13. apríla 2016

Dôležitosť budovania vzťahov

Ľudovít Košík
V Božom slove, Starého i Nového zákona, na mnohých miestach čítame o tom, ako sa Boh prihovára k človeku, ako ho oslovuje, zachraňuje a pozýva k plnému životu s ním. Už v Prvej knihe Mojžišovej máme opísané, ako sa prihovoril k Abramovi. Abram poslúchol a stal sa otcom národa, ktorý zohral v dejinách ľudstva najdôležitejšiu úlohu. V Svätom písme môžeme čítať, ako oslovil Boh mnohých ďalších ľudí: Napríklad Samuela, viacerých prorokov, k Márii poslal anjela Gabriela a ona mu povedala svoje „fiat“. Poznáme, ako si vyvolil a oslovil viacerých z apoštolov, Petra,  Ondreja, Jakuba, Jána, Matúša...
Kresťanstvo nemožno chápať len ako  jedno z mnohých náboženstiev, ktoré v dejinách vznikali aj zanikali, ako filozofiu, ideológiu, ktorú si človek vytvoril na základe svojej prirodzenej túžby po Bohu, ale je to náboženstvo, v ktorom Boh oslovuje človeka a prihovára sa mu, pozýva ho vytvoriť s ním spoločenstvo lásky – a človek na toto priame Božie povolanie odpovedá.

