Slovo na konci ticha

Pavol Prikryl: Na konci ticha

Bratislava, Post Scriptum, 2015

Na konci ticha býva slovo, niekedy slovo básnické, tak ako v prípade tejto knižky. Poézia Pavla Prikryla je od začiatku spätá so slovom – čo je samozrejmé, pretože básnik nemôže nehovoriť, musí používať slová, napriek nevýslovnosti básnického poznania – no zároveň je spätá s tichom, má duchovný rozmer: „Bolesťou hĺbiť jamku do pokory, / udierať tichom do ticha – / len tak sa dotkneš slova.“ Z tohto napätého a tajomného vzťahu, z interakcie slova a ticha (známeho a neznámeho) vychádza existenciálna bolesť, s ktorou sa (tvorivý) človek potrebuje vyrovnať. Pripomeňme, že autorova knižná prvotina nesie názov Tíšenie bolesti.

Niečo sa končí, niečo sa začína, čas plynie a návrat je možný iba v spomienkach: „Nebude, čo už bolo, / nikoho nestretáš.“ Niekedy po inom túžime a iné dostávame, uvedomujeme si, že „šťastie býva pochabé“. Básnik hľadá odpoveď na otázku zmyslu života a nachádza ju v Bohu, v kresťanskej viere, nádeji a láske – z toho pramení pokora aj odvaha. Poézia odzrkadľuje večnú Krásu, a tak vstupuje „nebo do básne“. Čítame: „Modlitba – báseň, večne svoji, / občas sa básnik oboch bojí. // Veru, aj básnik... // Ale v kom ho niet?“

Dá sa povedať, že autorovi je blízke bremondovské poňatie poézie. Henri Bremond nachádza paralelu medzi modlitbou a poéziou, básnika nazýva nedokonalým mystikom, poéziu vníma ako nenahraditeľnú súčasť životného poznania – má človeka povznášať a viesť ho ku Kráse. V tomto duchu píše aj Pavol Prikryl: „Modlitba v básni, báseň v modlitbe, / dve múdre tiché sestry. /... / A jedna druhú vedie / až k slovkám odpovede.“ Básnická tvorba je teda viac než len hra so slovami, je vyjadrením idey a cesty, nesie posolstvo, kladie otázky a hľadá odpovede.

Dobre zvládnutý viazaný verš (v rôznych obmenách) a precízna rýmotvorba, výrazné znaky zbierky Na konci ticha, svedčia o tvorivom potenciáli básnika. Forma, jazyk a obsah sú tu v súlade, spoluutvárajú dielo, ktoré pôsobí na čitateľa svojou magickou príťažlivosťou. Nič zbytočne nevytŕča, zbierku vnímame ako dobre zostavený celok s premyslenou štruktúrou. Jej významová línia postupuje od stvorenia a detstva cez prvú lásku, manželstvo, rodičovstvo, radosť, smútok, spomienky až k obrazom smrti a zmŕtvychvstania. Pravdaže, jednotlivé motívy sa prelínajú a transformujú do poetickej reči.

Jadrom celej zbierky a v istom zmysle tiež vrcholom, miestom najväčšieho tvorivého vzopätia je Ritornelový veniec o bolesti, zostavený na spôsob venca sonetového (jednotlivé časti sú previazané, posledný verš predchádzajúcej básne sa zhoduje s prvým veršom básne nasledujúcej, záverečná báseň cyklu pozostáva zo začiatočných veršov ostatných básní). Autor obdobnú náročnú formu uplatnil aj v predchádzajúcej zbierke Úvrate v nás – v podobe venca zloženého z rispetov. Ide pravdepodobne o vôbec prvé takéto útvary (nielen) v našej poézii.

Pavol Prikryl sa svojou tvorbou pridáva k básnikom, ktorí idú cestou slovenskej katolíckej poézie. Opiera sa o tradičné, overené hodnoty a postupy, pritom však zostáva sám sebou a prispieva do spoločného vlastným vkladom. Vo veršoch stvárňuje to, čo pozná, čo má prežité a precítené, vychádzajúc z ľudskej a básnickej skúsenosti, ale neuzatvára sa ani tematicky, ani konfesionálne, prekračuje rámec osobného a smeruje k všeobecnému. Jeho poézia je zrozumiteľná, lebo je vnímavá k údelu človeka – pútnika, ktorý neraz „klesá pod bremenom“, no zakaždým chce vstať, keď zbadá „otvorené Božie dvere“.

Ján Maršálek

::

Rozhovor s Pavlom Prikrylom: Strom sa pozná po ovocí