22. decembra 2015

Na ruku – alebo do úst?

Karol Dučák
Fakticky celý svet bol nedávno šokovaný správou zo španielskej Pamplony, kde mladý muž Abel Azcona vytvoril na podlahe nápis PEDERASTIA z 242 konsekrovaných hostií, získaných pri svätokrádežných prijímaniach. Tento pochybný výtvor je súčasťou výstavy s názvom Desenterrados (Vykopaní), otvorenej v piatok 20. novembra v mestskej výstavnej sieni na námestí Serapio Esparza v Pamplone. 
Mesto, spojené so životom veľkého svätca Ignáca z Loyoly, sa takto dočkalo mimoriadne negatívnej publicity. Azcona bol na 242 svätých omšiach a počas každej z nich si uschoval konsekrovanú hostiu, aby  tak postupne vytvoril nápis PEDERASTIA. Toto slovo označuje homosexuálny vzťah dospelého muža k nedospelému chlapcovi, v dôsledku ktorého dochádza k pohlavnému zneužívaniu.

Azcona sa viackrát verejne vyjadril, že bol v detstve zneužívaný, a to je poľahčujúca okolnosť, ktorá do určitej miery znižuje jeho vinu na spáchaní takejto ťažkej svätokrádeže, avšak každému pravovernému katolíkovi musia behať zimomriavky po chrbte, keď je konfrontovaný s týmto otrasným prípadom. Azcona je mimoriadne kontroverzný a nevyspytateľný človek. Dal sa dokonca vyfotografovať v Adamovom rúchu pri svojom pochybnom výtvore. Sedí na zemi chrbtom k písmenu „P“ z nápisu PEDERASTIA a vidieť mu len hlavu zozadu, obnažený chrbát a časti nahých stehien a rúk, ale z obrazu sa dá vydedukovať, že tento provokatívny kváziumelec je v Adamovom rúchu.
Výstava v Pamplone vyvolala mohutnú vlnu pobúrenia. Boli zorganizované protestné akcie a tisíce ľudí požadovali odstránenie poburujúcej provokácie, ba rozbehla sa aj masovo podpisovaná petícia s cieľom prinútiť úrady, aby začali vo veci konať. (Porov. Cosas que no se pueden hacer con una hostia consagrada. In: eldiario.es. Dostupné na internete: eldiario.es)
Spomínané znesvätenie konsekrovaných hostií v španielskej Pamplone okrem iného znovu rozvírilo diskusie vo veci podávania svätého prijímania na ruku, respektíve do úst. Objavili sa aj pokusy dokazovať, že príčinou svätokrádeže v Pamplone bolo podávanie svätého prijímania na ruku. Vari najvýrečnejšie preferuje takýto pohľad na vec článok Svatokrádež a znesvěcení díky přijímání na ruku. (Porov. Svatokrádež a znesvěcení díky přijímání na ruku. In: Hodie, informační servis časopisu Te Deum. Dostupné na internete: tedeum.cz)
Už samotný názov tohto článku hovorí za všetko. Zaiste nemožno pochybovať o dobrom úmysle a úprimnej katolíckej viere, ktorá iniciovala napísanie tohto článku, avšak s takto zjednodušenou interpretáciou faktov nemožno súhlasiť. Aj keď na Slovensku sa podáva sväté prijímanie slovenským veriacim iba do úst, a aj sám autor tohto článku takýto spôsob prijímania jednoznačne preferuje, nemôže sa úplne stotožniť s tvrdením, že príčinou znesväcovania hostií je výlučne podávanie svätého prijímania na ruku. Ostatne, jeden španielsky internetový zdroj zverejnil fotografiu, z ktorej je zrejmé, že si Azcona hostiu vyberá z úst. (Porov. Abel Azcona cabrea a los ultras cristianos al escribir "pederastia" con hostias consagradas. Dostupné na internete: vice.com)
Zo snímky nie je zrejmé, či Azcona prijímal do úst, alebo najprv prijal na ruku, potom si hostiu sám vložil do úst a napokon sa dal vyfotografovať pri vyberaní hostie z úst. Je však nesporné, že hostiu mal aspoň minimálnu dobu v ústach.
