28. januára 2015

O rodine a manželstve – poznámky k referendu

Pavel Duraj
Skrz život v klasickej rodine spoznávame človeka v celej jeho komplexnosti a učíme sa žiť harmonický a plný život so všetkými jeho prejavmi...
V súvislosti s referendom, ktoré sa bude konať 7. februára 2015, sa roztrhlo vrece s informáciami podporujúcimi jeho prospešnosť pre spoločnosť ako celok. Ešte viac a cez podstatne hlasnejšie trúby sa brojí proti referendu. Argumenty proti referendu sú občas priamo úsmevné. Tak pôsobia napríklad argumenty istej panej, ktorá presnosť a zrozumiteľnosť otázok referenda posudzuje jazykom a pravidlami matematiky pri základných výpočtoch s množinami.
Pri týchto prestrelkách priam bytostne chýba presné vymedzenie pojmov „rodina“  a „manželstvo“. Tak jednoducho, jazykom obyčajného človeka – aby bolo každému jasné, o čo ide.

Slovom RODINA (family, die Familie,  La famille, famiglia...) je v slovenčine označená, pomenovaná základná samostatná životaschopná bunka spoločnosti aj štátu. Je tak označené najmenšie spoločenstvo ľudí, v ktorom sa rodí a vyrastá nový človek, vychovávaný a vedený tak, aby bol prínosom pre celú spoločnosť. Na to úplne stačia pravidlá „definované“ v rozprávke O troch grošoch, doplnené „zlatým pravidlom“, ktoré znie: Rob druhým to, čo chceš, aby oni robili tebe!
V tej podobe, ako rodinu poznáme u ľudí – mama, otec, deti – je základom dokonca aj v spoločenstvách vyšších živočíchov – najmä vtákov. U nich to berieme ako samozrejmosť, párik sa stará o mladé od nakladenia vajíčok až po vyletenie z hniezda a osamostatnenie sa. Rozdelenie úloh medzi samcom a samičkou sa pri jednotlivých druhoch líši (napr. niektoré druhy uzatvárajú „doživotné  dohody“ – labute, kým iné len na obdobie hniezdenia), ale základný model – môžeme ho nazvať RODINA – zostáva. Tento model – často skôr ako veľkorodinu – nájdeme aj pri cicavcoch, hoci tam väzba dieťa – otec v mnohých prípadoch chýba. Prečo by to isté potom zrazu nemohlo platiť u ľudí – rodina ako základná bunka spoločnosti, v ktorej sa rodí a na život pripravuje nový, mladý, samostatný, plnohodnotný človek?!
MANŽELSTVO je slovo vymedzujúce typ rodiny, bežný v našej súčasnej spoločnosti, daný historickým vývojom. Je to pojem, ktorý definuje postavenie rodiny ako základnej organizačnej zložky spoločnosti. Opakujem: Manželstvo sa týka len rodiny!
Manželstvo vzniká čestným verejným vyhlásením tých, čo si novú rodinu chcú založiť (alebo si ju už založili), „že chcú životom kráčať spolu, až kým ich smrť nerozdelí“. Historicky formy takéhoto vyhlásenia a ich náplne boli rôzne a aj v dnešných časoch sa v rôznych krajinách líšia – napr. u kresťanov tento akt je vykonávaný pred tvárou Božou predovšetkým v kostoloch – ale podstata zostáva. A zostáva aj to, že takáto základná bunka spoločnosti ako celok – práve kvôli nezameniteľnej, nenahraditeľnej funkcii v spoločnosti – má trochu iné postavenie  ako iné spoločenstvá.
Dalo by sa povedať, že slovo „rodina“ je z tej istej kategórie slov ako slovo „človek“ – označuje subjekty a objekty skutočnosti, reality, teda to, čo je, čo existuje. Pojem „manželstvo“ patrí so slovom „občan“, ktoré definuje právne postavenie človeka v štáte,  do inej skupiny slov – označuje postavenie v spoločnosti podľa platnej „spoločenskej zmluvy“.  Miešať či dokonca zamieňať tieto dva pojmy môže byť až nebezpečné!!!
Prečo sa tak tvrdo útočí na klasickú rodinu, hoci je daná „prírodným výberom“ (pozri vyššie)? Veď keby alternatívne modely základnej bunky spoločnosti (ktoré tak vehementne pretláčajú médiá) boli také vynikajúce, tak by v „prírodnom výbere“ vyhrali – ale nestalo sa. Nebude to práve preto, že len v úplnej klasickej rodine – ktorá vyšla víťazne zo všetkých možných modelov, ktoré vyskúšala príroda – môže sa zrodiť a vyrásť plnohodnotný človek, ktorý bude svojprávnym a plnoprávnym konkurencieschopným  jedincom vo všetkých oblastiach života?!
Proti klasickej rodine sa brojí ešte aj z iného dôvodu. Stačí si uvedomiť, že každý z nás chodil (a chodí) v podstate do dvoch typov škôl:
Prvý typ pozná každý – to sú bežné školy: materská, základná, stredná, vysoká.... A potom školenia rôzneho typu, informácie z médií, z ulice, zamestnania, rodiny... Vo všetkých týchto školách sa učí najmä slovom, skrz slovo a aj skúšky sú predovšetkým cez slovo (aj písomné).
