15. apríla 2016

O poznaní

Pavel Duraj
Hlavným znakom dnešnej doby je veľké množstvo informácií, ktoré sa na nás sypú zo všetkých strán. Vybrať, ktoré sú pravdivé, ktoré sú pre nás užitočné a ktorým by sme mali venovať zvýšenú pozornosť, je skoro nemožné. Podľa čoho si ich vyberáme, podľa akých kritérií, vlastne nevieme. A tak si ich vyberáme podľa toho, ako sa nám páčia, či ako sa nám páči zdroj, z ktorého pochádzajú – aj preto sú hlásateľkami v televízií mladé šar­mantné devy. Je to podobný postup, ako keby sme si šaty kupovali podľa toho, čo nám ukážu na módnych prehliadkach – bez toho, aby sme si ich vyskúšali.

Slovné informácie môžeme rozdeliť na tie, ktoré oficiálne smerovanie spoločnosti  schva­ľujú  (mainstream) a informácie, šíriace sa najmä neoficiálnymi kanálmi (napr. po sociálnych sieťach) a varujúcich pred súčasným trendom vývoja spoločnosti. A práve tieto neoficiálne informácie sa zdajú byť pravdivejšie, lebo ponúkajú vysvetlenia tam, kde oficiálne zdroje opakovane zlyhávajú. Skoro pre všetky informácie platí, že si ich nemôžeme overiť – okrem tých prípadov, keď sme boli priamymi svedkami udalosti, ale aj vtedy musíme vedieť „ako na to“. 
Ešte horšie je to, že aj tie informácie, ktoré sa zdajú byť pravdivé, akoby boli z jedného vreca. Síce objavne hovoria o rôznych oblastiach života, ale ostáva po nich pachuť – ubíjajú
a ich dôsledkom akoby bolo niekde v podvedomí ukryté: A čo ja biedny človek... Neponúkajú cesty, východiská...
Ako ďalej?
Najskôr si musíme uvedomiť, že iný „model“ života nepoznáme – máme síce romány, lite­ratúru či sci-fi – ale brať to vážne?! Musíme si uvedomiť, že vlastne všetko, čo o sebe, o ľuďoch okolo nás, čo o živote vieme, to sme sa naučili, či presnejšie – naučili nás. V škole (a tam učia podľa predpisov), v rodine, na ulici (tam zasa to, čo ich naučili), v práci (tam je zasa všetko zamerané na tvorbu zisku). Málokedy, najmä v novšej dobe, sa stretneme s niekým, kto nás učí rozmýšľať – samých za seba – a podľa toho aj konať s plnou zodpovednosťou za svoje slová a skutky. Veď, ako je dnes rozšírené, naším životným údelom je uží­vať si.
Ako začať?
Najskôr si musíme uvedomiť, že najlepšou, najmenej skreslenou informáciou je informácia získaná priamo, bezprostredne, keď sme svedkami udalosti. K tomu dochádza dosť zriedka. Informácie, získané z druhotných zdrojov – najmä cez slovo, obyčajne bývajú skreslené. Ob­čas sa nám však môže stať, že na získanej informácii sa nám niečo nezdá. Obyčajne to hodíme za hlavu, mysliac si, že možno sme dobre nepočuli, alebo nám chýbajú nejaké „vstupné“ infor­mácie, či jednoducho preto, lebo nemáme dostatočné vzdelanie.
Mnoho prípadov sa dá vy­svetliť našou nepozornosťou počas príjmu informácie – je bežné, že na novú informáciu sa sústredíme až vtedy, keď nás niečím zaujme a prvé vety nám ujdú – alebo ak sme náhodou niečo podobné už počuli, tiež prestávame dávať pozor. Nenaučili sme sa, že treba dávať pozor od začiatku do konca, že hocijaká maličkosť, či slovo, môže byť rozhodujúca v našom chápaní novej informácie – skôr sme sa naučili skákať druhému do reči. (Ak to urobí náprotivok, po­važujeme to za neslušnosť.)
Hoci takéto vysvetlenia sú vo väčšine prípadov úplne postačujúce, sú prípady, ktoré sa takto jednoducho vysvetliť nedajú. Vyskytne sa niečo, čo nás na prvý pohľad upúta, zdá sa zvláštne, ne­vieme to presne popísať, len cítime, že niečo nie je tak, ako by malo byť, a odpoveď nenachá­dzame. Obyčajne vtedy to zahadzujeme za hlavu a ďalej sa o to už nezaujímame – veď máme toľko iných starostí.
Je možná aj druhá cesta – neodhodíme to (lebo je to sprostosť), ale ani nehľadáme vysvetlenie za každú cenu vo všetkých dostupných zdrojoch. Jednoducho sme si vedomí toho, že na to teraz nemáme, že sme ešte nedorástli či nedozreli – ale časom, ak Boh dá... Platí to najmä o informáciách, získaných priamo, bezprostredne, mimo slov – keď sme priamymi účastníkmi, svedkami udalosti.
