20. februára 2015

Náboženský život Guaraníov – inšpirácia pre dnešný svet (3)

Karol Dučák
V krízových časoch je mimoriadne dôležité inšpirovať sa svetlými príkladmi z minulosti, hľadať v nich podnety a námety na riešenie neblahej situácie. Jedným takýmto mimoriadne svetlým príkladom je excelentné dielo misionárov Spoločnosti Ježišovej (SJ) u Indiánov kmeňa Guaraní v jezuitskom štáte v Paraguaji 1609–1768.
Hlboká a úprimná zbožnosť obyvateľov jezuitských redukcií
Jeden z nekompromisných kritikov jezuitov, socialista a zať Karola Marxa, Paul Lafargue, napísal: „Jezuiti použili všetko preto, aby Indiánov spútali duchovne ešte viac ako materiálne. Celú dobu, ktorú nevenovali práci, alebo nevyhnutnému zotaveniu, museli tráviť v modlitbách, takže im neostala ani jedna voľná minúta nato, aby mohli uvažovať o svojom položení.“ (LAFARGUE, Paul. Der Jesuitenstaat in Paraguay, s. 159)

Štúdium pomerov v jezuitskom štáte však usvedčuje Lafargua buď z povrchnej znalosti faktov alebo z očividného klamstva. Rozhodne nie je pravdou, žeby jezuiti nejakým drastickým spôsobom obmedzovali osobnú slobodu Indiánov a nútili ich k intenzívnemu náboženskému životu. Pravý opak je pravdou. Pôvodní obyvatelia Paraguaja nachádzali v kresťanstve prirodzenú potrebu a záľubu, takže tu kresťanstvo zapustilo pevné a hlboké korene.
Jezuiti nielenže nenútili Indiánov k prepiatej zbožnosti, ale naopak, neraz boli sami šokovaní extrémnymi prejavmi hlbokej a úprimnej zbožnosti Indiánov a snažili sa ich udržať v rozumných medziach. Platilo to tak pre Guaraníov, ako aj pre Indiánov v iných oblastiach Paraguaja, v ktorých pôsobili jezuitskí misionári. Štúdium prameňov nám o tom poskytuje nesmierne množstvo svedectiev. Páter Paucke opisuje svoju skúsenosť s domorodými ženami, ktoré sa pokúšali presvedčiť ho, aby im dovolil bičovať sa pri kríži na námestí pred kostolom. No hoci im páter povolenie nedal, dozvedel sa napokon, že to mnohé z nich robili tajne. Sliezsky jezuita dokonca píše: „Indiáni sa šľahali s celou silou, a tiež tak dlho, až som im dal zvončekom znamenie. Takú horlivosť by som si u mojich kresťanov nevedel predstaviť.“ (PAUCKE, Florian. Zwettler Codex 420, s. 614)
Znie to zvláštne, ale Indiáni mali akúsi zvláštnu záľubu v sebabičovaní. Takúto skúsenosť potvrdzuje aj iný misionár, páter Dobrizhoffer, ktorý píše: „Posledné tri dni veľkonočného týždňa zahoreli túžbou po mučení, keď počuli o utrpení nášho Spasiteľa, alebo o ňom rozjímali. Mnohí sa intenzívne bičovali. Mnohí niesli v procesiách kríže cez námestie, lebo to isté videli u horlivých Španielov v Santa Fè. Dokonca ani chlapci sa napriek zákazu a hrozbám misionárov nenechali odradiť od sebabičovania. Nástrojmi im boli kožené povrazy s uzlami. Keďže nemali kríže, pospájali si drevá z volských záprahov, oje z vozov, veľké brvná, či iné neforemné drevá, ktoré mali poruke, na spôsob kríža. Naozaj sa zdalo, že v krvavom rozdriapaní svojho tela dokázali nájsť vnútornú blaženosť.“ (DOBRIZHOFFER, Martin. Geschichte der Abiponer, III, s. 139–140)
Bolo paradoxom, že práve Indiáni, predtým nomádi a ľudožrúti, v priebehu relatívne krátkej historickej epochy, sa stali po prijatí kresťanstva vzorom aj pre európskych kresťanov. Neplatilo to len pre Guaraníov, ale aj pre iné juhoamerické indiánske kmene. Páter Dobrizhoffer nešetril chválou pri hodnotení svojich Mocobíov. Veľmi sugestívnym spôsobom píše, že „kolónia, utvorená krátko predtým zlúčením divokej a zabíjaniachtivej lúpežnej hávede, sa stala semenišťom kresťanskej zbožnosti. Svätosť ich manželstva v zmysle Rímskej cirkvi, neuveriteľná ostýchavosť ich mladých ľudí oboch pohlaví, ochotná poslušnosť, pracovitosť, žiadnou hádkou alebo zvadou nenarušený súlad ich myslí a ich úprimná oddanosť voči pátrom primäli Španielov k obdivu a úcte voči tomuto ľudu, na ktorého predchádzajúcu divokosť ešte nezabudli...“ (DOBRIZHOFFER, Martin. Geschichte der Abiponer, III, s. 139)
Možno povedať, že katolícka viera sa stala alfou a omegou života obyvateľov paraguajských redukcií. História nám zanechala nepreberné množstvo svedectiev hlbokej a úprimnej zbožnosti Indiánov v Paraguaji nielen zo strany misionárov SJ, ale aj z iných zdrojov.