O tom druhom type školy sa diskrétne mlčí – hoci práve ona je určujúca pre hodnotu človeka a kvalitu jeho života:
Do akej školy chodíte, keď sa učíte chodiť?
Akú školu navštevujete, keď sa učíte hovoriť?
A aká je to škola, čo vás učí vidieť, milovať, vychovávať deti?
A aká je to škola, čo vás učí...?
Odpoveď je jednoduchá: Je to ŠKOLA ŽIVOTA. Áno, chodíme do ŠKOLY ŽIVOTA. A do tej chodí každý.
Keď sa dieťa učí chodiť, rodičia mu síce pomáhajú, ale naučilo by sa chodiť aj bez ich pomoci – samozrejme medzi ľuďmi. Neučíme dieťa chodiť tak, ako ho učíme napr. lyžovať. Dieťa sa učí hovoriť v inej „škole“, ako je škola, v ktorej sa učí písať.  Aj vidieť sa musíme naučiť – stačí na to dostatok optických podnetov, veď zvieratá sa to naučia tiež (aj chodiť sa naučia a aj všetko ostatné, čo na život potrebujú). Do školy života chodíme celý život, každý okamih života nás niečo naučí; len o tom nevieme. Hovoríme síce o skúsenostiach, ale nie v týchto súvislostiach. V tejto škole sa učíme VŠETKÝMI ZMYSLAMI, ktorými nás vybavila príroda.
Porovnajme si teraz, ako sa mladý človek učí – od okamihu narodenia, keď je človek „najučenlivejší“ – v rôznych modeloch základných buniek spoločnosti. To, čo sa naučí od mamy (ženy) nech v našom prirovnaní je zdravotnícka škola, čo sa naučí od otca (muža), nech predstavuje technickú školu.
Potom v klasickej rodine (otec a mama) akoby chodil aj na zdravotnícku školu, aj na technickú školu súčasne, jedna škola druhej vôbec neprekáža, nekonkuruje. Ak dieťa má súrodencov, to akoby chodil do ďalšej školy, povedzme do gymnázia. A ak má aj starých rodičov a bežne sa s nimi stýka – to sú zasa školy, či učilišťa navyše: napr. práce v kuchyni a práce v záhrade. Dieťa to absolvuje bez problémov – veď tak je to prirodzené, tak to zariadila matka príroda. Potom neskoršie, v živote – pri rozhodovaní sa, má z čoho vyberať. Veď taký človek zakúsil život muža, život ženy, život rovesníkov – súrodencov, aj život ľudí o dve generácie starších, a zažil to sám, na vlastnej koži – už od narodenia. On to vie!!!
Dieťa, vyrastajúce s dvoma ženami alebo s dvoma mužmi – to akoby chodilo do dvoch zdravotníckych (alebo technických) škôl súčasne. Možno sa naučí niečo viac ako v jednej, ale nestojí to za vynaloženú námahu. Námietka, že dieťa predsa sa učí aj od širšieho okolia, nie je až taká podstatná – treba si uvedomiť, že tak sa učí aj vtedy, keď vyrastá v prirodzenej rodine.  A určite nemá možnosť zažiť radosti a starosti spojené s príchodom nového človiečika do rodiny; je jednoducho ukrátené o podstatné skúsenosti dieťaťa, vyrastajúceho v normálnej rodine, ktoré sa potom prejavia v jeho ďalšom živote.
Preto skrz život v klasickej rodine spoznávame človeka v celej jeho komplexnosti a učíme sa žiť harmonický a plný život so všetkými jeho prejavmi.
História nás učí, že pred pádom civilizácií (Rímska ríša, Byzancia...) sa v nich rozmohli práve takéto nezriadené praktiky (napr. sodomia), ktoré sa dnes prezentujú ako vymoženosť modernej doby a sú vraj založené na princípe slobodnej vôle – bez znalosti zaručených dôsledkov.
Je skoro isté, že tieto „moderné praktiky“ boli odpozorované z histórie, oblečené do nových šiat a sú veľmi premysleným spôsobom (napr. pomocou „emancipácie žien“) postupne uvádzané do života.
Spoločnosť, ktorá ich prijme, sama seba odsúdi na zánik!
(23. 1. 2015)
::
Príspevok napísal Pavel Duraj.
Rozhovory s autorom:

1 komentár:

  1. Sledujem verejnú diskusiu o blížiacom sa referende. Žiaľ, dostali sme sa tak ďaleko, že sa bojíme niečo vyhlásiť za pravdu. A takzvané hodnoty sa stali súčasťou hry na "politickú korektnosť"... Pravdaže, neplatí to o všetkých, ale o mnohých (o väčšine?) áno.
    ::
    Ešte citát –
    Giovanni Papini: „Dávna rodina sa ničí: manželstvo je zničené cudzoložstvom a dvojženstvom; potomstvo sa mnohým zdá kliatbou a zbavujú sa ho všelijakými lesťami a úmyselnými potratmi; smilstvo má prednosť pred zákonnou láskou; sodomia má svojich oslavovateľov a svoje bordely, prostitútky verejné a tajné panujú nad ohromným národom slabochov a syfilitikov.“

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.