Skalica – moje rodné mesto

Ľudovít Košík

Moje rodné mesto Skalica leží na juhozápade Slovenska, na slovensko-moravskej hranici, má v súčasnosti asi pätnásť tisíc obyvateľov, je sídlom okresu, sídlia v ňom viaceré veľké i menšie priemyselné podniky, ktoré poskytujú jeho obyvateľom aj ľuďom zo širokého okolia pracovné príležitosti, jeho obyvatelia sa venujú aj poľnohospodárstvu, osobitne vinohradníctvu, vzdelanie tu poskytujú základné, stredné i vysoké školy, nachádza sa v ňom viacero kultúrnych inštitúcií, obchodných centier, nemocnica a viaceré sociálne zariadenia, ktoré uľahčujú život ľuďom odkázaným na pomoc iných. Má bohatú a slávnu minulosť, v ktorej sa striedali obdobia rozvoja a rozkvetu s obdobiami vojen, morových epidémií, živelných pohrôm, požiarov. Uzreli tu svetlo sveta, vzdelávali sa či pôsobili mnohé významné osobnosti, ktoré pracovali pre dobro iných. Som hrdý na svoje rodisko a som rád, že svoj život môžem prežívať práve tu a inšpirovať sa jeho slávnou minulosťou a úspešnou prítomnosťou.

V roku 2017 si budeme pripomínať 800 rokov od prvej hodnovernej  písomnej zmienky o Skalici – je ňou darovacia listina uhorského kráľa Ondreja II., ktorou daroval územie mesta dvom synom nitrianskeho župana Tomáša, Alexandrovi a Sebešovi; čo môže byť podnetom na jeho návštevu či aspoň získanie nových informácií a poznatkov o jeho  minulosti i prítomnosti. Pri návšteve je možné navštíviť mnohé krásne historické dominanty a pamiatky, z ktoré  sú  väčšinou opravené a v letných mesiacoch sú počas víkendu otvorené, vďaka iniciatíve bývalého primátora Stanislava Chovanca i súčasného Ľudovíta Baráta, a sprievodcovia sú v nich pripravení podať o nich výklad. Centrum mesta i viaceré historické pamiatky prešli v uplynulých rokoch rozsiahlou rekonštrukciou. Viac než desiatka veľkých sakrálnych stavieb svedčí o bohatej duchovnej minulosti mesta.

Archeologické výskumy potvrdzujú oveľa dávnejšiu minulosť než písomné dokumenty. Zvlášť bohatú históriu mesta počas posledného tisícročia dokazujú mnohé stavebné pamiatky. Najstaršou je národná kultúrna pamiatka, románska rotunda sv. Juraja, podľa historikov postavená v 11., najneskôr v 12. storočí. V jej interiéri sa nachádza výstavná expozícia Záhorského múzea.

Šiesteho októbra 1372 bola Skalica uhorským kráľom Ľudovítom I. povýšená na slobodné kráľovské mesto. Práva a slobody, ktoré týmto Skalica dosiahla, boli veľmi rozsiahle. Odvtedy sa začalo mesto rozvíjať a tento rozvoj nezastavili ani vojny, prírodné pohromy, požiare, morové epidémie, a trvá aj v súčasnosti. Mesto bolo obstavané hradbami, ktoré mali dĺžku 2 355 m hrúbku 160–200 cm a výšku asi 6,5 m, s dvoma bránami, ktorých zachované časti možno vidieť i dnes. Mesto malo vlastnú samosprávu v administratíve, súdnictve, obrane, bezpečnosti, malo právo usporadúvať trhy, bolo oslobodené od mýta, malo hrdelné právo a čiastočnú samosprávu v cirkevných a školských veciach. Stalo významným centrom duchovného, kultúrneho, vzdelávacieho, sociálneho i hospodárskeho života. Z remesiel sa tu rozvinulo najmä súkenníctvo, čižmárstvo, kamenárstvo, mäsiarstvo, kožušinárstvo,  krajčírstvo, mydlárstvo, klobučníctvo, pekárstvo, remenárstvo, ševcovstvo-obuvníctvo, debnárstvo a ďalšie, ktoré mali svoje cechy. Z poľnohospodárstva sa osobitne intenzívne rozvíjalo vinohradníctvo, ktoré tu má tradíciu od 15. storočia a venujú sa mu mnohí obyvatelia mesta i okolia aj dnes. V minulosti ich združovalo Bratstvo sv. Urbana, dnes je to Vinohradnícky spolek a občianske združenie Vínna cesta Záhorie.

