6. januára 2017

Prienik

(Verše Teofila Klasa)
Teofil Klas
Pod úšustom domén
Pokrčený svet.
Pokrčená stena.
Pokrčená zástena.
Vystri vesmír viet.
Dohaduj sa vena.
Hra je vrastená.
Zacieľ kroky ta
nad vodu a oheň.
Dúfaj zároveň.
Priepasť rozkrytá
pod úšustom domén.
Šiju napomeň.

Húžva mámi het.
Keď vyráňa z tieňa,
hlucho zastená.
Pokrkvaný svet.
Pokrkvaná stena.
Pokrkvaná
zástena.

V úryvku z poémy
Formula ja
je vzácne jednoduchá.
Len vyhmatať ju
spoza záclony.
Na oslovenie Adam slúcha,
keď ucho k srdcu nakloní.
Z červenej hliny
ako váza vzatá.
Život
ju plní dychom Neznáma.
A z prsti, kde sa na dni ráta,
vyrastá dráma-nedráma.
Identita je supervzácne semä.
Navyše
v kruhovratnom poznaní.
K nebešťanstvu
pečať zeme.
A údel v krvi doznaný.
Preto
sa pravda v kráse rozpoznáva.
V úryvku
z naozajstnej poémy.
Je šperkom kozmického práva.
O anjeloch a o zemi.

Mŕtve more
Puknutý krčah vodu neudrží.
Akokoľvek
je z ruky majstrovej.
A živou vodou neposlúži
ruži.
A ani chryzantémam na rove.
Zadrotovaný nesplní si svoje.
Len zatmelený hlinou pálenou.
Utrpí
pre krásu i pre pôdoje.
Zachrchle tuho
v blku plameňov.
Beda, ak v kríze zhltne
mŕtve more.
Živá soľ steny črepu nespevní.
Je ako suchá páľa na úhore.
V puknutom črepe
hlas je nespevný.

Voči hre a enigme
Zo zeme,
z každého jej kúska
derie sa na svet
vážne poznanie:
duša kozmu je božsko-ľudská.
A isto naveky tak zostane.
Zem nie je zlá
a nebo pyšné.
Veď vzmáhajú sa k cieľu
súladne.
Sú plodmi zaštepenej višne.
Srdce, čo treba, isto uhádne.
Neslobodno však
slúchať pletkám.
Znedbať sa voči hre a enigme.
Na tvári sveta nieto vriedka.
Hocčo je vratké,
jednak prienik nie.
Na strunách nádeje a lásky
rozochvieva sa
symfónia sna.
Sen totiž môže byť ten rajský.
Cezeň
sa chmáry kozmu vyjasnia.

Nezdobno
V trojitých krážoch
nástrah zdnuka
sa duša ustavične zadúša.
Schránka naivna ľahko puká
s mámivou krásou
v kartušiach.
Nenasýti ťa pýcha srdca.
Ba ani
klamná žiadza telesná.
I to, čo pohľad očí skrúca,
vychádza často
z nečestna.
Duša má pritom čistú vôľu,
len kruté nezdobno
ju zhamúva.
Vyhnúť sa mŕtvolnému poľu
je azda problém
v náčuvách.
A potom pohodlnosť krvi.
Keď čo sa hne,
má chrasty svojvôle.
Zvábi ťa
cesta cez úmrvy,
pod cintorínske topole?

V zásnubách
            Man wird immer geboren,
            da Gott es geschah.
            (Pavol Strauss: Worte aus der Nacht)
Boh, ktorý je,
a Boh, ktorý sa stáva.
Enigmatické čaro jestvoty.
Obzory
vrchom predýchava sláva,
ktorú
nik mudrovaním neskrotí.
Odveký Nemenný
sa v čase mení
vo svojom obraze a podobe.
Rastie v ňom
v klietke času sprítomnený
po celé
človečenské obdobie.
Veď je Boh živých.
V tom sa vinie dráma.
V mystických
božsko-ľudských zásnubách.
Živý Boh živých.
Veď Boh Abraháma.
Boh živých. Izáka a Jakuba.
Boh môj aj mojich.
Tiež túžim byť živý.
Dvíha ma z plodorodej nivy.

Nesmrtná smrť
To nie je metamorfóza.
To je len prechod bránou.
A totiž uchom ihly.
Koho z nás rovy ohrozia?
Hráme sa na havranov,
žeby sme zimu stihli?
Nie horizont je podstatný.
Len čo je v ohni za ním.
A nehorieť je trápne.
Zima si cestu spoplatní.
A ešte nerátaným.
Keď za kazajku zdrapne.
Blažená smrť je nesmrtná.
Je vchrstom do života.
Spod záhlavia sa berie.
Tak vypláša sa z mieru tma
a afekty sa krotia.
V najpôvabnejšej miere.

Sonet o neuzamknutých krokoch
Vízia
bielou plachtou zakrytá.
Predsa však dennodenne živá.
Čo každú jednotlivosť skrýva
v pamäti sveta
v singularitách.
Trvale prítomná,
nie rarita.
Nie azda nedonosná sliva.
Či mizéria obeživa.
Dlaň darovlivá!
Vďak si zapýta?
Nie, nezapýta.
Aj to odpustí.
Ak len sa vráti márnotratný
a popolom
si srdce poznačí.
Neuzamkýnaš kroky
do krusty.
Napokon:
máš tu cestu s bratmi.
Ešte sa môžeš zaprieť do kľačí.

Poza túlavé sny
V tkanive nežných siločiar
tam vo vrcholnej hĺbave
sa dni a vôľa stretnú.
Napokon, keď už vykročia
poza sny hladné, túlavé,
nezúročia sa pre tmu,
lež pre jas.
Nastane šťastný hodokvas.
Úsrpy vplynú do riavy.
Skočnej a stálojarnej.
A dušu zvlaží toľko krás,
že všetko časné odplaví
v definitívnom tvárne.
teraz.
::
Teofil Klas (občianskym menom Jozef Zavarský) patrí k výrazným predstaviteľom našej duchovnej kresťansky orientovanej poézie. Narodil sa 12. novembra 1940 v Trnave. Pracoval ako novinár a redaktor. Od roku 1958 v Technických novinách, v druhej polovici osemdesiatych rokov súbežne v redakcii ilegálneho samizdatového časopisu Rodinné spoločenstvo. Po zmene politického systému pomáhal budovať novú podobu Katolíckych novín, a to ako redaktor a neskôr šéfredaktor (1990–1993). Pracoval aj vo Vydavateľstve Nové mesto a v redakcii časopisu Kultúra. V rokoch 2003 až 2007 zastával funkciu tajomníka Spolku slovenských spisovateľov. Je laureátom Ceny Fra Angelica 2005 a v roku 2015 získal cenu za celoživotné dielo, ktorú mu udelilo mesto Trnava. Vydal viacero básnických diel i prekladov. V týchto dňoch mu vo vydavateľstve Post Scriptum vychádza výber z kultúrnej publicistiky – pod názvom Z ozvukov krásy.
::
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

2 komentáre:

  1. Bez básne sa svet nerozpadne,
    ale bez poézie bude na dne.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný7.1.17

    Alebo, ako sa vraví - Trocha poézie, nikoho nezabije! milan Kupecký

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.