Ľudia musia v niečo veriť

Vlado Gregor

Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky...
Ani ľudia nemenia kožu, iba obleky.

Problémom náboženského života je to, že veriaci podľa svojich svätých kníh nežijú, alebo žijú len približne. Židovstvo sa neriadi Tórou a prorokmi, ale Talmudom a kultom zlatého teľaťa, kresťania nežijú podľa evanjelia, ale podľa rôznych katechizmov, kánonov, traktátov a niekedy podľa hesla „verme v Boha jedného, zderme jeden druhého“, a islam nežije podľa Koránu, ale podľa šaríe a krvnej alebo inej pomsty, niekedy aj pomsty za vlastnú nemohúcnosť.

Týka sa to asi nielen monoteistických, ale všetkých náboženstiev, a čím viac sa niektoré tvári ako silnejšie a múdrejšie, tým viac môžeme predpokladať, že zakrýva nejaké slabosti a prehrešky. Dokonca by som doplnil, že vyššie uvedené sa týka aj svetských a ateistických ideológií a všemožných morálnych a budovateľských kódexov a receptárov.

Ako sa z týchto pascí a paradoxov vymaniť a ako dokázať čítať medzi riadkami všelijakých premúdrych poučení z rôznych krízových vývojov? Má vôbec zmysel pri načrtnutých, nielen možných, ale nevyhnutných komplikáciách v niečo veriť?

Základný problém ateizmu a agnosticizmu je v tom, že ľudia musia v niečo veriť, dúfať v nejakú budúcnosť a dodržiavať nejaké pravidlá, aby ich spoločenstvo neskončilo v úplnej beznádeji a anarchii. Dôvody sa teda nedajú nájsť len proti viere v Boha, ale aj za vieru v neho. Pozrime sa len na zrodenie dieťaťa. Už od počatia sa vyvíja nielen fyzicky, ale vyvíja sa aj jeho vnímanie a prežívanie. Celkom určite sa to deje podľa nejakej informácie a programu, ktorý je v týchto na seba nadväzujúcich dejoch zakódovaný už na počiatku. Vari sa veľkolepý vesmír, jestvujúci miliardy rokov a obsahujúci miliardy galaxií, mohol zrodiť a či „samosplodiť“ len tak náhodou, chaoticky a nadarmo? Ak si to všetko zrátame, v prípade, že vynecháme večné a neúnavné Vedomie, ktoré sme nazvali Bohom a Otcom, a ktoré považujeme za živý zdroj života, musíme zdroj života hľadať v samotnej hmote, čím ju vlastne nevyhnutne zbožňujeme a či zbožstvujeme.

Nezabúdajme tiež na sociálny význam náboženstva – pre udržanie znesiteľnej atmosféry medzi ľuďmi. Tu sa žiaľ tiež obracajú pôvodné proroctvá a pozitívne vízie naruby. Ak Kristus tvrdí, že blahoslavenými sú chudobní, ponížení, neúspešní a ukrivdení, ako môže veľká časť jeho nasledovníkov tvrdiť, že požehnanými sú práve bohatí, silní a úspešní?! Tí, ktorí hlásajú a žijú podobné, nakoniec prídu k tomu, že Boha nepotrebujú, lebo iba tak môžu bez výčitiek a zábran udupávať slabších a neúspešnejších. K čomu takéto idey a obhajovaná surovosť a nezodpovednosť vedú, to sme videli aj v nedávnych rokoch a krutých režimoch, ktoré sme zažili, či už v plnej sile, alebo aspoň v dozvukoch.

Práve kresťanstvo si najplnšie uvedomuje, že to nie sú cesty k záchrane a poukazuje na to, že „sila sa v slabosti stáva dokonalou“. Boh, predovšetkým prostredníctvom Ježiša, upozorňuje na to, že práve slzy a trápenia ponížených a utláčaných neustále ľudstvo obnovujú a dávajú mu nádej. (Videl som v televízii priam ľudský strach a zúfalstvo v tvári japonskej snežnej opice, ktorú silnejšie jedince vyhodili von z teplého jazera a odsúdili na zamrznutie...)

Tie trápenia a nedostatok zdrojov pre všetkých sú niekedy faktické a nevyhnutné, ale máme ich zámerne vyrábať a aspoň sa nepokúšať žiť ľudsky? Ak by sa dalo ľudstvo cestou naspäť a porušilo by aj chabé zásady a záruky aspoň tej zvieracej solidarity a lásky, tak život na Zemi naozaj stratí zmysel a budúcnosť. Modlime sa, aby sa to nestalo a aby človek a jeho dobré vlastnosti vždy znovu vstali z popola.

Mnohých fascinuje ľudská zloba a možnosť vystúpiť hore tak, že podupú  a znemožnia iných, ale našťastie existuje stále určité svedomie a sebareflexia, určitá nádej, že to môže byť inak, dôvera v krajšiu a lepšiu budúcnosť. Túto vieru v stále možnú zmenu k lepšiemu majú v plnej miere asi len deti. My dospelí a stále dospelejší stále viac žijeme v reálnom strachu, obavách a znechuteniach, ale predsa živíme v sebe nádej v čosi nádhernejšie, lepšie a spravodlivejšie. Možno tomu niekedy aj neveríme a občas sa za to hanbíme, ale ak toto stratíme, stratíme úplne všetko a zahynieme v zúfalstve, nielen ako jednotlivci, ale aj ako ľudské spoločenstvo. Žiadny iný recept ako modlitbu a pokojné odovzdanie sa do Božích rúk nemôžem v závere tejto úvahy odporúčať.

Vlado Gregor