Rozhovory s Bohom

ANTIKVARIÁT

Svätý Augustín:
Duchovná rukoväť a Rozhovory duše s Bohom

Trnava, Spolok sv. Vojtecha, 1946

Na záložke knihy, ktorú preložil do slovenčiny Pavol Hrtus Jurina, čítame: „Po úchvatných Vyznaniach dostávajú sa slovenskému čitateľovi do rúk dve menšie diela sv. Augustína; menšie rozsahom, ale nie menšie v úprimnosti, s ktorou odhaľuje veľké srdce všetky záhyby svojich túžob, nie menšie v hĺbke a ponore pri hľadaní pravdy a zmyslu života. Augustín neuspokojuje sa tu prepisom všednej reality, ale preniká až ku koreňom jestvovania.“ Sú to pekné a výstižné slová. Môžeme dodať, že v roku 1948 ešte vyšiel preklad Božieho štátu (Vyznania aj Boží štát boli po roku 1989 vydané znova v reedícii).

Bolo isto náročné prekladať tieto texty, vzhľadom na dlhý čas, ktorý uplynul od ich napísania. Spôsob myslenia a reči bol vtedy, pred stáročiami, iný ako dnes, hoci základné otázky ľudského bytia sa nemenia. Napokon, veľkosť, resp. aktuálnosť diela sv. Augustína nespočíva v kráse slov a literárneho slohu, ale v kráse a hĺbke myšlienok. Centrom záujmu je tu pravý zmysel jestvovania, osud duše a najmä pôvodca všetkého – samotný Boh.

Duchovná rukoväť a Rozhovory duše s Bohom patria teda svojím rozsahom k menším spisom autora. Z nášho pohľadu prvé dielo pôsobí koncíznejšie, druhé predstavuje mohutnejší, exaltovanejší prúd slov, ktoré chcú (no nestačia) vyjadriť všetky hnutia a poryvy duše, túžiacej po oslobodení, odpustení, vyrovnanosti, po spojení s Bohom. Napriek rozdielom oba texty spája meditatívna, kontemplatívna dikcia, založená na vnútornom dialógu človeka (duše) a Stvoriteľa.

Nábožná duša sa prihovára Bohu, chváli ho a velebí, vzdáva vďaky, ospevuje jeho veľkosť a múdrosť: „Si skutočne nevysloviteľný, preto Ťa nemožno ani opísať, ani obsiahnuť.“ Ľudské srdce, ktoré nezakotvilo vo viere, nemôže dosiahnuť uspokojenie. Dokonalá blaženosť je možná iba v nebeskom kráľovstve – ako píše svätec – tam už niet strachu zo smrti, ani škaredosti, ani hnevu, závisti, lakomstva... tam uvidíme prorokov a apoštolov a uvidíme aj svojich predkov, ale nadovšetko, uvidíme Boha: „Blahoslavená duša, ktorá sa vyslobodila z pozemského žalára a slobodne sa vznáša k nebu. Blahoslavená duša, ktorá sa díva na Teba, najsladší Pane, tvárou v tvár.“

Silno tu rezonuje vedomie ľudskej (osobnej) slabosti a hriešnosti, ako aj reflexia zápasu medzi dobrom a zlom. Autor aj v modlitbe, aj v meditácii premýšľa, kladie si otázky, hľadá správne odpovede. Kladie otázky, ktoré dnešný človek neraz trestuhodne obchádza. Dnes akosi málo myslíme na riziko zatratenia, sme náchylní prehliadať zlo, nechceme si priznať hriech... Bez Boha človek smeruje k ničote, nerozpoznáva dobro a zlo, telo ho zráža k zemi. Podľa sv. Augustína veľmi záleží na našej vôli: „Dobrá vôľa si vie nakloniť i velebu najvznešenejšej Trojice.“

Autor spája poznanie s láskou. Z miery poznania a pochopenia je odvodená miera lásky a radosti. V kresťanskom duchu sa pravda viaže na dobro. Ale na začiatku stojí viera – ako Boží dar, ako milosť. V kapitole s názvom Božia dobrota čítame: „Nepokúšam sa, Pane, preniknúť hĺbku Tvoju, lebo vôbec nemôžem porovnať s ňou svoj rozum. Žiadam si aspoň trochu pochopiť Tvoju pravdu, v ktorú verí a ktorú miluje moje srdce. Nie preto si žiadam rozumieť, aby som veril, ale preto verím, aby som rozumel.“

Svätý Augustín (354–430), jeden z najvýznamnejších konvertitov v dejinách kresťanstva, kňaz, biskup, mysliteľ a spisovateľ bol vášnivým hľadačom pravdy; a žil v plnej nádeji, že pravdu možno nájsť – tou pravdou je Boh. Čerpal hojne zo Svätého písma a z diel kresťanskej tradície (teraz vidíme, že sa časom stal jej súčasťou). Svoju osobnú skúsenosť, objavovanie súladu medzi vierou a rozumom, svoje obrátenie transformoval na posolstvo s univerzálnou platnosťou. Prihovára sa nám svojou vierou, ktorá je stále aktuálna, hoci sa ohlasuje oddávna. Učí nás, že uznanie vlastnej biedy a hriešnosti sa stáva chválou a uznaním veľkosti Stvoriteľa; keď človek premýšľa o Bohu a túži po jeho blízkosti, po plnení jeho vôle, vtedy ho nedlávi bremeno smrteľnosti tak strašne ako inokedy.

Ján Maršálek