Mnohí ľudia, osobitne kňazi a rehoľníci niekedy vedia povedať čas a miesto, kde a kedy sa ich Boh dotkol a pozval ich k zasvätenej forme života. U niektorých to bol krátky moment, u iných to bolo dlhšie obdobie hľadania odpovede... O kresťanstve možno hovoriť ako vzťahu medzi Bohom a človekom. A všetci, ktorí sme prijali Božie povolanie, navzájom máme v láske vytvárať Boží ľud, Cirkev.
Každý je vyzvaný, aby sa k Božiemu osloveniu a pozvaniu vyjadril a dal naň veľmi konkrétnu odpoveď, svojím životom. Cirkev je nielen ľudská organizácia, ako to býva niekedy prezentované, ale je to božsko-ľudské spoločenstvo, kde nie sú rozhodujúce názory ľudí, či už jednotlivcov alebo skupín, ale je rozhodujúce to, čo  nám hovorí Boh. „Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť, uchopil si ma a premohol,“ /Jer 20, 7/ píše prorok Jeremiáš.
Každý človek je pozvaný, aby spolupracoval na Božom diele spásy. Za mnohých z nás prvé rozhodnutie urobili naši rodičia a krstní rodičia, keď sa za nás zaručili a dali nás, krátko po našom narodení, pokrstiť. Keď sme začali užívať svoj rozum, sami sme postupne dávali odpovede na Božie výzvy, obnovovali sme svoje krstné sľuby, prijali eucharistiu, birmovanie, pokánie a z detskej viery sa stávala viera dospelá, zodpovedná. Neskôr sme sa rozhodli pre konkrétny životný stav, manželstvo, kňazstvo, rehoľné povolanie, alebo život slobodného kresťana vo svete.
Ilustračná snímka: Arpád Horváth
Náš vzťah s Bohom pomáhali vytvárať mnohí iní ľudia. V prvom rade naši rodičia, starí rodičia, krstní rodičia, kňazi, rehoľníci, učitelia, príbuzní, priatelia... V niektorých obdobiach naša viera rástla a upevňovala sa, inokedy slabla, možno v niektorých časoch sme vzťah s Bohom hriechom prerušili. Ale Boh nám podal záchrannú ruku aj vtedy a cez pokánie sme svoj vzťah s ním mohli obnoviť a  pokračovať v ňom.
Ak dobre funguje tento prvý, základný vzťah medzi človekom a Bohom, môžu dobre fungovať  aj iné vzťahy. Manželské, rodinné, spoločenské, priateľské, kolegiálne, medziľudské... Človek, ktorý je pevne zakotvený v Bohu, je prínosom a darom pre svoje okolie. Ale ak sa vzťah k Bohu naruší hriechom, narušia sa aj všetky ostatné vzťahy, človek tápa, blúdi a spôsobuje bolesť sebe i iným, ničí seba, okolie a rúti sa do záhuby, do zničenia seba i sveta.
Nikto asi nebude popierať dôležitosť medziľudských vzťahov.  Počul som  aj vyjadrenie, že vzťahy sú tým najväčším bohatstvom človeka. Máme to určite všetci vyskúšané, čo človek získal v detstve, keď vyrastal v usporiadanej rodine, keď v škole tvorili dobrý kolektív, keď mal priateľov, na ktorých sa mohol spoľahnúť... Vzťahy je potrebné budovať a udržiavať. To platí aj o vzťahu k Bohu.
Úlohou každého z nás, i celej Cirkvi, je byť misionárom. Boh, ktorý je našim milujúcim Otcom, nám ponúka v každej chvíli svoju lásku a cez nás ju chce šíriť aj ďalej a je na každom, či túto lásku prijme, alebo sa uzavrie do svojho egoizmu.
Základným spôsobom kontaktu s Bohom je modlitba a sviatosti. Bez nich život v posväcujúcej milosti, teda v hlbokom, dôvernom vzťahu s Bohom, je nemožný. Potom sú to sväteniny, čítanie Božieho Slova, ktoré nie je len zozbieranou tisícročnou múdrosťou, ale slovom života, kde sa nám Boh prihovára; ďalej čítanie duchovnej literatúry, duchovné cvičenia, obnovy, púte, misie,  kresťanské spoločenstvá...
Poznáme to aj z bežného života. Ak som sa s niekým dlhší čas nestretol, kontakt sa prerušil, tak vzťah mohol upadnúť, ba sa až vytratil celkom, čo je niekedy prirodzené vo vzťahoch kolegiálnych, susedských, kamarátskych... Ale naše rodinné, priateľské vzťahy by nemali prejsť do úplného vytratenia a už vôbec by nemal upadnúť  vzťah s Bohom, lebo on prináša zmysel a náplň nášmu životu a jeho trvanie nie je obmedzené časom, trvá večne.
Nemusíme chodiť ďaleko, aby sme videli, čo prináša ľuďom absencia vzťahu s Bohom. Človek sa stáva otrokom hmoty, peňazí, moci, kariéry, alkoholu, drogy, sexu... Ale to sa môže stať už vtedy, keď vzťah s Bohom síce nevylúčime úplne, ale niečo alebo niekoho nad naň nadradíme – ak sa pokladáme za veriacich, ale máme radi aj niečo hriešne. Býva obyčajne len otázkou času, či sa človek spamätá, alebo Boha odmietne úplne. Ak človek spochybní jeden z príkazov Desatora, býva len otázkou času, kedy poprie aj ďalšie.
Boh, nekonečne milujúci Otec, nás stvoril, Ježiš sa z lásky k nám obetoval na kríži a Duch Svätý nás posväcuje a vedie k láske. Sme milovaní nekonečnou láskou, ktorú nám nikto a nič nemôže nahradiť. Sme povolaní v tejto láske žiť a šíriť ju do svojho okolia vo svete. Viera je teda tým najvzácnejším pokladom, ktorý sme cez veľké obety mnohých dostali ako dar. Nebuďme k nemu ľahostajní, nedajme sa oň nikým okradnúť. Mnohí za to, aby mu mohli byť verní a aby sme ho mohli dostať aj my, prinášali počas tisícročí, až po dnešok, veľké obety. Chráňme si ho, ako najvzácnejší poklad a odovzdávajme ho ďalej.
Budujme a udržiavajme svoje vzťahy. Nedajme sa zatiahnuť do balastu a zbytočností, prázdnoty a do rečí o ničom. Neodkladajme svoje rozhodnutie žiť naplno vzťah lásky k Bohu, i k ľuďom. Bez lásky sa žiť nedá. Jedine v Bohu je jej prameň. „Boh je láska,“ /1 Jn 4, 8/ píše Ján apoštol. Všetky ľudské chvíľkové šťastia a lásky postavené len na ľudských riešeniach komplikujú život a prinášajú trvalú bolesť, smútok a smrť ľuďom i svetu.
Dnes už nie sú verejne spochybňované len Božie prikázania Dekalógu z prvej tabule, ale aj z druhej tabule, vraj v záujme ľudskej slobody a šťastia človeka. Čo to však ľuďom a človeku prináša, to môžeme denne vidieť, nielen kdesi ďaleko, ale i v našom najbližšom okolí, ba i v našich rodinách. Dajme pozor na tých, ktorí spochybňujú a ohrozujú význam manželstva a rodiny vo svete i v Cirkvi. Rodina bola ustanovená Bohom v raji hneď pri stvorení človeka a Ježiš ju posvätil a povýšil na sviatosť. Bez rodiny, tej ľudskej, ktorú tvorí muž, žena a deti, ani bez Božej rodiny, Cirkvi, ktorú Ježiš založil a dal ľuďom, ľudstvo nemá šancu na prežitie.

Ľudovít Košík
::

Ďalší článok autora: Kresťanská osobnosť

4 komentáre:

  1. Anonymný13.4.16

    Podobne ako otec Abrahám si aj tieto dve dámy myslia, že majú kontakt na Boha.http://www.cas.sk/clanok/386600/psychovideo-ceska-kacenka-to-uz-v-sebe-dlhsie-nevedela-udrzat-som-jezis/

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Možno na to odpovedať jednoducho, ako to svojho času vyjadril Chesterton: Nemyslite si, že ľudia prestanú veriť, keď sa odvrátia od pravého Boha - práve naopak, začnú veriť hocičomu.

      Odstrániť
  2. Anonymný13.4.16

    Napadla ma otázka: čo sa môže považovať za vzťah s pravým Bohom, kto to môže posúdiť? Že by to bola cirkevná hierarchia? O ktorej katolícky kňaz Ján Horárik napísal: ...my sme Boh, Syn aj Duch svätý...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Psi štekajú, karavána ide ďalej.

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.