Farský Kostol sv. Michala Archanjela v Skalici
Foto: PriestorNet

Dominantou trojuholníkového námestia je farský Kostol sv. Michala Archanjela postavený pravdepodobne na základoch staršieho kostola na konci 15. storočia v rokoch 1450–1470 v gotickom slohu. Viackrát vyhorel a bol prestavovaný a uplatnili sa na ňom aj ďalšie stavebné slohy – renesancia a barok. Súčasťou kostola je veža s neskoro renesančnou arkádou, na ktorej v minulosti býval strážnik, v súčasnosti poskytuje pekný výhľad na mesto i okolie. Oltárny obraz namaľoval viedenský maliar Franz  Anton  Maultsbertsch v roku 1778, sochárske práce hlavného oltára spravil Johan Anton Kraus, známy z jasovského kláštora. V kostole sú aj barokové cechové bočné oltáre Nepoškvrneného počatia Panny Márie, Matky milosrdenstva, sv. Barbory, Kataríny, Andreja, Urbana, Štefana kráľa, zachované do súčasnosti.

Príchod františkánov do Skalice sa datuje pred rok 1442, v roku 1467 začali  budovať Kostol Panny Márie Sedembolestnej a kláštor. Posviacka sa konala 21. novembra 1484 biskupom Andrejom Brnenským, generálnym vikárom olomouckého arcibiskupstva. Presbytérium má gotickú klenbu, loď kostola barokovú. Drevený hlavný oltár  bol odstránený v roku 1954 a nahradený súčasným, pričom sochy z neho sú umiestnené na konzolách v presbytériu. Zachované sú štyri bočné oltáre z 18. storočia. Františkáni boli odvezení zo Skalice 14. apríla 1950. Vtedy bola zničená aj bohatá knižnica, zachovali sa len rukopisy a inkunábuly. S rekonštrukciou františkánskeho kláštora sa začalo v roku 1999 a po roku 2003 sa pokračovalo, jeho priestory i rozsiahla záhrada slúžia ako kultúrno-spoločenské centrum. Tiež je sídlom viacerých inštitúcií.

Kostol sv. Pavla pustovníka, postavený v rokoch 1715–25, vybudovala ako neskorobarokovú jednoloďovú stavbu rehoľa pavlínov po príchode do mesta, no už v roku 1729 bol zničený veľkým požiarom, ktorý postihol mesto. Zachoval sa hlavný oltár sv. Pavla pustovníka i dva bočné oltáre Panny Márie Sedembolestnej a sv. Anny z roku 1741, aj kazateľnica z prvej tretiny 18. storočia.

Jezuitské kolégium so školou bolo stavané  na námestí po príchode rehole do Skalice (1660) v rokoch 1693–1724, Kostol sv. Františka Xaverského v rokoch 1714–1724 podľa pôdorysnej schémy rímskeho kostola Il Jesu s dlhou strednou loďou, do ktorej sa otvárajú bočné kaplnky. Oltárny obraz je zrekonštruovaný a patrí k najväčším barokovým oltárnym obrazom na Slovensku. Pod kostolom, podobne ako pod inými kostolmi v meste, sú krypty, no tieto sú prístupné aj verejnosti. Kostol má výbornú akustiku, v rokoch 2010–11 bol kompletne mestom zrekonštruovaný a je využívaný ako kultúrno-spoločenské centrum. V kostole bol inštalovaný organ a na chóre kostola bude v najbližších mesiacoch inštalovaný ďalší organ, ktorý pôvodne bol v bratislavskej Katedrále sv. Martina. Jezuiti pôsobili v Skalici v pastoračnej, vzdelávacej, kultúrnej, sociálnej i zdravotnej činnosti do roku 1773, keď boli zrušení. Gymnázium  tu pôsobí  od založenia latinskej školy v  roku 1662 až do súčasnosti.