Aj tento prípad teda dokazuje, že ani prijímanie do úst nemôže zabrániť svätokrádežnému konaniu. Toto tvrdenie ostatne potvrdzujú aj mnohé zdokumentované prípady z histórie, medzi inými zázrak z Offidy, známy aj ako zázrak „upraženej hostie“, ktorý sa odohral okolo roku 1273 v Lanciane.
Giacomo Stasio tyranizoval svoju manželku Ricciarellu a tá hľadala spôsob, ako si znovu vydobyť jeho lásku a pokoj v rodine. Jedna čarodejnica jej poradila, aby na svätej omši odcudzila konsekrovanú hostiu, doma ju rozohriala na ohni, rozdrobila na drobné kúsky a primiešala manželovi do jedla a pitia. Ricciarella potom na svätej omši predstierala prijímanie, avšak hostiu si nepozorovane vybrala z úst a priniesla domov. Doma hostiu položila na škridlu a rozohriala nad ohňom. Zrazu však šokovaná žena zistila, že hostia sa premenila na krvácajúce telo. Keďže bezradná žena nemohla zastaviť prúd krvi z hostie, urýchlene zabalila krvácajúcu hostiu aj škridlu do ľanovej šatky a zakopala pod hnoj v maštali. Nasledujúcich sedem rokov trýznili Ricciarellu výčitky svedomia a keď to už nemohla vydržať, vyspovedala sa v roku 1280 u priora augustiniánov v Lanciane, pátra Diotalleviho. Čoskoro ctihodný páter, pôvodom z Offidy, prišiel slávnostne oblečený do maštale, aby vykopal šatku s hostiou a škridlou. Prekvapený zistil, že všetky veci sú neporušené. Aj hostia a krv na nej boli čerstvé. Páter všetko preniesol do kostola sv. Augustína v Offide, kde sú tieto veci uložené dodnes. (Porov. Das Eucharistische Wunder Von Offida. Dostupné na internete: crocesanta.it)
Čitatelia však zrejme omnoho lepšie poznajú príbeh starej žobráčky Schuchovej na panstve Velké Losiny v roku 1680. Stal sa známym predovšetkým vďaka filmu Kladivo na čarodějnice, ktorý nakrútili československí filmári v roku 1969 podľa tejto skutočnej udalosti. Žobráčka Schuchová na svätej omši predstiera sväté prijímanie, prijíma hostiu do úst, no potom si ju nebadane vyberie z úst, pretože  ju chce odniesť inej žene, ktorej nedojí krava. Toto sa jej však nepodarí, pretože čin je okamžite odhalený, žobráčka uväznená a obvinená z čarodejníctva.
Všetky uvedené fakty nás presviedčajú o tom, že ani prijímanie do úst nezabránilo znesväteniam, pretože ten, kto chcel, si hostiu po prijímaní vybral z úst a urobil s ňou to, čo zamýšľal. Nemožno teda vinu za znesväcovanie hostií pripisovať výlučne prijímaniu na ruku. Ostatne, v ranokresťanskej Cirkvi bolo prijímanie na ruku normálnym javom. Na konsekráciu sa totiž používal kvasený chlieb. Okrem toho v prvých storočiach kresťanstva si prenasledovaní veriaci nosili Eucharistiu do svojich domovov ako posilu na upevnenie viery a ako viatikum pred mučeníctvom. (Porov. Malý, V. Slávenie svätej omše. Dostupné na internete: bosy.org/sviatosti, s. 161)
Túto prax potvrdzujú viaceré pramene a zdroje. V jednom z nich sa píše: „Spočiatku si každý kresťan berie eucharistický chlieb sám – ešte Klement Alexandrijský (zomrel okolo r. 215) tento obyčaj, hoci káravo, zmieňuje.“ (Berger R. Liturgický slovník. Vydání první. Praha: Vyšehrad, 2008. ISBN 978-80-7021-965-2, s. 396) A ten istý zdroj na inom mieste uvádza, že eucharistický pokrm si veriaci brali „domov, aby sa z neho jedlo v priebehu týždňa...“ (Berger R. Liturgický slovník. Vydání první. Praha: Vyšehrad, 2008. ISBN 978-80-7021-965-2, s. 395)
Ilustračná snímka:
JM - PriestorNet
