16. marca 2016

Epištola o Diablových elixíroch

Básnik Teofil Klas píše o knihe E. T. A. Hoffmanna, ktorú preložil do slovenčiny
Je to moja čitateľsky obľúbená kniha, preto sa rád k nej vyslovím. Diablove elixíry, hoci román, sú veľmi vážnou literatúrou. Sú hlbokou sondou do duše človeka tackajúceho sa na hrane medzi dobrom a zlom, navodzujúcou bezprostredne existenciálne otázky. 
Niektoré momenty v knihe, vo fabulácii aj v detailoch, vyznievajú iste zvláštne – treba si uvedomiť, že autor pochádzal z protestantského úradníckeho pruského prostredia, ale pokúšal sa hľadieť na skutočnosť univerzálne a z etického aj estetického aspektu.

E. T. A. Hoffmann ostáva v tomto románe verný svojej povesti „strašidelného autora“ (vraj písaval v noci a zakaždým sa pritom ukrutne bál, až sa potil). Využíval širokú škálu fantastických, fantazmagorických, „hororových“ (dávam do úvodzoviek, lebo to je moderný pojem), ale aj humorných a groteskných literárnych prístupov, pritom bohato uplatňoval, ináč právnik v štátnej službe, svoje rozsiahle poznatky z rozličných oblastí umenia, v ktorých bol nad iných doma – ako skladateľ vážnej hudby a kapelník, esejista, recenzent a kritik, rozprávkar, poviedkar, novelista, románopisec, dramatik, kresliar a maliar. Ale jadro Diablových elixírov je smrteľne vážne.
Mne tá kniha učarovala v starom vydaní zo začiatku minulého storočia, keď som si ju, tlačenú nemeckou fraktúrou, kúpil v antikvariáte na Sedlárskej ulici v Bratislave. Keď som si ju dvakrát prečítal, jednoducho som ju „musel“ – keď sa u mňa „odležala“ – preložiť, sám pre vlastné uspokojenie. Mimochodom, nebyť inšpiratívneho Hoffmanna ako zakladateľa moderného psychologického románu, nemali by sme dnes možno ani rozsiahlu klasickú európsku a svetovú románovú literatúru narábajúcu s psychológiou ako dejotvorným prvkom, ktorá vznikla vlastne až nadväzne, ba nemali by sme dokonca ani takého Dostojevského.
Preklad mi dal poriadne zabrať. Niekoľkokrát som sa vracal k preloženému a prepracúval som to, kým som nebol spokojný. Chcel som poriadne zreprodukovať nielen obsah, ale i jazykové zvláštnosti, štylistické nuansy, pôsobivosť autorského pohľadu, kurióznosť navodzovaných situácií a hĺbku vciťovania sa do duše hlavnej postavy. A musel som sa vyrovnať s mnohovrstvovosťou samého textu. Ale to už je dnes pre mňa iba pekná spomienka.
Román Diablove elixíry má ďaleko od apriórnej kritiky spoločnosti – to, čo by ju azda naznačovalo, je v podstate láskavé voči človeku a je to iba čarovný ornament na majstrovskej drobnokresbe širokoplátnového a hlboko preciťovaného fabulovaného príbehu ľudskej duše. Ale treba priznať, že recepcia práve tohto Hoffmannovho diela oscilovala v povedomí kritikov a literárnych vedcov vždy medzi krajnosťami – nájdeme ho vychválené ako najlepší autorov román vôbec, ale aj odmietané ako produkt literárneho iracionalizmu.
Pre niektoré fabulačné detaily (nesprávne chápané v odstupe dvoch storočí od vzniku knihy – napríklad epizódy odohrávajúce sa v Ríme) by možno zaujatý čitateľ (totiž čitateľ s klapkami na očiach) bral tento román za protikatolícky, hoci množstvo iných detailov svedčí skôr o opaku, o vnútornej potrebe autora usilovať sa byť (hoci „geneticky“ protestant) čo najkatolíckejší. V tomto ohľade mi naozaj čosi vnútorne hovorí v prospech takéhoto zamerania románu.
Mimochodom, tento román vonkoncom nie je ľahkým čítaním pre toho, kto sa doň pustí iba z dlhej chvíle. Má natoľko zamotanú, komplikovanú dejovú osnovu, že možno menej vytrvalý čitateľ ho odloží skôr, než sa dostane k vrcholným pasážam.
Najlepšie (z môjho hľadiska) ocenenie knihy a prekladu u nás priniesla nie nejaká recenzia, ale poviedka Petra Jaroša Kontra špásy, publikovaná v Literárnom týždenníku č. 15 – 16/2015. V nej bývalí poslucháči venujú svojmu bývalému profesorovi práve Hoffmannove Diablove elixíry „v brilantnom preklade básnika Teofila Klasa“ a obdarovaný sa knihe neobyčajne poteší. Asi nemusím presviedčať o tom, že som mal z takého Jarošovho prejavu priazne radosť.
Nedajte sa pri čítaní mýliť dnešnými nedostatočnými, „uponáhľanými“ pohľadmi na vec zvonka (ktoré sa vyznačujú do istej miery akousi intelektuálskou „bohorovnosťou“), urobte si, prosím, svoj názor. Tak som k románu pristupoval ja a len tak sa mohlo stať, že Hoffmannove Diablove elixíry, ináč známe dielo svetovej klasiky, dostali aj v slovenčine svoju podobu. Doteraz i naši germanisti o nich iba všetko vedeli, ale možno ich ani jeden poriadne nečítal. Teraz je toto dielo prítomné aj v slovenčine a môže provokovať aj slovenskú myseľ. Ja mám k nemu vlastne intímny vzťah...
Teofil Klas
::
E. T. A. Hoffmann: Diablove elixíry
Bratislava, Vydavateľstvo SSS, 2014
::
Prečítajte si: rozhovor s Teofilom Klasom
Plavčík sa šplhá po lane (Verše z prelomu tisícročí)