Napríklad Pedro Faxardo (uvádzaný aj ako Guaxardo) z rádu trinitárov, biskup z Buenos Aires, píše dňa 20. mája 1721 vo svojom ochrannom liste španielskemu kráľovi Filipovi V. o Indiánoch z redukcií okrem iného toto: „Medzi týmito početnými kmeňmi, ktorí pochádzajú z Indiánov, od prírody náchylných k všakovakým nerestiam, panuje taká nevinnosť, že neverím, že by sa tu páchal čo len jeden smrteľný hriech, pretože bdelosť pastierov predvída najmenšiu chybu a predchádza jej. Bol som na slávnosti Našej milej Pani v jednej z ich osád a videl som tam pristupovať k svätému prijímaniu osemsto osôb. Môže sa potom človek ešte diviť, že nepriateľ spásy ľudí prebúdza toľké búrky proti tak svätému dielu a vynakladá celú svoju silu, aby ho zničil? Je prirodzene pravda, že misionári bdejú so zvláštnou pozornosťou, aby ich Indiáni neudržiavali žiadne styky so Španielmi; majú k tomu ale závažné dôvody, pretože tieto styky by mohli byť skazonosným morom pre ich nevinnosť a vniesť medzi nich výstrednosti a skazenosť. Máme o tom veľmi názorný príklad v živote, ktorý vedú Indiáni štyroch kmeňov, žijúcich v blízkosti tohto mesta. Je tiež pravda, že títo Indiáni sú svätým otcom dokonale podriadení a je obdivuhodné, že človek u týchto barbarov, ktorí pred svojím obrátením vzbudzovali pochybnosť, či by mohli byť rozumnými ľuďmi, nájde viac vďačnosti, ako u tých, ktorí sa narodili v lone Cirkvi.“ (Schutzschrift des Bischofs von Buenos Ayres, in: CHARLEVOIX, P. Franciscus de. Geschichte von Paraguay, I, s. 330-331)
Aj Muratori píše, že misionári podľa vlastných svedectiev poväčšine odhalia pri spovedaní Guaraníov takú čistotu ich svedomia, že „tam nie je matéria na rozhrešenie.“ (MURATORI, Lodovico Antonio. Il cristianesimo, I, s. 95)
Hlboká a čistá zbožnosť Indiánov bola vari najúchvatnejším triumfom jezuitov pri vykonávaní ich misijného poslania v Paraguaji. Významnú úlohu zohrala pritom aj skutočnosť, že sa misionári SJ snažili spestriť a spríjemniť náboženský život Indiánov okázalými slávnosťami, spevom, hudbou a tancom. Zaviedli v redukciách španielsky zvyk sláviť cirkevné sviatky tancom, aby Indiáni intenzívnejšie prežívali radosť z kresťanstva.
