4. januára 2017

Žiť svätosťou všedného dňa

Rozhovor s manželmi Gabikou a Miroslavom
Bradovkovci
Karol Dučák: Miro a Gabika, začneme náš rozhovor tradičným spôsobom. Môžete sa aspoň stručne predstaviť našim čitateľom?
Miroslav Bradovka: Pochádzam z učiteľskej rodiny, mám ešte jedného brata. Rodičia učili na základnej škole. V čase „normalizácie“  ocko už učiť nemohol, po roku 1989 ešte krátko učil na strednej škole v Košiciach. Rodičia mali veľmi radi moju manželku Gabiku i vnúčatá, naše deti. Som im vďačný za mnohé, chýbajú mi. Povolaním som biológ, vyštudoval som PF UPJŠ v Košiciach, odbor biológia, vedecký smer. Krátko po ukončení vysokej školy som sa oženil. V Košiciach som pracoval vo výskume. Potom, čo sme sa z Košíc presťahovali do mesta Vranov nad Topľou (ďalej už len skrátený názov Vranov n/T.), s manželkou Gabikou sme si doplnili vzdelanie o pedagogické štúdium a začali sme po revolúcii učiť,v roku 1992. Ja toho času neučím, ale v školstve pôsobím dodnes. Som vďačný Pánu Bohu za manželku a šesť detí, ktoré nám zveril do výchovy. Sú pre mňa najväčším darom, požehnaním.

Gabika Bradovková: Pochádzam z rodiny s troma deťmi, som najstaršou z troch dcér, z ktorých najmladšia má od narodenia postih – Downov syndróm. Dnes má 51 rokov, Bohu vďaka. Vyštudovala som biológiu, vedecký smer, na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach, kde som spoznala svojho budúceho manžela – spolužiaka. Spoznávali sme sa štyri roky, po skončení štúdia sme uzavreli sviatostné manželstvo a postupne do našej rodiny pribudlo šesť detí. Syn a päť dcér, medzi nimi aj dvojičky. V súčasnosti sú piati dospelí, najmladšia dcéra má 15 rokov, mala som 43 rokov, keď sa narodila. Po smrti môjho otecka, ktorý mal len 55 rokov, sme sa presťahovali z Košíc do Vranova n/T. k mojej mamke a sestre. Vo Vranove n/T. nebolo možné pracovať vo výskume, preto sme s manželom nastúpili učiť na novozriadenú cirkevnú školu, kde učím dodnes. Som Bohu vďačná za dar manžela i detí.

K. D.: Spomínam si na niekoľko kázní jedného gréckokatolíckeho kňaza, venovaných svätosti všedného dňa. Ten kňaz hovoril, že okrem oficiálne vyhlásených svätých sú aj mnohí iní ľudia, ktorí žijú svätým životom bez mučeníctva, zázrakov či iných mimoriadnych skutkov. Keď sa pozerám na vás dvoch, ale aj celú vašu rodinu, evokuje to u mňa dojem ľudí žijúcich svätosťou všedného dňa. Som presvedčený, že dnešný svet potrebuje svetlé vzory, vzory ľudí, ktorí prostým každodenným životom, bez hrdinských činov či mučeníctva, smerujú k svätosti. Toto ma motivovalo urobiť s vami rozhovor, ktorý by mnohým ľuďom mohol otvoriť oči, ukázať cestu, motivovať a inšpirovať ich pri hľadaní vlastnej cesty k dokonalosti. Ale začnime po poriadku. Kto vás priviedol k viere a aká bola vaša doterajšia cesta k Bohu?
M. Bradovka: Moja cesta k svätosti, či hľadaní cesty k dokonalosti života, ako ste to naznačili v otázke, nebola jednoduchá ani priamočiara. Ako chlapec si pamätám na kostol i odpustové slávnosti v malej dedinke na východe Slovenska, odkiaľ pochádzala rodina mojej mamky. Na vyšité plátno s podobou „Hospodina“ v kuchyni domčeka starých rodičov na Gemeri, rodisku môjho otca. Nad hlavou pri posteli mala mamka po celý život vzácny obraz Panny Márie – gobelín. Máme ho doma ako pamiatku na ňu. Zrnko viery bolo zasiate, vyklíčilo až po rokoch... Boh je verný a Jeho plán so mnou si uvedomujem v súvislostiach teraz, keď mám vlastnú rodinu, deti. 
G. Bradovková: Vieru som dostala od rodičov, za čo som im vďačná, a cez príklad ich života i života mojich starých rodičov sa rozvíjal aj môj vzťah s Bohom. Aj počas  ťažkých rokov totality sme žili aktívnym kresťanským životom,aj keď nie bezproblémovým. Boh mi dal do cesty mnohých ľudí – kňazov i laikov, cez ktorých sa moja viera a dôvera v Boha upevňovala.

