29. novembra 2016

Jozef Branecký – kňaz a spisovateľ

Ľudovít Košík
Rehoľník – piarista, katolícky kňaz, spisovateľ, publicista, hudobník, pedagóg, historik, dlhoročný profesor na gymnáziu v Trenčíne, jedna z najpopulárnejších slovenských osobností prvej polovice dvadsiateho storočia,  ktorá pre svoju neochotu ku kompromisom s režimom bola odsunutá do izolácie.
Po predkoch bol Jozef Branecký údajne poľského pôvodu. Narodil sa v Skalici 31. marca 1882 v remeselnícko-roľníckej rodine. Vyrastal v skromných  životných pomeroch. Jeho otec František bol kováčom, neskôr sa venoval  len roľníctvu. Pretože Jozef bol urastenejší než jeho rovesníci, rodičia ho pomerne zavčasu pripriahli do poľnohospodárskych prác. Ťažký  rok prežil ako jedenásť ročný, keď jeho otec odišiel hľadať šťastie  do Ameriky. Jozef  musel pomáhať matke Márii, rodenej Tomečkovej, v gazdovstve a starať sa o dvoch mladších  bratov: Jána a Františka. Za výborný  prospech v ľudovej škole dostal peňažnú odmenu, za ktorú si kúpil husle, a to bol jeho začiatok záujmu o hudbu, ktorý ho neopustil po celý život.