Hudba, spev a tanec boli neodlučiteľnou súčasťou dennodenného života Indiánov. Smutný alebo unudený Indián sa čoskoro cítil byť smrteľne chorý a nebol už na nič súci. Indiáni pri slávnostných príležitostiach tancovali tie najzložitejšie tance, hrali rytierske hry, či už na koňoch, alebo pešky, chodili na šesť stôp vysokých chodúľoch, vedeli chodiť aj po lane, alebo pretekali vo vrhaní kópiou do krúžku. Dokonca sa časom naučili hrať aj krátke komédie a s veľkou záľubou ich predvádzali ešte aj mnoho desaťročí po vyhnaní jezuitov z Paraguaja. (Porov. FÜLÖP-MILLER, René. Moc a tajemství jezuitů, s. 343)
Počas takých výnimočných príležitostí, akými boli najväčšie sviatky redukcií, boli Indiánom v obmedzenom množstve povolené aj alkoholické nápoje, teda chicha a trocha vína. (Porov. LUGON, Clovis. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow, s. 198; FAßBINDER, Maria. Der "Jesuitenstaat" in Paraguay, s. 68)

Veľkolepé oslavy náboženských sviatkov
Zvlášť slávnostne prebiehal sviatok Božieho tela. Ten misionári koncipovali spôsobom, ktorý v mnohom pripomínal slávnosti na čínskom cisárskom dvore. Charlevoix nám zanechal opis sviatku Božieho Tela: „Nič sa však nedá porovnať so slávnosťou Božieho tela a môžeme popravde povedať, že tieto slávnosti aj bez bohatstva a nádhery poskytujú obraz, prekonávajúci takmer všetko, čo je na iných miestach bohaté a nádherné. Predvádzajú sa pritom i tance, podobne ako v provincii Quito, avšak všetko dýcha krásou a zbožnosťou. Hoci tu nevládne vyumelkovaná nádhera, sú tu prítomné všetky krásy prostej prírody v tak ľúbeznej rozmanitosti, že sa všetko odvíja v najvyššom lesku. Ba príroda sama je tu prítomná v kvetinách a vetvách stromov, z ktorých sú zhotovené slávobrány, ktorými prechádza Božská Sviatosť. Okolo poletujú vtáci všetkých farieb. Uviazaní za nohu dlhými povrázkami sa zdajú byť takými voľnými, ako keby sem dobrovoľne prileteli; svojimi hlasmi doslova vpadli do koncertu spevákov a všetkého ľudu a po svojom chválili Toho, ktorý sa o nich vo svojej Prozreteľnosti stále stará.
Vo všetkých uliciach sú špaliere z krásne zhotovených závesov, ktoré sú od seba oddelené vencami kvetín a zelenými kobercami s presnou súmernosťou. V primeraných vzdialenostiach od seba stoja dobre spútané levy a tigre, a prekrásne ryby sa hrajú v obrovských, vodou naplnených nádržiach. Skrátka, živé stvorenia všetkých druhov vzdávajú ako vyslanci hold Bohočloveku v Najsvätejšej Sviatosti a uznávajú jeho výsostnú zvrchovanosť nad všetkým živým, ktorú mu dal jeho večný Otec.
Všade, kade prechádza procesia, je zem pokrytá šašinou a posiata kvetmi či voňavými bylinami. Všetci, i najmenšie deti pracujú na výzdobe, a dokonca je sem prinesené a Pánu obetované čerstvé mäso a všetky jedlá, ktoré budú na tejto veľkej slávnosti predložené; prvotiny každej žatvy a zrná semien budúcej úrody, aby všetkému požehnal. Spev vtákov, rev levov a tigrov, hlasy spevákov, mnohohlasný spev zboru možno počúvať na jednom mieste bez chaosu a to všetko vytvára jeden koncert, ktorý je vskutku jedinečný svojho druhu.