Ako príklad takejto informácie spomeniem náhodné pozorovania dvojice Mesiac – Venuša na jeseň roku 2011 (večer 27. a 28. novembra).  Boli tesne po priblížení sa k sebe a tvorili krásnu dvojicu na večernej oblohe. Bola viditeľná asi dve hodiny od západu Slnka až po západ Venuše. Ich uhlová vzdialenosť (zorný uhol medzi nimi) mala sústavne narastať – veď sa od seba vzďaľovali. Pri pozorovaniach večer 27. 11. vzdialenosť narastala, ale pri prvom pozo­rovaní 28. 11. (pri západe Slnka, okolo 16:00) sa ich vzdialenosť zdala byť menšia ako deň predtým pri západe Venuše (okolo 18:00). Pri druhom pozorovaní, pred západom Venuše (18:00), sa vzdialenosť zväčšila už tak, ako to malo byť.
Zaznamenané zmenšenie vzdialenosti pri treťom pozorovaní byť nemalo – veď Mesiac a Venuša sa od seba vzďaľovali. Pritom o 16:00 sme pozorovali dvojicu vo výške asi 15° až 20° nad obzorom, kým pri západe Venuše sme sa pozerali vodorovne. Vysvetlenie, že pozo­rovaný jav spôsobuje ten istý efekt, ktorý je príčinou okom pozorovanej zmeny veľkosti Me­siaca v závislosti od jeho výšky nad obzorom, sa priamo ponúkalo. Len keby sme vedeli, prečo Mesiac nízko nad obzorom vidíme väčší, ako keď je vysoko na oblohe! O tomto jave vedeli už starí Číňania a Babylončania.
Vysvetlenia sú rôzne – najznámejšie tvrdí, že keď je Mesiac nízko nad obzorom, je k nám bližšie. V skutočnosti je to naopak – stačí si to nakresliť na papier. Vysvetlenie, že jav spôso­buje hrubšia vrstva atmosféry, ktorá pôsobí ako objektív ďalekohľadu, neobstojí, lebo potom by to bol jav, ktorý sa dá zmerať – a nebolo namerané žiadne zväčšenie. Ani vysvetlenie, že zapadajúci Mesiac môžeme porovnávať s inými objektmi na obzore a preto sa zdá väčší, nie je dobré – veď aj Mesiac zapadajúci „do mora“ sa zdá byť väčší a tam ho nemáme s čím po­rovnať. Zhruba od 17. storočia akceptujeme, že ide o psychologický dôsledok vnímania. Krátko povedané: ide sa o očný klam. Vysvetlenie sa doteraz nenašlo. 
Pozorovania z 27. a 28. novembra priamo ponúkali možnosť pozorovaný efekt  zmeny vzdialenosti Mesiac – Venuša (a tým aj zmeny veľkosti Mesiaca) namodelovať v laboratórnych podmien­kach. Dve žlté svietiace ledky (vzdialené 10 cm) predstavovali dvojicu Mesiac – Venuša. Pri samotných poku­soch boli použité dve rovnaké dvojice lediek v rovnakej vzdialenosti od pozorovateľa (10 m) – jedna bola umiestnená vo výške očí pozorovateľa, druhá zdvihnutá tak, že pozorovateľ mu­sel zdvihnúť hlavu asi o 30°. Všetci pozorovatelia  (bolo ich 10) povedali, že vo zdvihnutej dvojici lediek sú ledky k sebe bližšie. Potom bola  vo zdvihnutej dvojici lediek ich vzdiale­nosť zväčšená o 10% a pokus bol opakovaný. Deviatim z desiatich pozorovateľov sa vzdiale­nosti v oboch dvojiciach zdali byť rovnaké. Výsledok oboch pokusov je vlastne rovnaký: Ak zdvihneme oči, rovnako veľké predmety rovnako vzdialené sa zdajú byť men­šie.
Takto máme poruke tri rôzne pozorovania toho istého javu:
a, zmenu vnímanej veľkosti Mesiaca (Slnka) podľa jeho výšky nad obzorom;
b, podobný efekt pri pozorovaní dvojice Mesiac – Venuša;
c, taký istý efekt pri pokusoch s dvoma dvojicami lediek v laboratóriu.
Pokusy s ledkami teda potvrdili, že ide o očný klam – lenže o aký očný klam ide? Čo ho spôsobuje? Ako ho vysvetliť?
Skúsme to vysvetliť pomocou perspektívy, ktorú bežne vysvetľujeme pohľadom na koľaj­nice. Ak stojíme na koľajniciach, potom podvaly pod nohami sú k nám najbližšie a vidíme ich najväčšie, ak pohľad zdvihneme, pozeráme sa na vzdialenejšie podvaly a vidíme ich menšie – až niekde na obzore podvaly už nevidíme a koľajnice sa nám zbiehajú do jedného bodu. A tento jav platí všeobecne – predmety pod nohami vidíme najväčšie, pri dvíhaní zraku sa pozeráme na vzdialenejšie predmety a vidíme ich menšie – pritom zo skúsenosti vieme, že sú to rovnako veľké predmety (v prírode napr. výška trávy, veľkosť stromov, šírka cesty...).  