Od roku 1895 študoval na skalickom gymnáziu a tu sa stretol so svojím prvým veľkým vzorom v osobe profesora Alojza Franczena. Bol to obľúbený pedagóg, voči žiakom  slovenskej národnosti bol tolerantný, Braneckého učil maďarčinu, ale zasvätil ho aj do tajov hudby. Vďaka nemu si osvojil základy hry na husliach a stal sa členom študentského kvarteta.
Zásluhou profesora Franczena sa dostal do rodiny Okánikovcov, kde doučoval svojho spolužiaka Viktorina, príbuzného Okánikovcov, ktorí boli známi svojím národným cítením. Tu študent Branecký našiel svoj druhý domov,  popri doučovaní  si našiel  čas na  čítanie kníh z ich bohatej knižnice. V rodine  si najviac obľúbil vari pani Okánikovú. Bola to láskavá, milá  žena, ktorá citlivému chlapcovi zrejme poskytla viac nehy ako jeho prakticky založená matka. Z vďačnosti ju zvečnil vo svojom románe Fráter Johannes, v postave pani Bohušovej. 
Skalické prostredie ovplyvnilo v mnohom jeho život  i tvorbu. Po skončení štvrtého ročníka skalického  gymnázia od roku 1899 pokračoval v štúdiách v Levoči. Rád navštevoval   mimoškolské  cykly prednášok, zdokonalil  sa  v hre na sláčikových nástrojoch, účinkoval v gymnaziálnom orchestri i v speváckom zbore.
V Levoči dozrelo jeho rozhodnutie pre kňazstvo. Pre zhoršené finančné pomery doma odišiel po šiestom ročníku z Levoče a vstúpil do rehole piaristov. V noviciáte bol v roku 1901 vo Vacove. Gymnázium dochodil a výborne zmaturoval v roku 1903 v Kecskeméte. V rokoch 1903–1907  študoval teológiu na Univerzite Petra Pázmaňa v Budapešti. Je preňho príznačné, že okrem klasickej filológie a povinných predmetov navštevoval aj Asbóthovu slovenskú gramatiku a ruštinu. Vo voľných chvíľach sa venoval hudbe. Viedol spevokol a účinkoval v študentskom kvartete. Prázdniny trávieval v rodnej Skalici, ktorá vtedy bola jedným z centier slovenského národného života.
V júni 1907 ukončil štúdiá a bol vysvätený za kňaza. Primície mal v Skalici. Prvé jeho pôsobisko bolo miesto stredoškolského profesora v Nagykárolyi (Rumunsko) pri maďarských hraniciach, kde vyučoval hudbu a spev. Z článku v tamojších miestnych novinách vyplýva, že už na začiatku svojej  profesionálnej činnosti sa Branecký prejavil ako neobyčajne agilný  organizátor kultúrneho života. V krátkom čase zorganizoval žiacky spevokol a orchester, s ktorým vystupoval na rôznych podujatiach. Obyvatelia si mladého profesora tak obľúbili, že keď ho provinciál určil do Trenčína, celé mesto proti tomu protestovalo. Na Nagykárolyi myslel  ešte aj v Trenčíne, keď do tamojších novín naďalej prispieval rôznymi článkami.
Do Trenčína pricestoval 23. augusta 1917 a veľmi rýchlo sa aklimatizoval. Veľmi dobre si dokázal  poradiť so všetkými prekážkami, ktoré ho čakali pri renovovaní kostola a kláštora i pri zaobstarávaní potravín pre žiakov a profesorov. Okrem povinností rektora domu vyučoval na gymnáziu hudbu a spev. Aj tu založil kapelu  a nacvičoval so žiakmi  divadelné hry. Po prevrate roku 1918 uvítal vznik Československej republiky, ale zabratie kláštornej budovy štátom  a vypovedanie profesorov maďarskej národnosti z Trenčína a zo Slovenska priviedlo ho k rozhodnutiu odísť do Nitry. Lenže aj tu gymnázium piaristov stihol podobný osud. Vrátil sa do Trenčína a prispôsobil sa novej  situácii. Podarilo sa  mu  získať  povolenie  zriadiť stredoškolský konvikt.
Začiatky spisovateľskej dráhy Braneckého spadajú ešte do obdobia jeho pobytu v Nagykárolyi,  kde vznikli  jeho nenáročné hry pre mládež. Prvá práca vydaná tlačou, jednoaktovka Vianoce chudobného žiaka, vyšla roku 1920 v Trenčíne. I keď žil  v historicky hodnotných mestách ako Skalica a Levoča, až  v Trenčíne začal  študovať históriu a historické námety literárne spracovávať.
V roku 1924 cestoval pracovne do Budapešti, aby v Krajinskom archíve, vo fonde trenčianskych jezuitov, zistil určité  údaje, ktoré by poslúžili pri obhajobe vlastníctva  kláštornej  budovy. Pri tejto  príležitosti mal možnosť preštudovať  si  kroniky, v ktorých jezuiti a piaristi podrobne opísali rôzne udalosti z minulosti Trenčína. Pri ich čítaní vznikli prvé zárodky jeho literárnych prác. Neskôr k nim pribudli aj poznatky čerpané z ďalších archívnych  prameňov.
Pri začiatkoch jeho spisovateľskej činnosti stáli ako radcovia Jozef Škultéty a Štefan Krčméry, s ktorými  sa Branecký  stretával na  neformálnych posedeniach konaných  obvykle po oficiálnom rokovaní Historického odboru Matice  slovenskej v Martine. Sprvu písal historické články a umelecky nenáročné poviedky, ktoré uverejňoval v Trenčianskych novinách.  V rokoch 1926, 1928 a 1930 vyšli  jeho práce v troch zväzkoch pod názvom Zo starého Trenčína.
Medzi čitateľmi boli jeho práce veľmi obľúbené. Dokázal sprístupniť minulosť v pútavej  a mnohorakej  podobe tak, že tým zaujal nielen starších ľudí, ale aj mládež, o ktorú sa ako profesor a kňaz veľmi intenzívne staral. Ako teológ, rehoľník, pedagóg zdôrazňoval  existenciu  Božieho plánu spásy ľudstva i jednotlivca. História sa stáva takto učiteľkou života aj pre tých, ktorí sú od deja časovo veľmi vzdialení.
Jeho najúspešnejšie a umelecky najhodnotnejšie dielo, historický román Fráter Johannes, vyšlo prvýkrát v roku 1929. V rokoch 1931–1932 mu vyšla nová zbierka historických čŕt a poviedok v dvoch zväzkoch Keď rumy ožijú. Druhý román Poklady Matúša Čáka (1935), sa zaradil medzi najúspešnejšie romány pre mládež. V roku 1939 vyšla jeho zbierka historických obrázkov a noviel Trenčín – Trnava.
Ďalšia jeho tvorba už nedosahuje pôvodnú úroveň. V roku 1941 vyšla kniha Pribinove vŕby,  spracováva látky zo slovenskej mytológie a miestnych povestí, žiaľ, majú máločo spoločné  s ľudovou tradíciou a históriou. Nasleduje Pustovník na Inovci (1942), Trenčín vo vtipoch (1942), Z tisícročia (1943). V rokoch 1948–1949 mu vychádzali posledné historické romány Alexander a Alexandra  a Ferko a Janka. Pre svoje problémy so zrakom musel ich väčšiu časť diktovať.
Trenčín vďačí Jozefovi Braneckému za to, že umožnil verejnosti nahliadnuť do starých trenčianskych cechov, starej lekárne, mestského magistrátu, do života zemanov, remeselníkov,  kantorov, farárov i kata, vydedencov spoločnosti, do súkromia starých trenčianskych rodín i pánov hradu, do konfesionálnych pomerov; zobrazoval pohromy, ktoré ani Trenčín neobišli; oboznamuje s pamätihodnosťami mesta  a okolia.
Z jeho tvorby zaznieva tolerantnosť, neraz aj mocný sociálny podtón. Za príťažlivou populárnou podobou jeho diel  sa skrýva hlboká znalosť historických faktov a materiálov, ktoré v nejednom prípade sám objavil v dovtedy neprebádaných zbierkach mestského archívu. V roku 1938 ako provinciál piaristov obnovil v Trenčíne rehoľné slovenské gymnázium.
Ťažko niesol, keď za vlády komunistov oberali Cirkev o základné práva. Napriek snahe tzv. cirkevného tajomníka o jeho preloženie do Kostolnej podarilo  sa mu zostať správcom piaristického kostola. Veľmi ťažko mu padlo, keď v roku 1959, po štyridsaťročnom pôsobení  v Trenčíne, musel odisť do  charitného domova v Pezinku, kde aj 14. novembra 1962 zomrel na následky úrazu. Ako si pred smrťou želal, jeho telesné pozostatky previezli do Trenčína, kde je pochovaný spolu s matkou Máriou Braneckou (1865–1947).
Dožil sa vysokého veku, od päťdesiatky obmedzený svojím slabým zrakom a od sedemdesiatky neprajnými politickými okolnosťami. Zaslúži si obdiv a vďaku. Jeho diela sú aj dnes aktuálne, v bratislavskom vydavateľstve Lúč vyšlo v roku 1996 piate vydanie jeho historického  románu Fráter Johannes a v tom  istom roku toto dielo vydal aj Spolok sv. Vojtecha ako podielovú knihu pre svojich členov.
Ľudovít Košík
::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

3 komentáre:

  1. Pred rokmi som čítal román Fráter Johannes. Vtedy ma zaujal. Myslím, že je to dobrá lektúra, zvlášť pre mladého čitateľa.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák30.11.16

      Toto dielo svojho času zaujalo aj mňa. Nedopátral som sa vtedy, či to bol skutočný prípad, ale myslím si, že sa čosi podobné mohlo stať. V každom prípade však súhlasím s názorom, že je to dobrá lektúra.

      Odstrániť
  2. Anonymný1.12.16

    Ozaj zaujímavé čítanie, zaujímavý príbeh z tých časov. milan kupecký

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.