K. D.: V dnešnom svete sa ľudia bránia početným rodinám. Vy máte šesť detí. Predpokladám, že nebolo ľahké vychovať ich, ale určite vám to prinieslo veľa radosti a požehnania. O čo vás obohatili vaše deti?
M. Bradovka: „Veľké veci urobil s nami Pán.“ A máme z toho radosť. Deti sú pre nás darom najvzácnejším. Neplánovali sme počet, priali sme si mať početnú rodinu, Bohu vďaka za každé, teraz aj za novonarodeného vnúčika Filipka. Sú pre nás samy osebe bohatstvom. Tým, aké sú, čo nosia vo svojom vnútri, vo svojom srdci. Čistom, úprimnom, ľúbiacom. Stávajú sa nám oporou. Máme s nimi vzťah rodičovský, priateľský, duchovný. Radi prichádzajú domov a aspoň raz do roka trávime voľné dni všetci spoločne. Sviatočné i pri práci. Bývame v rodinnom dome a tak nám pomáhajú pri dome i v záhradke. Okrem toho máme aj malý záhumienok, na ktorom práca pribúda úmerne nášmu veku. Deti nám nastavujú zrkadlá, sú k nám úprimné, aj kritické, ale popri tom ohľaduplné, láskavé. Dokážu putovať pešo stovky kilometrov, starať sa o chorých, deti i núdznych v misijnej službe. Dcéra Mária strávila takto desať mesiacov v Brazílii s organizáciou Domy srdca. Obohacujú nás o pocit spolupatričnosti, dôvery a lásky. Synovi v práci raz povedali: „Mirek, keby sme ťa nemali, museli by sme si ťa vymyslieť.“ Čo dodať? Žiak predbehol učiteľa...       
G. Bradovková: Často zvykneme hovoriť, že to, čo nemáme na účte, máme v deťoch. Sú to naše „milióny“. Keď sa ma mnohí pýtali, ako to zvládate, taký rebrík... To máte určite veľa starostí... Vtedy som odpovedala: „Máme viac radostí, ako starostí.“ Aj v pôrodnici pri narodení piatej dcéry mi hovorili: „To budete mať starostí o veno pre toľko dcér.“ Odpovedala som, že takéto starosti neriešim. Dôverujem Bohu, že sa postará, keď nám  požehnal... Sú to Božie deti a Boh nám ich zveril s dôverou do výchovy na určitý čas. Sme mu za to vďační a chceme im dať to najlepšie z nás.