Ak sme na rovine, toto pozorovanie sa končí, keď sa pozeráme vodorovne. Ale ak sú okolo hory, pohľad dvíhame aj nad vodorovnú rovinu a efekt zmenšovania rovnako veľkých predmetov či objektov (perspektíva) pokračuje ďalej, ba je ešte umocnený skutočnou zmenou ich vodo­rovných rozmerov – veď kopce a hory sa smerom dohora „zužujú“. Platí to aj v lese – stromy vidíme najhrubšie vo výške našich očí, ak hlavu zdvihneme, pozeráme sa na ich vzdialenejšie časti a vidíme ich tenšie... A ak náhodou nad obzorom je Mesiac, tento efekt zmenšovania vnímanej veľkosti v závislosti od zdvihnutia pohľadu (hlavy) pokračuje ďalej a Mesiac vi­díme tým menší, čím je na oblohe vyššie.
Teda naša bežná skúsenosť je taká, že čím vyššie zdvihneme zrak, tým rovnako veľký predmet či objekt vidíme menší – veď je od nás ďalej – a tak je to v poriadku! Pretože o vzdialenosti Mesiaca od nás nám naše telesné zmysly nevravia nič, vyššie popísaný efekt perspektívy sa prejavuje automaticky zme­nou okom vnímanej veľkosti Mesiaca v závislosti od jeho výšky nad obzorom. Presne tak isto je to aj pri Slnku.
Je to jednoduché vysvetlenie. Ak sa trochu zamyslíme nad jeho pravdivosťou, mu­síme pripustiť, že nie je v rozpore ani s oficiálnou vedou, ani so zdravým sedliackym rozu­mom. Nevidíme ho možno práve preto, že ho máme priamo pred očami. Pritom na za­čiatku tohto vysvetlenia bolo „len“ pozorovanie javu, ktorý nebol v súlade s tým, „čo sme vedeli“, ktorý bol nejaký „nelogický“. Tak je to s mnohými skutočnosťami okolo nás – máme ich priamo pred očami, ale ich nevidíme, nevnímame.
Prečo? Pretože sme sa nenaučili svet okolo nás vnímať naplno, všetkými telesnými zmys­lami. Naučili sme sa zo sveta naokolo vnímať len niektoré vybrané skutočnosti, ktoré považujeme za najpotrebnejšie... To všetko sme sa naučili už v škole! Naučili sme sa, že v tom, čo sa učíme v škole (...) je skryté to najlepšie, čo sa ľudstvo počas svojej cesty naučilo; že v skrátenej, zhustenej forme – najmä cez slovo – sa k nám dostávajú všetky „správne“ životné pravdy!
Učíme sa, že vlastne všetko, čo v živote potrebujeme, nás naučí škola. A čím sme pokrokovejší, tým je učenie hlbšie, precíznejšie a zostáva menej priestoru na „vlastnú tvo­rivosť“. Nikde sa nedozvieme, že to, čo sa takto naučíme, je len barličkou do života.
Neučíme sa, že tak ako sa sami naučíme chodiť a rozprávať – pozorovaním a napodobovaním – naučili by sme sa aj všetko ostatné potrebné pre život; že škola to vlastne len urýchľuje. Neučíme sa, že v princípe všetko, čo sme sa naučili v škole, by sme si mali v živote aj overiť najmä hľadaním súvislostí medzi poznatkami – najmä tými, ktoré spolu zdanlivo nesúvisia.
Treba si uvedomiť, že poznanie, ktoré získavame v škole, je len obrazom (časťou, výsekom) skutočnosti – a práve to akoby nelogické, nezvyčajné, nevysvetli­teľné, čo nás v živote občas postretne, je prejavom skutočnosti samotnej.
Cesta od náhodného „nelogického“ pozorovania v prírode cez laboratórny pokus až po vy­svetlenie pozorovaných zmien veľkosti Mesiaca je len príkladom prepojenia rôznych zdanlivo nesúvisiacich pozorovaných skutočností.
Vyššie popísaná cesta hľadania odpovedí a vysvetlení na všetky možné otázky, ktoré nám kladie život, je prinajmenšom zaujímavá.
Je to také „čakanie“ na odpoveď, veľmi podobné evanjeliovému: Hľadajte – nájdete!  Pý­tajte sa – dostanete odpoveď!  Klopte a otvoria vám! Aj učenie sv. Jána z Kríža o „ceste temnou nocou“, popísané v knihe Výstup na horu Karmel radí neponáhľať sa a čakať, kým sa nám odpoveď „nevynorí sama“ a kým sa nepotvrdí z viacerých nezávislých zdrojov.
Nie je to cesta ľahká! Každá informácia, ktorá „nepasuje“ do nášho obrazu sveta, vytvore­ného učením sa skrz slovo školou, rodinou, ulicou, v práci, vyvoláva chvenie žalúdka, nespa­vosť, rozbíja náš vnútorný pokoj. Ale takéto odpovede sú naše vlastné odpovede, ponúkajú nám trochu iný pohľad na život a dávajú mu zmysel.
(Na Veľkú noc 2016)
Pavel Duraj
::