Po zrušení praxe prenášania Eucharistie do domovov veriacich v prvých storočiach kresťanstva sa prijímanie uskutočňovalo už len v chrámoch. Prebiehalo „podľa hierarchického poriadku: najprv kňaz, potom asistencia a ľud. Konalo sa v kresťanskom staroveku všade približne tým spôsobom, ako je popísaný v jeruzalemských Mystagogických katechézach a zobrazený v slávnom Rossanskom kódexe (okolo roku 500). Veriaci pristupujú a berú od kňaza svätú hostiu tak, že ,ľavou rukou robia trón pre pravú, ktorá má prijať Kráľa´. Hovoria amen na slovo kňaza ,Telo Kristovo´“. (Jungmann, J. A. Genetický výklad mše. Pro vnitřní potřebu bohosloveckých fakult. Olomouc : Matice cyrilometodějská. Dostupné na internete: christ-net.sk.pdf, s. 27)
Kňaz teda položil prijímajúcemu hostiu do ľavej ruky ako na trón a veriaci si potom „pravou rukou vzal Kristovo telo (sv. Cyril Jeruzalemský píše, že najprv si dotykom Kristovho tela posvätil oči) a nábožne ho prijal. Potom sa odobral na prijímanie z kalicha. Pred prijímaním si však veriaci museli umyť ruky, buď ešte doma alebo v nádobách, ktoré boli pri vchode do chrámu. V Gálii ženy nesmeli prevziať konsekrovaný chlieb na holú ruku, museli si ju pokryť bielym ručníčkom. Pred prevzatím eucharistického chleba často sa pobozkala ruka podávajúceho“. (Malý, V. Slávenie svätej omše. Dostupné na internete: bosy.org/sviatosti, s. 161)
Podávanie na ruku bolo však spojené s väčším nebezpečenstvom zneužitia Eucharistie. Koleják o tom píše: „Od prvého do piateho storočia sa považovalo za normálne pristupovanie k Eucharistii počas každej svätej omše. Keď sa svätá omša začala slúžiť nielen raz za týždeň, ale každý deň, kresťania prijímali Eucharistiu každý deň, ako o tom hovoria Tertulián  a svätý Cyprián. Dokonca veriaci si mohli nosiť Eucharistiu domov, keď sa svätá omša slávila iba raz za týždeň, aby ju mohli prijímať každý deň a celá rodina. Uchovávali ju na dôstojnom mieste a prijímali ráno, kvôli dodržaniu pôstu. Tento zvyk bol však zrušený pre nenáležitosti, ktoré sa vyskytovali, ale aj preto, že svätá omša sa začala sláviť aj v priebehu týždňa.“ (Koleják M. Prijímanie Eucharistie v dejinách Cirkvi. In: Culmen et fons. Aktuálny výskum v oblasti posvätnej liturgie na Slovensku. 1. vydanie. Ružomberok: VERBUM 2013. ISBN 978-80-561-0095-0. Dostupné na internete: ktfke.sk, s. 61–62)
K nenáležitostiam patrili predovšetkým prípady znesvätenia Eucharistie. Niektorí veriaci totiž prijali do ruky eucharistický chlieb, ale vzali si ho domov na poverčivé alebo svätokrádežné ciele. Také zneužitia boli síce možné aj pri prijímaní do úst, avšak v tomto prípade bolo nebezpečenstvo znesvätenia menšie. Španielske synody preto nariadili, že kto prevezme Eucharistiu a nepoužije ju, bude považovaný za svätokrádežníka. Často a veľmi naliehavo sa zdôrazňovala hlboká úcta voči konsekrovanému chlebu a veľmi sa dbalo na to, aby na zem nepadali omrvinky. Sústavne vzrastala aj úcta k Eucharistii. Preto v 9. storočí došlo k zmene. Spočiatku prijímali do úst chorí, no v roku 878 synoda v Rouene nariadila, že laici už nemôžu prijať Eucharistiu na ruku, iba do úst, a na ruku môže kňaz podávať sväté prijímanie len diakonovi, subdiakonovi a služobníkom oltára pri slávnostnej omši. (Porov. Malý, V. Slávenie svätej omše. Dostupné na internete: bosy.org/sviatosti, s. 161)