K. D.: Spomínali ste učiteľské pôsobenie. Ako ste v ňom praktizovali svoju vieru?
M. Bradovka: Ako som spomenul, učiť sme začali po revolúcii v cirkevnej škole vo Vranove n/T. Začiatky boli nezabudnuteľné. Skvelý kolektív. I žiaci. Žiaci mali možnosť porovnať výchovné metódy a praktiky učiteľov v bežnej škole s tými, čo sme im ponúkli my. Snažili sme sa uplatňovať vieru spojenú s kresťanskou výchovou v praxi. Bolo to obohacujúce aj pre nás. Motivovalo nás to každý deň odovzdávať žiakom to, čo malo nechať stopy po celý ich život – snažili sme sa dať im dobré vedomosti, formovali sme ich vnútro, vštepovali morálku, učili tolerancii voči ľuďom i sebe navzájom, rešpektu voči rodičom, a to vo vzájomnej láske a úcte. Boli to pekné i náročné roky. Bohužiaľ, netrvalo to dlho. Postupne sa začali uplatňovať niektoré praktiky z minulého režimu vo vzťahoch v kolektíve. Podozrievavosť a strach o vlastnú stoličku. Pán sa postaral. Ponuka prišla na Veľkú noc 2002. Pre mňa zázrak veľkonočného pondelka.
G. Bradovková: V odpovedi na túto otázku sa stotožňujem s odpoveďou môjho manžela. Na doplnenie chcem uviesť, že v našej rodine, keď som bola ešte dieťa, sme uskutočňovali vieru prakticky. Chodili sme pravidelne v nedeľu na svätú omšu, počas pôstu na krížové cesty, v máji na májové pobožnosti, v októbri na ruženec. Najčastejšie s mamkou, v nedeľu kompletne celá rodina. Nebolo to celkom bez problémov. Kým sme bývali na sídlisku, nebolo nás veľa rodín, ktoré sme otvorene praktizovali svoju vieru. Nezaobišlo sa to bez tzv. previerok o vysporiadaní sa s náboženskou otázkou... Bohu vďaka, vydržali sme. Osobne som vďačná aj za to, že som sa dostala na študijný odbor biológia – vedecký smer, aj napriek pochybnostiam vedenia školy: „Vy chcete študovať vedecký smer, robiť výskum a pritom veríte v Boha?“ Som vďačná aj nebohému triednemu, ktorý sa šikovne vyhol otázke vierovyznania v posudku a písal o aktivitách, súťažiach, ktorých bolo neúrekom. Na vysokú školu ma prijali a ja som mohla študovať obľúbený odbor aj napriek odhováraniu a odporúčaniu študovať technický odbor.
 
Bradovkovci
K. D.: Vaše deti sú už dospelé. Kde pôsobia?
M. Bradovka: Niektoré pracujú, ďalšie ešte študujú. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia syn Mirek aj dcéra Gabriela našli uplatnenie v Bratislave. Mirek využíva v práci taliančinu, Gabi ovláda angličtinu, nemčinu, taliančinu, dohovorí sa po francúzsky. Sú to zodpovední, pracovití, empatickí mladí ľudia, tak ich vnímajú v najbližšom okolí. Dcéra Mária absolvovala štúdium dizajnu. Študovať začala v Košiciach, po dvoch rokoch odišla do Krakova, kde štúdium ukončila, ale študovať neprestala. V súčasnosti je v druhom ročníku doktorandského štúdia. Je veľmi solidárna s tými, ktorí potrebujú pomoc, starostlivosť. Neprekvapilo nás, že sa ako dobrovoľníčka prihlásila na misie. Že to bude do Brazílie, to netušila ani ona. Po portugalsky sa začala učiť mesiac pred odletom. Bola to veľká škola života pre ňu, pre nás všetkých. Rozmýšľala aj o tom, že si predĺži pobyt ešte o pár mesiacov navyše, ale bolo to komplikované v súvislosti so školou, kde musela nastúpiť, aby stihla nový školský rok. Dcéry Elena a Júlia sú výtvarníčky, majú pred sebou záverečný ročník. Náročný najmä pre Julku. Má vlastnú rodinu. V lete sa jej rodinka rozrástla o Filipka. Je to veľmi milý chlapček, tešíme sa z neho všetci. Pomáhame rodičom zvládnuť všetky povinnosti, spolu prežívame radosti. Elenka má k sestre osobitný vzťah – sú dvojičky. Usilovné včielky. Od materskej školy po vysokú stále spolu! Tešia sa na každú spoločnú chvíľu – teraz samozrejme aj s Filipkom.  A najmladšia Emi. Dobre, že ju máme. Má skvelých pätnásť, nadaná, usmievavá, veľakrát citlivá na to, čomu my rodičia nerozumieme. Má rada tanec, módu, súrodencov a myslím, že aj nás, rodičov. Osobitne si rozumie s mladými v spoločenstve pri našej vranovskej bazilike. Aj doma, v rodine, sme vytvorili spoločenstvo vybudované na viere, dôvere. Máme sa radi...               
G. Bradovková: Doplním len manželove slová tým, že dcéra Mária bola na misiách v Brazílii skoro rok a predtým zakúsila misionársku prácu aj v Rumunsku počas letných prázdnin. Evanjelizovala a vypomáhala medzi Slovákmi žijúcimi v Rumunsku vo veľmi skromných pomeroch. Zaujímavé je, že Maruška už ako malé dieťa citlivo reagovala na plytvanie vodou pri umývaní zubov. Ak sme nechali tiecť vodu pri ich umývaní, detsky, ale veľmi dôrazne nás upozorňovala: „Zbytocne cecie voda!!!“ Aj Julka s Elenkou prejavili vysokú mieru empatie, keď počas vysokoškolských prázdnin dva mesiace opatrovali postihnutých dospelých ľudí v Škótsku, v medzinárodnom charitatívnom zariadení Archa, bez nároku na plácu, len za ubytovanie a stravu...Tým, že bývame viacgeneračne s mojou dnes už 82-ročnou mamkou, a 51-ročnou sestrou s Downovým syndrómom, mali svoje skúsenosti, ktoré zužitkovali v takejto pomoci chorým.Pre nás rodičov je veľkým zadosťučinením a zároveň radosťou, že kdekoľvek sú naše deti rozptýlené pracovne, veľmi rady sa vracajú domov a my ako rodičia, a dnes už aj ako starí rodičia sa na ich prítomnosť doma veľmi tešíme. Spoločné chvíle si doslova užívame a naplno vychutnávame. Bohu vďaka!