Karner sv. Anny pri farskom kostole na námestí je jednoduchá stavba s apsidou obrátenou na východ s oltárom sv. Anny. Postavená bola koncom 14. alebo začiatkom 15. storočia. Pôvodne slúžila ako pohrebná kaplnka. Pod kaplnkou je krypta, kde sú pochovaní významní mešťania. V roku 1930 sem previezli telo Františka Víťazoslava Sasinka, čo pripomína i pamätná tabula od Ladislava Šalouna na kaplnke. Tento český sochár je tiež autorom sochy Daniela G. Licharda na Lichardovej ulici.

Kostol Najsvätejšej Trojice v Potočnej ulici, dnes známy ako kostol milosrdných bratov, bol postavený v rokoch 1648–52 pôvodne evanjelikmi. Im bol odňatý, od roku 1672 ho využívali jezuiti, ale keď si postavili kostol na námestí, prevzali ho v roku 1700 karmelitáni, ktorí pôvodne sieňový kostol  barokovo prebudovali, vyzdobili a pristavili Loretánsku kaplnku.  Stavbu viedol karmelitánsky fráter Atanáz, vlastným menom Martin Witwer. Pri pohľade na jeho priečelie či po vstupe do jeho interiéru aj dnes je možné vidieť, že ide o karmelitánsku svätyňu. Po zrušení karmelitánov roku 1786, v roku 1797 prišli do mesta milosrdní bratia, ktorí tu pôsobili do roku 1956, užívali kostol aj kláštor, ktorý podľa projektu M. Harminca prestavali a postavili aj nemocnicu.

Evanjelický a.v. kostol bol postavený v rokoch 1796–97 ako klasicistická sieňová stavba so zaklenutými pruskými klenbami a polygonálnym záverom. Veža k nemu bola pristavená podľa projektu Dušana Jurkoviča v roku 1938.

Štíborovský špitál s kostolíkom sv. Alžbety z roku 1424, ktorý založil Ctibor zo Ctiboríc pred rokom 1414, slúžil ako starobinec pre chudobných obyvateľov mesta. Je to najstaršie sociálne zariadenie na Slovensku. Kaplnka bola opravená na začiatku 20. storočia, z Tirolska bol dovezený nový oltár a pôsobili tu sestry Svätého kríža do roku 1982.

Mimo intravilánu mesta možno vidieť kostolík zasvätený sv. Urbanovi zo 16. storočia, ktorý bol v roku 1759 prestavaný a zväčšený, staralo sa oň Bratstvo sv. Urbana. Kaplnka sv. Františka Xaverského bola postavená v roku 1714 z vďačnosti za ukončenie morovej epidémie a  v minulosti pri nej sídlili pustovníci. Kaplnka sv. Petra a Pavla bola postavená rodinou Pavla Kadlečíka v roku 1926 z vďačnosti za návrat z prvej svetovej vojny. V intraviláne i extraviláne mesta možno vidieť viaceré menšie kaplnky, božie muky a kríže.

Dom kultúry, pôvodne katolícky kruh, postavený v secesnom slohu na začiatku 20. storočia bol posvätený a začal slúžiť svojmu účelu v roku 1905,a to na podnet skalických rodákov Dr. Pavla Blahu a Dr. Ľudovíta Okánika, podľa projektu Dušana Jurkoviča, s výzdobou Mikoláša Aleša, Joža Uprku a Antona Frolku; slúži ako centrum kultúrneho života v pôvodom stave dodnes.