Prechod od prijímania na ruku k prijímaniu do úst však nastal aj z iných dôvodov. Od polovice 11. storočia sa začal používať nekvasený chlieb v podobe okrúhlych hostií, ktoré sa ľahko dotýkali jazyka a svojou praktickou formou uľahčovali kňazovi podávanie svätého prijímania do úst. Ďalšou vážnou príčinou pre prechod od prijímania na ruku k prijímaniu do úst bolo oddelenie kléru od veriacich, ktorí sa prestali aktívne podieľať na liturgii. Skončilo sa s prinášaním obetných darov a čoraz väčšiu váhu nadobúdala mienka, že len kňazi sa môžu posvätenými rukami dotýkať hostie.
V neposlednom rade „príčinou prechodu od prijímania na ruku k prijímaniu do úst bola stále vzrastajúca úcta k Eucharistii, bolo to ,mystérium tremendum´. A keď sa veriaci neodvážili častejšie pristupovať k svätému prijímaniu, radšej v presvedčení svojej nehodnosti z diaľky sa klaňali vystavovanej Sviatosti Oltárnej a prijímali iba duchovne, tým menej sa cítili hodní
dotknúť sa rukami Eucharistie; bolo to čosi nepredstaviteľné“. (Malý, V. Slávenie svätej omše. Dostupné na internete: bosy.org/sviatosti, s. 161)
V zmysle všetkých uvedených skutočností je správne preferovať v celej Rímskokatolíckej cirkvi prijímanie do úst. Je dôležité pripomenúť, že viacerí pápeži po Druhom vatikánskom odmietali sväté prijímanie na ruku. Emeritný pápež Benedikt XVI. v knihe rozhovorov Svetlo sveta objasňuje aj to, prečo musia veriaci kľačať a prijímať Eucharistiu iba do úst, keď im podáva sväté prijímanie. Emeritný pápež vysvetľuje, že nie je zásadne proti prijímaniu na ruku, pretože on sám ho tak v minulosti neraz rozdával i prijímal, avšak rozdávaním prijímania do úst kľačiacim veriacim chce vyjadriť hlbokú úctu ku Kristovi, reálne prítomnému v Eucharistii, a znížiť nebezpečenstvo spovrchnenia a svätokrádeží. (Porov. Gazda I. Benedikt XVI. o prijímaní na ruku. In: In: Konzervatívny denník Postoj. Dostupné na internete: svetkrestanstva.postoj.sk)
Katolícka cirkev na Slovensku nepovolila podávanie svätého prijímania na ruku slovenským veriacim. V krajinách, kde sa prijíma na ruku a nie je reálne očakávať zmenu v dohľadnej dobe, je potrebné urobiť opatrenia pre zamedzenie alebo aspoň zníženie rizika znesvätenia hostií. Predovšetkým je nutné nekompromisne vyžadovať od veriacich, aby si hostiu vložili do úst hneď po tom, čo im ju celebrant, prípadne akolyta alebo iný mimoriadny vysluhovateľ položí na ruku. Autor článku môže dosvedčiť z osobnej skúsenosti, že v Rakúsku, kde je prijímanie na ruku rozšírené, veriaci bezprostredne po tom, čo dostanú hostiu na ruku, si pred očami kňaza, akolytu či mimoriadneho vysluhovateľa vložia hostiu do úst. Takto je možné skontrolovať každého veriaceho, či hostiu naozaj prijal do úst alebo nie.
Jedným z možných riešení by však bolo zavedenie prijímania pod obidvoma spôsobmi, pri ktorom celebrant namáča hostiu do Krvi Kristovej v kalichu a tak ju podáva prijímajúcemu. Takýto spôsob svätého prijímania pripomína gréckokatolícke sväté prijímanie, pri ktorom sú korpuskuly Tela Kristovho ponorené v kalichu s Krvou Pána a kňaz podáva veriacim sväté prijímanie lyžičkou.
Rozdávanie svätého prijímania pod obidvoma spôsobmi namáčaním má niekoľko výhod. Predovšetkým v tomto prípade v zmysle liturgických predpisov nie je možné prijímať na ruku. Okrem toho, Cirkev učí, že pri prijímaní pod obidvoma spôsobmi sa „dokonalejšie prejavuje znak eucharistickej hostiny a jasnejšie sa vyjadruje jednak Božia vôľa, ktorou sa potvrdzuje nová a večná zmluva v Pánovej krvi, jednak vnútorná súvislosť medzi eucharistickou a eschatologickou hostinou v Otcovom kráľovstve“. (VSRM, č. 281)