K. D.: Keďže patríme k tej istej farnosti, viem, že sa angažujete v lektorskej službe a iných aktivitách. Čo nám o tom môžete povedať?
M. Bradovka: Ak by som sa mal zmieniť o tom, čo robíme pre farnosť teraz, spomeniem   najskôr niečo, čo je súčasťou nášho života doteraz. Je to spoločenstvo. Ešte v čase totality sme sa rozhodli absolvovať tzv. manželské rekolekcie, ktoré organizovalo Hnutie kresťanských rodín. Bol to prvý kontakt s  duchovnou formáciou pre manželov i s hnutím samotným. Vtedy sme netušili, že sa na určitý čas staneme jeho súčasťou. Vážime si prácu manželov Ďurikovičovcov i všetkých tých, ktorí HKR zakladali a pôsobia v tomto hnutí doteraz. V našej formácii sme pokračovali v rodinnom spoločenstve s priateľmi z Vranova n/T. (vtedy ešte nebola farnosť Vranov n/T.Juh) i z neďalekej obce Nižný Kručov. Čítali sme Sväté písmo, povzbudzovali sme sa v prežívaní viery v rodine. Formáciu v spoločenstve prežívame už vyše dvadsať rokov. Je to neo-cesta, spoločenstvo, ktoré prehlbuje život viery členov i celé rodiny po celý život. Uvedomili sme si, že to, čo sme dostali, si nechceme nechať len pre seba. Uvítali sme možnosť pripravovať v našej farnosti snúbencov pred vstupom do manželstva. Predchádzala tomu príprava – absolvovanie Školy rodiny. Misiu sme dostali od otca arcibiskupa Alojza Tkáča v r. 2008 a od toho roku robíme túto službu v našej farnosti. Spomeniem ešte jednu skutočnosť. Pred piatimi rokmi, keď do farnosti prišiel pavlín otec Andrzej, pri rozhovore s nami povedal: „Poďme niečo robiť, v rodinách je masaker.“ Odvtedy sme riešili spolu s našimi spolupracovníkmi niekoľko „prípadov“, ktoré tieto slová potvrdili... Organizujeme tzv. manželské večery. V našej farnosti aj mimo nej sme ich absolvovali desaťkrát. Aj tu sme jedentím spolu s manželmi Demčákovcami, Kyseľovcami. Pochopenie sme našli u priora otca Rastislava. Bez vzájomnej spolupráce a pomoci by sa to nedalo...
G. Bradovková: O aktivitách vo farnosti sa vyčerpávajúco vyjadril manžel, doplním ho len tým, že ja ako matka som sa zapojila do modlitieb matiek. V tomto milom spoločenstve matiek sa učíme odovzdávať s dôverou BOHU svoje deti a spoločne prosiť o milosti, ktoré vo svojom živote potrebujú. V neokatechumenátnom spoločenstve sme dnešným dňom (8. decembra 2016) už dvadsaťdva rokov. Pravidelne v stredu a sobotu sa stretáme s bratmi a sestrami pri Božom slove a pri slávení Eucharistie pod duchovným vedením otca Leandra. Tvoríme nepokrvnú rodinu, ktorá si pomáha modlitbami i konkrétnou pomocou. Služba vo farnosti (lektorská, písanie článkov do farského časopisu, snúbenecké náuky, manželské večery, poradňa) nás učí, že v živote je dôležitejšie dávať ako brať...