Za Sviatosťou nesú veľkú kráľovskú zástavu; kacik, corregidor, regidor a alcaldes nesú baldachýn. Jazdecké a pešie vojsko pritom pochoduje so svojimi zástavami v brilantných zákrytoch. Akokoľvek nádherný je tento pohľad, predsa len je najvyšším leskom tejto slávnosti zbožnosť, mravnosť, bázeň a dokonca výraz svätosti na všetkých tvárach. Nikde nie je triumf Vykupiteľa sveta dokonalejší, než v tejto divokej krajine, kde ešte pred sto rokmi bolo jeho meno neznáme. Len čo sa Božia Sviatosť vráti do kostola, sú misionárom odovzdané všetky pokrmy, ktoré boli vystavené pri ich ceste. Tí potom pošlú to najlepšie chorým, zvyšok sa ale rozdelí medzi obyvateľov osady. Večer je usporiadaný ohňostroj...“ (CHARLEVOIX, P. Franciscus de. Geschichte von Paraguay, I, s. 312–314)
Počas sviatku Božieho tela dostávali priestor aj umelci z ľudu, ktorí takto mohli prejaviť svoj umelecký talent. Pôsobivé vystúpenie predvádzali „štyria králi, ktorí reprezentovali štyri strany sveta, s ich korunami a žezlami...“ (CARDIEL, José. Breve relación, s. 114)
Bol to nepochybne jeden z najkrajších dní v roku a teda nie div, že mali Indiáni Sviatosť oltárnu vo veľkej úcte a nevynechali nijakú príležitosť na adoráciu.
Veľkolepé procesie sa uskutočňovali aj počas iných sviatkov v liturgickom roku. Pri veľkonočných procesiách Indiáni obchádzali vlastnoručne zhotovené figuríny, plasticky znázorňujúce scény Kristovho utrpenia. Misionári zvyšovali dojem tak, že používali sochy s pohyblivými údmi a očami. Na zem pritom sypali byliny a kvety, ktoré postriekali voňajúcou vodou. (Porov. FÜLÖP-MILLER, René. Moc a tajemství jezuitů, s. 344)
V redukciách usporadúvali procesie aj inokedy, ale tie už neboli natoľko okázalé ako tie, ktoré sa konali počas najvýznamnejších sviatkov roka. Uskutočňovali sa na sviatok sv. Marka, pri posviackach polí, pred Nanebovstúpením Pána, či pri iných príležitostiach. Aj tieto procesie sa však vyznačovali hlbokou, úprimnou nábožnosťou. (Porov. LUGON, Clovis. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow, s. 224)
Jezuiti zavádzali v redukciách aj kult ľudových patrónov. Práve vďaka jezuitom sa stal český mučeník sv. Ján Nepomucký známym fakticky po celom svete a veľkej úcte sa tešil aj v jezuitskom štáte v Paraguaji. Stal sa patrónom proti povodniam a záplavám, kým sv. Izidor bol patrónom roľníkov, sv. Florián ochrancom proti požiarom a sv. Urban bol už tradične ochrancom vinohradníkov. Úctu požívali v redukciách aj ďalší svätci: sv. Rozália, sv. Šebastián, sv. Rochus a iní. Každá z redukcií mala svojho patróna, podľa ktorého bola pomenovaná redukcia aj kostol v nej. Na prvom mieste je potrebné spomenúť sv. Ignáca, ale úcte sa tešili aj sv. Mária, sv. Jozef, sv. Ján Krstiteľ, sv. Anna, sv. Michal, svätí anjeli, svätí apoštoli, sv. Mikuláš, sv. Karol Boromejský, sv. František Xaverský, atď. Sochy patrónov boli umiestnené na námestiach redukcií.