Všeobecné smernice Rímskeho misála (VSRM) vychádzajú z učenia Druhého vatikánskeho koncilu, konkrétne jeho konštitúcie o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium. Uvádza sa v nej okrem iného: „Sväté prijímanie pod obidvoma spôsobmi možno, pri zachovávaní vieroučných zásad, ktoré stanovil Tridentský koncil, dovoliť klerikom a rehoľníkom, ako aj laikom v prípadoch určených Apoštolskou stolicou, podľa rozhodnutia biskupov, ako napríklad vysväteným vo svätej omši ich vysviacky, rehoľníkom v omši ich rehoľných sľubov, novopokrsteným v omši, ktorá nasleduje po krste.“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Sacrosanctum concilium, č. 55)
VSRM výslovne zdôrazňujú kontinuitu s učením Tridentského koncilu, ktorá musí byť navždy zachovaná. V článku 282 sa píše: „Duchovní pastieri nech sa usilujú čo najvhodnejším spôsobom pripomenúť katolícke učenie o spôsobe svätého prijímania podľa Tridentského ekumenického koncilu tým veriacim, ktorí prijímajú pod obidvoma spôsobmi, ako aj ostatným prítomným. Predovšetkým nech upozornia veriacich kresťanov na učenie katolíckej viery, že aj pod jedným spôsobom sa prijíma celý a úplný Kristus a opravdivá Sviatosť, a preto tí, čo prijímajú len pod jedným spôsobom, čo do úžitku nie sú ukrátení o nijakú milosť potrebnú na spasenie (Tridentský koncil, Sesia XXI, 16. júla 1562, Dekrét o eucharistickom prijímaní, kap. 1–3: Denz-Schönm. 1725–1729). Nech ich poučia aj o tom, že Cirkev pri vysluhovaní sviatostí má moc – ak pri tom zachová ich podstatu – určovať alebo meniť to, o čom myslí, že lepšie poslúži úcte sviatostí alebo osohu prijímajúcich podľa okolností, času a miesta (porov. tamže, kap. 2: Denz-Schönm. 1728).“ (VSRM, č. 282)
VSRM sa teda odvolávajú na učenie Tridentského koncilu, ktorý deklaroval, že Katolícka cirkev má právo meniť spôsob vysluhovania sviatostí pri zachovaní ich podstaty, ak to osoží duchovnému blahu veriaceho.
Je ešte potrebné doplniť, že nie vždy je možné zabezpečiť sväté prijímanie pod obidvoma spôsobmi namáčaním. V takomto prípade je potrebné rozdávať sväté prijímanie pod jedným spôsobom do úst. Je tiež žiaduce preferovať prijímanie Eucharistie kľačiačky tam, kde sú na to vytvorené podmienky. Takýto postoj pri svätom prijímaní sa v Cirkvi zaužíval od 11. storočia ako „prejav úcty. Pred veriacimi sa rozprestrela plachta, ktorú držali dvaja akolyti. V 16. storočí sa začala táto plachta klásť na stôl alebo na lavicu, ktorá bola pred prijímajúcimi medzi loďou a presbytériom. Od 17. storočia sa zavádzalo pevné zábradlie z dreva alebo z kameňa, ktoré bolo stavané na kľačanie, a teda oveľa nižšie než predtým chórové zábradlie, a slúžilo na prijímanie veriacich. A tak prijímanie kľačiačky a zábradlie boli charakteristickým pre prijímanie do úst“. (Malý, V. Slávenie svätej omše. Dostupné na internete: bosy.org/sviatosti, s. 162)
Samozrejme, že pri svätých omšiach pod holým nebom, zvlášť pri veľkých pútnických slávnostiach, Cirkev nežiada, aby si veriaci kľakali do trávy či na znečistenú pôdu. Takisto to Cirkev nikdy nežiada ani od zdravotne postihnutých veriacich. Avšak v chrámoch a tam, kde sú na kľakanie vytvorené podmienky, nič nebráni vyžadovať od zdravých veriacich vzdať úctu Telu a Krvi Pána pokľaknutím.
Prijímanie na ruku je potrebné v každom prípade eliminovať a postupne nahrádzať svätým prijímaním do úst, či už pod jedným spôsobom alebo pod obidvoma spôsobmi.