K. D.:Je ešte niečo, čo ostalo nevypovedané a čo by ste chceli čitateľom odkázať?
M. Bradovka: Nevypovedaného mohlo ostať ešte dosť, nedá sa život niekoľkých desaťročí zhrnúť do jedného rozhovoru. Ale odkaz pre tých, ktorí budú čítať tieto riadky, by som zhrnul do známeho posolstva v blahej pamäti Jána Pavla II.: „Nebojte sa!“ Nebojte sa prijať Boha do svojho života. Nebojte sa, On je s vami po všetky dni. Prijmite deti ako dar. Nebojte sa ísť proti prúdu. Nedajte sa premôcť Zlému. Svedčte o Pravde. Odpúšťajte. Pomáhajte si niesť kríže navzájom. Nezáviďte. Radujte sa. Zachovajte si čistotu srdca. Buďte verní. Viera je dar. Verte, svedčte, evanjelizujte. Zachovajte si lásku. Premáha zlo, je najväčšia. Modlite sa spolu. Usilujte sa vojsť tesnou bránou... 
G. Bradovková: A s tým súvisí aj môj odkaz čitateľom: „Len život, ktorý žijeme pre ostatných, stojí za to.“ Meno autora tohto výroku nepoznám, ale plne sa s ním stotožňujem. A dodávam, že raz za nás budú pred Bohom hovoriť naše skutky – a mojím životným cieľom je stáť pred Bohom s manželom a deťmi a obstáť... Nech nám v tom Boh pomáha!
S úctou manželia Bradovkovci.

K. D.: Ďakujem za rozhovor.
::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.

4 komentáre:

  1. Počuť neraz medzi ľuďmi ponosy, sťažnosti tých, čo majú jedno alebo dve deti – aké je to ťažké byť rodičom, finančne náročné, náročné na čas, vysiľujúce. Niekedy zaznie rada mladým: radšej žiadne deti, uvidíte, ako vás dieťa vyčerpá...

    Paradoxne, zo strany rodičov, ktorí majú viacero detí, takéto sťažnosti nepočuť, alebo len výnimočne. Naopak, vyjadrujú radosť a vďaku. Dokonca, ako som sa nedávno dočítal o istej viacdetnej rodine, ešte sa modlia za ďalšie dieťa.

    Viera posilňuje!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný5.1.17

    Dúfam, že tá svätosť sa neodvíja od tých veľa detí, lebo aj mnohé rómske rodiny by sa mohli pýšiť svätosťou všedného dňa. A čo bezdetné manželstvá?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Načo tá zlomyseľnosť?
      Treba si pozorne prečítať článok a (azda) pochopíte. Potom nebudete klásť také otázky.

      Odstrániť
  3. Anonymný5.1.17

    Mať dnes početnejšiu rodinu, je podľa mňa viac-menej ekonomická záležitosť. Život sa stal za uplynulé desiatky rokov veľmi zekonomizovaný a veľakrát i zbytočnosťami stresovaný. Zodpovedný rodič by sa mal postarať aby dieťa malo nielen dostatočnú a pestrú stravu, každodenný pohyb ale predovšetkým duchovnú "stravu", myslím nielen námoženskú, ale všestranne. Aspoň večer by sa mu mali rodičia venovať. Kedysi, keď rodičia boli zamestnaní, úlohu po nich prevzali starí rodičia. Dnes je také niečo nemožné, pretože rodina je roztrúsená po svete a pohromade sú nanajvíš ak počas sviatkov. Nás bolo 5 detí a prežili sme radostné detstvo aj keď chleba a masť boli na lístky a nejedli sme banány. milan kupecký

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.