Sviatky svätých patrónov redukcií sa slávili práve tak okázalo ako sviatok  Božieho Tela. Na tento sviatok bývali pozvaní aj hostia zo susedných redukcií. Pozvaní hostia prespávali v kolégiu, alebo v súkromných bytoch, funkcionári z redukcií boli hosťami miestnych funkcionárov. Ako uvádza Muratori, niekedy už na slávnostné vešpery v predvečer sviatku dorazilo do redukcie na koňoch až 500 hostí. (Porov. MURATORI, Lodovico Antonio. Il cristianesimo, I, s. 124)
Veľmi farbisto popisuje tento sviatok vo svojom diele Cardiel. Venuje mu celú jednu kapitolu. Ako uvádza, počas celých osláv, teda od príchodu hostí do redukcie deň pred samotným sviatkom, až do konca, sa stával kľúčovou postavou osláv alférez Real „s kráľovskou štandardou“. Po vešperách v predvečer sviatku nasledoval program s tancami detí na námestí alebo aj v kostole. Osvetlené boli všetky ulice. Tancovalo „30 až 40 tanečníkov v rôznych krojoch: španielskych, tureckých, ázijských a iných národov...“ Najdôležitejším momentom sviatočného dňa bola slávnostná sv. Omša, ktorej sa zúčastnili hostia, ale aj všetci obyvatelia redukcie. V tento deň kostol nestačil pojať všetkých účastníkov slávnostných obradov, takže ľudia zaplnili námestie pred kostolom. Hromadne sa pristupovalo k sviatostiam. Po skončení obradov sa uskutočnil slávnostný sprievod. „Nastúpilo osem rôt vojakov s ich uniformami a zbraňami, s veľmi úhľadnými vlajkami, štyri jazdectva a štyri pechoty.“ (CARDIEL, José. Breve relación, s. 123–125)
Na poludnie bol pre pozvaných predstaviteľov z iných redukcií, aj pre domáce oficiálne predstavenstvo usporiadaný banket. Ostatní hostia sa rozišli po rodinách redukcie. Po hostine bývali rôzne zábavy a hry. Tento čas bol však aj časom mimoriadnej štedrosti.
Ako píše Cardiel, popoludní pátri hojne rozdávali dary. Boli to nože, britvy, hrebene, ružence, medaily, plátno, bavlnené tkaniny rôznych farieb, rozličné šatky, uteráky, klobúky, čiapky, gombíky z kovu a iných materiálov, ihly, spony, korále, sklené korále rôznych veľkostí a farieb, yerba, tabak, soľ a iné predmety. (Porov. CARDIEL, José. Breve relacións. 126)
Sviatky svätých patrónov patrili medzi najobľúbenejšie dni v roku a utužovali vzťahy medzi jednotlivými redukciami. Je však potrebné zdôrazniť, že obyvatelia redukcií prežívali osobitú, slávnostnú atmosféru aj počas tradičných kresťanských sviatkov, Vianoc a Veľkej noci. Jezuiti zaviedli v redukciách niektoré európske tradície, napríklad naučili Indiánov pripraviť na Vianoce jasličky. Spočiatku ich robili samotní misionári. (Porov. SEPP, Anton. Reißbeschreibung, s. 216)
Guaraníovia si však postupom času tento zvyk osvojili a našli v ňom osobitnú záľubu, ba v čase Božieho narodenia jednotlivé redukcie súťažili v príprave čo najdôstojnejšie a najbohatšie vyzdobených jasličiek. (Porov. LUGON, Clovis. Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow, s. 221)
Veľmi intenzívne prežívali Guaraníovia aj Veľkú noc. V predchádzajúcom texte boli uvedené sugestívne svedectvá otcov jezuitov, popisujúcich Indiánov, ktorí sa počas veľkonočného týždňa bičovali, aby tak mali spoluúčasť na utrpení Pána Ježiša. Indiáni hlboko preciťovali bolesť a utrpenie nášho Pána, obetujúceho sa za hriechy sveta. Veľkonočný týždeň bol jediným obdobím roka, v ktorom sa tento ľud postil. Priamo v kostole sa predvádzali pašiové hry. Na Zelený štvrtok večer po kázni sa konala procesia, na čele ktorej išlo tridsať až štyridsať detí, nesúcich jednotlivé nástroje umučenia Pána. Pri návrate do kostola, deti za žalostného spevu ukazovali jednotlivé nástroje umučenia Pána. Niektorí neofyti sa pritom bičovali až do krvi, hoci jezuiti sa snažili obmedzovať extrémne prejavy zbožnosti Guaraníov. Na Bielu sobotu bolo svätenie ohňa a iné obrady. 
Veľká noc ukončila Veľký týždeň a vyznačovala sa búrlivými prejavmi radosti Guaraníov zo zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Ich radosť bola práve tak úprimná, ako úprimný bol ich žiaľ počas posledných dní Veľkého týždňa. (Porov. CARDIEL, José. Breve relación, s. 114–117)

(Pokračovanie o týždeň.)
::
::
Predchádzajúce časti:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.