8 komentárov:

  1. Som vďačný prekladateľovi za tieto slová. Diablove elixíry – román o boji človeka so zlom, s diablom – sú dnes mnohými čitateľmi i kritikmi vnímané len ako satira, irónia či groteska, pritom ide o vážnu umeleckú výpoveď. Nedorozumenie, resp. nepochopenie vyplýva zrejme z toho, že sme do značnej miery stratili schopnosť vnímať duchovné skutočnosti.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný17.3.16

    Mozno dobra tema na zamyslenie sa, preco mam pokusenia vo viere, ked citam obdivne knihy protestantske? Netresta ma takto Pan Boh?
    Vdaka Ti Pane Boze, ze preukazujes svoje milosrdentvo trestom a neodvratil si sa este.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Bez urážky: Myslíte si, že je dobré a vôbec možné prežiť život (a obzvlášť v dnešnej dobe) v nejakej izolácii? To by napríklad deti nemohli chodiť ani do školy. Katolíctvo nie je sektárske!
      Buďme realisti. Práve človek, ktorý sa priveľmi uzatvára pred svetom, je zraniteľnejší - môže sa raz stretnúť s nejakou silnou nečakanou výzvou a nebude vedieť správne reagovať.
      Dovolím si osobnú otázku: Vy žijete bez pochybností?

      Odstrániť
    2. Anonymný18.3.16

      To by bolo idealne, ale pre malokoho je to dnes mozne. V Cirkvi existovali pustovnici a neboli ani sektari ani padavky, ale dosiahli dokonalost a svatost. Alebo reholnici v odluceni od sveta...velke pozehnanie pre nas.
      Zijeme v tejto strasnej dobe, ale to, ze Pan Boh dava kazdemu cloveku milost dostacujucu ku spase plati.
      Je rozdiel vystavovat sa dobrovolne, vedome nebezpecenstvu a byt v nom nedobrovolne.
      V prvom pripade nemozno dufat v Boziu pomoc v druhom ano.
      K Vasej otazke ohladom pochybnosti nedopoviem, lebo si myslim, ze odpoved Vas v skutocnosti nezaujima a ma Vam sluzit ako ospravedlnenie pre Vase ozyvajuce sa svedomie. Ibaze by ste jednoducho preukazali, ze idete za Pravdou nech to stoji co to stoji a nechcete si uspavat svedomie.

      Odstrániť
    3. „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý... Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný vysvetľovať jazyky...“ (1 Kor, 12)

      Odstrániť
    4. Anonymný21.3.16

      Hovorite o mimoriadnych daroch Ducha Svateho. Naco chodit tak daleko, to prenechajme svatym, my sme este daleko od dokonalosti a svatosti. Dolezitejsie je zachovat si milost posvacujucu. Citanim inovereckych knih hresime proti viere. Ked uz je rec o viere, tak sa rozmahaju tzv. sederove vecere. Aktivna ucast na nich je tiez hriechom proti viere.

      Odstrániť
    5. Myslím, že neprimerane paušalizujete.
      Napríklad, teológ, ktorý chce obhájiť katolícke učenie, musí poznať postoje a názory protistrany, inak nebude môcť argumentovať a vyvracať bludy.
      Druhý príklad: Literárny historik, ktorého úlohou je spracovať isté obdobie vo vývine literatúry, musí si prečítať všetky relevantné diela, nielen katolícke. Ako inak by mohol splniť svoju úlohu?!
      Do tretice: Historik alebo spisovateľ píšuci o nejakej historickej epoche či udalosti – potrebuje informácie z rôznych zdrojov a od rozličných autorov, aby jeho práca bola čo najbližšie k pravde.
      A dalo by sa pokračovať.
      Páchajú tým hriech?

      Odstrániť
    6. Anonymný22.3.16

      V Mravouke je popisana tema zakazanych knih podrobne, aj s tym co nie je dovolene, co este dovolene je. Podporuje vsak svojim vykladom mnou spominany Katechizmus (vsak ako inak) a hned prva veta k teme je, ze citanie a vydavanie nebezpecnych knih je i prirodzenym zakonom zakazane.


      Nasim cielom je Pana Boha poznat, Jeho milovat, sluzit Mu a tak sa do neba dostat. Mame byt dokonali ako nas Otec na nebesiach. Kto chce co najvernejsie vyplnit tento prikaz a dojst dokonalosti bude svoj zivot predsa pripodobnovat dokonalemu, nie tomu, co je sice este dovolene, ale od dokonalosti ma daleko alebo sa bude pohybovat na hrane, kde uz hranica medzi dovolenostou a nedovolenostou je velmi tenka.

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.