Karol Dučák
::
Súvisiace články:

3 komentáre:

  1. Žiada sa mi povedať, že taký „umelec“ (Azcona) nemá čo robiť v slušnej normálnej spoločnosti... Ako v inej súvislosti povedal Jozef Mikloško, citujem z rozhovoru publikovanom na tomto portáli: „Bohorúhanie je tanec na veľmi tenkom ľade, ktorý sa raz určite preborí.“

    OdpovedaťOdstrániť
  2. K tejto otázke sa vyjadril aj Benedikt XVI. v knižnom rozhovore, ktorý poskytol nemeckému publicistovi Petrovi Seewaldovi. Citujem:

    P. Seewald: Keď ste sa stali pápežom, začali ste rozdávať sväté prijímanie veriacim do úst a tí počas prijímania kľačia. Myslíte si, že práve toto je najvhodnejší postoj?

    Benedikt XVI.: Nie som zásadne proti prijímaniu na ruku, sám som ho tak rozdával i prijímal. Tým, že teraz nechávam prijímať Eucharistiu kľačiačky a do úst, chcem vyjadriť postoj hlbokej úcty a zdôrazniť Kristovu reálnu prítomnosť. V neposlednom rade aj preto, že práve pri veľkých liturgických zhromaždeniach, aké máme v Bazilike svätého Petra alebo na Námestí svätého Petra, je veľké nebezpečenstvo spovrchnenia. Počul som od ľudí, že si potom hostiu dávajú do peňaženky a odnášajú ako nejaký suvenír.

    (In: Svetlo sveta; vydavateľstvo DON BOSCO, 2011)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Karol Dučák26.3.16

    Veľmi zaujímavé veci, týkajúce sa podávania svätého prijímania do úst, uvádza rakúska mystička Maria Simma. Nedávno som si prečítal skvelú knihu rozhovorov s ňou, na základe ktorých som urobil viaceré korektúry vo svojich teologických postojoch. V tejto knihe sa rakúska mystička zaoberá aj podávaním svätého prijímania na ruku. Okrem iných dostala otázku: „Niektorí ľudia hovoria (nie je to v Biblii, pozn. redakcie), že z toho dôvodu, že Ježiš rozdával chlieb do rúk svojim učeníkom pri Poslednej večeri, preto je to v poriadku, že to kňazi robia tak isto. Čo k tomu môžete povedať?“
    Na túto otázku Mária Simma odpovedala: „Tak to nie je – tak Katarine Emmerichovej, ako aj Terezii Neumannovej, dvom najväčším nemeckým mystičkám, bolo dovolené vidieť Poslednú večeru vo videní. A obe videli, ako Ježiš dáva Premenený chlieb do úst svojich apoštolov.“ (Mráček F. Očistec II. I. vydání. Praha: Vérité 2010. ISBN 978-80-87129-10-7, s. 119)
    Na katolícke mystičky nedám dopustiť, aj keď samozrejme netvrdím, že ich výroky sú článkami viery. Keďže však ich vyjadrenia nie sú v zjavnom rozpore s Bibliou, katolíckou Tradíciou a dogmami Katolíckej cirkvi, považujem ich za absolútne spoľahlivé pramene informácií. Je snáď potrebné ešte dodať, že samotná Maria Simma bola veľká horliteľka za podávanie svätého prijímania do úst a pokľačiačky.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.