Rozhovor s autorom: Učme sa z vlastného života

3 komentáre:

  1. Anonymný15.4.16

    V mnohom sa dá súhlasiť s autorom článku, aj s tým, že v niektorých prípadoch naša prirodzenosť nám bráni prijať realitu - pravdu. Je to aj v prípade nášho definitívneho zániku vedomia smrťou, kde nám pud sebazáchovy velí nepripustiť túto realitu a náš intelekt hľadá a nachádza, aj keď iluzórne východisko, z tejto neblahej situácie, cez náboženstvami sľubovaný večný život, alebo reinkarnáciu. Situácia je ake takáto: http://www.diskusneforum.eu/blog.php?action=view&article_id=28

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Po prečítaní článku mi prišlo na um niekoľko myšlienok:

    Akú váhu má slovo? Keď si uvedomíme, že v minulosti sa pre slovo žilo aj umieralo, tak sa musíme zhroziť z toho, aká vyprázdnená je dnešná reč. Problém so vzájomným porozumením a s „devalváciou slova“, ako sa zvykne hovoriť, má hlboké korene a súvisí do značnej miery s atomizáciou spoločnosti. Totiž na to, aby sme si mohli porozumieť, potrebujeme takpovediac verejný jazyk, budovaný na spoločnej kultúre a na spoločnom uznávaní istých hodnôt, a potrebujeme tiež kritériá, podľa ktorých sa dá posúdiť správnosť reči (myslenia). Ďalším nevyhnutným predpokladom dorozumenia je zodpovednosť v používaní jazyka.

    Všetkého veľa škodí. Aj priveľké množstvo informácií – najmä ak sú protirečivé a my nemáme možnosť overiť si ich pravdivosť a adekvátne ich spracovať vo svojej mysli. Taká lavína informácií vedie skôr k nedorozumeniam a vnútornému nepokoju. Nehovoriac o tom, že čím viac sa rozpráva, tým menej sa počúva. Problém nie je v samotnom jazyku, v slovách, ale v jeho svojvoľnom používaní a zneužívaní.

    Skrze životné príbehy a skúsenosti, ich zapamätávanie a spätné uchopovanie, prehodnocovanie a usúvzťažňovanie, v istom zmysle dotvárame sami seba, formujeme svoj svetonázor, ale aj projektujeme budúcnosť.

    Neponáhľať sa a čakať. To sa dnes nikomu nepáči. Chceme mať všetko a hneď. V konečnom dôsledku na tú netrpezlivosť doplácame, deprimuje nás a drží v neustálom časovom strese.

    Dnešný človek akosi nevie prijať ten fakt, že skutočné je, resp. môže byť aj to, čo si nevie vysvetliť, čo presahuje schopnosti jeho rozumu.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Natrafil som na zaujímavý článok, súvisí s témou:
    http://echo24.cz/a/ikQ8q/prichazeji-nejhloupejsi-generace-za-mnoho-staleti

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.