Nemláťme prázdnu slamu (1)

O slove

"Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo. Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa." (Lk 6, 45)

Pavel Duraj

Nemláť prázdnu slamu! Toto príslovie pozná hádam každý z nás – a každý vie aj to, čo nám týmto príslovím naši predkovia chcú povedať. Ale v jeho jednoduchosti a zrozumiteľnosti sa schováva aj hlbšia rovina, príslovie má všeobecnejšiu a širšiu platnosť. Lepšie to pochopíme vtedy, keď si predstavíme, ako sa obilie mlátilo za starých čias – ako mlatci na humne (holohumnici) mlátia cepami:

Na udupanú holú, čistú zem rozprestrú do kruhu ako vejár snop nevymláteného obilia klasmi do stredu a cepami do nich rytmicky búchajú, kým zrno z klasov nevypadne. Potom z vymlátenej slamy zrno vytrasú, slamu odstránia a zrno zhrnú do vreca. Pokračujú ďalším snopom, kým všetko nevymlátia. Vymlátené zrno potom vyčistia od pliev vo vejačke. (Najprv sa to robilo len pomocou vetra, keď  vymlátené zrno sa úzkym prúdom vo vetre sypalo na plachtu, ťažké zrno padalo dolu a plevy boli odnášané vetrom.)

A teraz si predstavme, čo sa stane, keď po uvoľnení zrna z klasov mlátiť neprestaneme a mlátime a mlátime:

Postupne začneme slamu drúzgať, mrviť na plevy. Rozmlátime nielen slamu, rozbijeme na plevy aj zrno, ktoré sme predtým vymlátili a ostanú nám len plevy. Ale to ešte nie je to najhoršie. Ak budeme mlátiť dostatočne dlho, rozmlátime to na také jemné plevy, že začnú v prúdení vzduchu (ktoré spôsobíme vlastným pohybom) poletovať a dostanú sa nám všade – do vlasov, do očí, do uší...  A čím usilovnejšie budeme mlátiť, tým budeme plevami a prachom –  ktorý takouto svojou činnosťou vyrobíme – viac zahalení, obalení; budeme viac oddelení od sveta naokolo, od skutočnosti!

Poviete si: kto by bol taký sprostý, aby ešte ďalej mlátil už vymlátené obilie, prázdnu slamu? Určite nikto – ak ide o skutočné mlátenie obilia. Tam vieme azda všetci, kedy máme prestať. Ale platí to aj pri narábaní so slovom? Pozrime sa na daromné, zbytočné reči v zmysle toho, čo sme povedali o mlátení prázdnej slamy – tam mlátime a mlátime!!!

"No hovorím vám: Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia." (Mt 12, 36)

Ak budeme takto narábať so slovom, tak potom, ak aj náhodou pri debate vypadne nejaké „zrno“, rozmlátime ho na „plevy“. A tie nás oslepia, ohlušia. A ak si zvykneme viesť takéto daromné reči, strácame zmysel pre realitu, nevnímame to, čo sa okolo nás skutočne deje – vnímame a registrujeme len to, čo sa o tom hovorí.

Pravdepodobne preto boli už veľmi dávno realizované rôzne spoločenské podujatia, oslavy, slávnosti, ako je svadba, krstiny, narodeniny, meniny, oslavy rôznych úspechov v živote (maturita, promócie, povýšenie v zamestnaní) a podobne. Vtedy je dovolené aj „mlátiť prázdnu slamu“, pustiť si jazyk na „špacírku“ – veď obyčajne sa tam stretnú ľudia, ktorí sa nevideli už pekných pár rôčkov, a majú si čo povedať. A dobrá nálada je na oslave podstatná.

"Vaša reč nech je „áno – áno“ , „nie – nie“. Čo je navyše, pochádza od Zlého." (Mt 5, 37)

Možno sa nám teraz začínajú vynárať súvislosti medzi citovanými výrokmi z Písma svätého a uvedeným slovenským príslovím.

Ak budeme viesť zbytočné, daromné reči, potrestáme predovšetkým sami seba. Stratíme schopnosť posudzovať veci, udalosti, skutočnosti okolo nás nezaujato, triezvo – sami za seba. Staneme sa sluhami – ba otrokmi – toho, čo sa o tom hovorí.

(Na dokreslenie: Bol som svedkom dvoch či troch udalostí, ktoré mali význam pre celú našu spoločnosť. Bolo tam aj zopár  mojich známych. Keď som sa ich bezprostredne po udalosti – ešte na tvári miesta – opýtal, čo si o tom myslia, nevedeli mi odpovedať. Ale na druhý, tretí deň to už boli tí najmúdrejší ľudia a vedeli presne, o čo išlo – médiá im „povedali“.)

Teraz sa na túto tému pozrime ešte z inej strany:

Čomu prikladáme najväčšiu váhu v oblasti medziľudských vzťahov?

Určite činom! Nasleduje slovo písané, potom slovo povedané – a myšlienkam (zmýšľaniu) neprikladáme váhu skoro žiadnu – vôbec ich neberieme do úvahy (možno pri súdnych procesoch a pri liečbe niektorých chorôb). Pekne je to vidieť na našich zákonoch –  podstatná je „litera zákona“ – kým ešte nedávno sa aspoň formálne hovorilo aj o „duchu zákona“.

Čiže pre nás najväčšiu váhu má čin, potom nasleduje slovo písané, posledné, čo sa ako tak berie do úvahy, je slovo povedané.

Pán Ježiš Kristus nás však učí niečo iné: Myšlienka je dôsledkom tvojho zmýšľania, aké je tvoje zmýšľanie – „tvoje srdce“ – také budú aj tvoje myšlienky. Tým zároveň vraví:  Tvoja reč (celkom to platiť nemusí – môžeme klamať), ale najmä každý tvoj skutok je verným obrazom tvojich myšlienok.

Dávnejšie, v televíznej relácii „Pod lampou“ som sa dozvedel, že sú špeciálne školy (kurzy), kde sa ich absolventi učia hovoriť tak, aby vlastne nič nepovedali. Učia sa hovoriť tak, aby to povedali pekne – tak, aby to obyčajný človek prijal ako pravdu. Takouto školou asi prechádzajú všetci politici a pracovníci bánk, sporiteľní, poisťovní, zástupcovia rôznych obchodných spoločnosti atď.

Pán Ježiš Kristus nás preto učí, aby sme sa obrátili, aby sme zmenili zmýšľanie, aby sme sa naučili so slovom zaobchádzať inak, aby sme najväčšiu váhu prikladali nášmu zmýšľaniu a vážili to, čo povieme. Učí nás aj to, že také niečo urobiť nie je ľahké, že nás to bude stáť veľa premáhania a síl (...vezmite a neste svoj kríž ... moje bremeno je ľahké ... ja vám pomôžem... príďte ku mne všetci ... zaprite sami seba...) a vraví aj o tom, ako sa ľudia naokolo budú voči nám správať.

Pavel Duraj

::

Prečítajte si rozhovor s autorom: Učme sa z vlastného života

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.