Kalvária bola budovaná z iniciatívy jezuitov postupne v rokoch 1703–1710, posvätená v roku 1825 arcibiskupom Alexandrom Rudnayom. Za kalváriou sa nachádzajú cintoríny. Na katolíckom cintoríne je kostolík Svätého kríža z roku 1897, postavený malackým staviteľom Jánom Terebessym, naposledy opravený v rokoch 2013–14, posvätený 14. septembra 2014 bratislavským arcibiskupom Stanislavom Zvolenským. Barokový mariánsky stĺp na námestí je  z rokov 1691–95, navrhol ho Giovanni d Allio, zhotovil sochár J. Schaffer.

V meste sa tiež nachádzajú viaceré sochy, pomníky i pamätné tabule, pripomínajúce významné osobnosti, ktoré sa tu narodili či pôsobili: J. A. Komenského, Františka Víťazoslava Sasinka, Daniela Licharda, Pavla Blahu, Ľudovíta Okánika, Ľudovíta Nováka, Františka Krištofa Veselého, Janka Blahu, Ľudovíta Bunčáka, Fraňa Madvu, Mirka Nešpora, Jána kardinála Černocha a ďalších. Na budovách farských úradov, katolíckeho i evanjelického  a.v., sú umiestnené pamätné tabule pripomínajúce viacerých duchovných, ktorí v meste pôsobili. Na budove gymnázia je zas tabuľa pripomínajúca jeho najvýznamnejších študentov.

V novembri 1918, po rozpade Rakúsko-Uhorska,  sa mesto stalo na niekoľko dní sídlom dočasnej vlády pre Slovensko. Od roku 1923 do roku 1960 bolo mesto sídlom okresu a v roku 1996 sa ním stalo opäť.  

V Skalici sídlia viaceré priemyselné firmy, kníhtlačiarstvo tu má viac než 350 ročnú históriu, na ktorú začiatkom 20. storočia úspešne nadviazal papierenský priemysel, je tu veľký strojársky závod zamestnávajúci viac tisícok ľudí na výrobu komponentov pre automobilový priemysel, kovospracujúci priemysel a mnohé menšie podniky, ktoré poskytujú pracovné príležitosti i pre široké okolie.

V meste je široká možnosť športového vyžitia. Mesto významnou mierou podporuje mládež v športovej činnosti v rôznych druhoch športu. Vo vinohradníckej lokalite je vybudované golfové ihrisko, zrekonštruovaný a športovcom k dispozícií je letný štadión. Hokejisti majú k dispozícií zimný štadión. Športovci mestského futbalového i hokejového klubu dosahujú úspešné výsledky vo všetkých vekových kategóriách, v rekreačnej oblasti je v prevádzke kúpalisko,  svoju činnosť rozvíjajú viaceré menšie športové kluby i organizácie Sokol i Slovenský orol.

O Skalici by sa dalo napísať veľmi veľa. Kolektív autorov pod vedením pracovníkov Záhorského múzea sa o to pokúsil a v roku 2014 vznikla obsahom i rozsahom veľká kniha s mnohými informáciami o meste a s bohatým fotografickým materiálom. Tá je záujemcom dostupná, ale treba do Skalice aj prísť na niekoľko dní, navštíviť jeho historické či technické pamiatky, napríklad mlyn bratov Pilárikovcov či Záhorské múzeum s jeho expozíciami alebo výstavami, či prístav na Baťovom kanáli, alebo skalické rybníky, ktoré  boli dôležitou súčasťou hospodárstva mesta už v roku 1453, pobudnúť tu, zažiť pokojnú atmosféru sviatočného alebo bežného dňa v meste, možno aj atmosféru niektorej z miestnych slávností... porozprávať sa s jeho obyvateľmi, okoštovať pohár dobrého skalického vína a miestnu kulinársku špecialitu, teda skalický trdelník.

Ľudovít Košík

::

Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.