Slovo na nedeľu (50)

Mnoho by som vám mal písať; nechcel som to urobiť na papieri a atramentom, lebo dúfam, že sa dostanem k vám a povieme si to ústne, aby naša radosť bola úplná.

(2 Jn 1, 12)

Máme menej a menej času. Chýbajú nám hodiny, minúty, dni. A pritom deň má stále rovnaký počet hodín. Nič mu nie je pridané ani odobrané. To isté číslo, ale času je menej. Ako „ubúda“ času, tak ubúda aj našich stretnutí s priateľmi, s rodinou... Našťastie, sú tu nejaké sociálne siete, internet – čarovný nástroj, ktorý nám umožňuje rýchlu, hlavne písomnú komunikáciu. Niekoľko viet, ktoré môžeme niekoľkými kliknutiami rozposlať po celom svete. Niekoľko prázdnych fráz môžeme povedať telefónom, ktorý je dostupný každému. Alebo stručná esemeska, krátky pozdrav a nič viac.

Nič osobného. Nič príjemne teplého, takého, čo nám zohreje dušu. Žiadny osobný kontakt, návšteva. A hlavne – pozeranie z očí do očí. Pretože oči vedia toho povedať najviac. Hoci mlčia, majú mimoriadnu komunikatívnu schopnosť. Z očí môžeme vyčítať všetky emócie – strach, radosť, smútok, prekvapenie, váhavosť, klamstvo... Nie nadarmo sa hovorí: oči sú dvere do každého človeka. Očami povieme všetko, niekedy aj to, čo ani nechceme vyzradiť. Očiam sa rozkázať nedá. Majú svoj samostatný regulačný systém, ktorého fungovanie nedokážeme ovplyvniť. Očami môžeme klamať. Ale len samých seba.

Áno, rozprávajme sa, hovorme si navzájom všetky naše radosti a smútky. Pochopil to aj apoštol Ján: „povieme si to ústne, aby naša radosť bola úplná.“ Môžeme ešte dodať – platilo to už pred dvetisíc rokmi a platí to aj teraz. Navštevujme sa a – rozprávajme sa!

Robert Hakala

::

Predchádzajúce: Slovo na nedeľu (49)

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.