Epištola o Diablových elixíroch

Básnik Teofil Klas píše o knihe E. T. A. Hoffmanna, ktorú preložil do slovenčiny

Je to moja čitateľsky obľúbená kniha, preto sa rád k nej vyslovím. Diablove elixíry, hoci román, sú veľmi vážnou literatúrou. Sú hlbokou sondou do duše človeka tackajúceho sa na hrane medzi dobrom a zlom, navodzujúcou bezprostredne existenciálne otázky. 

Niektoré momenty v knihe, vo fabulácii aj v detailoch, vyznievajú iste zvláštne – treba si uvedomiť, že autor pochádzal z protestantského úradníckeho pruského prostredia, ale pokúšal sa hľadieť na skutočnosť univerzálne a z etického aj estetického aspektu.

E. T. A. Hoffmann ostáva v tomto románe verný svojej povesti „strašidelného autora“ (vraj písaval v noci a zakaždým sa pritom ukrutne bál, až sa potil). Využíval širokú škálu fantastických, fantazmagorických, „hororových“ (dávam do úvodzoviek, lebo to je moderný pojem), ale aj humorných a groteskných literárnych prístupov, pritom bohato uplatňoval, ináč právnik v štátnej službe, svoje rozsiahle poznatky z rozličných oblastí umenia, v ktorých bol nad iných doma – ako skladateľ vážnej hudby a kapelník, esejista, recenzent a kritik, rozprávkar, poviedkar, novelista, románopisec, dramatik, kresliar a maliar. Ale jadro Diablových elixírov je smrteľne vážne.

Mne tá kniha učarovala v starom vydaní zo začiatku minulého storočia, keď som si ju, tlačenú nemeckou fraktúrou, kúpil v antikvariáte na Sedlárskej ulici v Bratislave. Keď som si ju dvakrát prečítal, jednoducho som ju „musel“ – keď sa u mňa „odležala“ – preložiť, sám pre vlastné uspokojenie. Mimochodom, nebyť inšpiratívneho Hoffmanna ako zakladateľa moderného psychologického románu, nemali by sme dnes možno ani rozsiahlu klasickú európsku a svetovú románovú literatúru narábajúcu s psychológiou ako dejotvorným prvkom, ktorá vznikla vlastne až nadväzne, ba nemali by sme dokonca ani takého Dostojevského.

Preklad mi dal poriadne zabrať. Niekoľkokrát som sa vracal k preloženému a prepracúval som to, kým som nebol spokojný. Chcel som poriadne zreprodukovať nielen obsah, ale i jazykové zvláštnosti, štylistické nuansy, pôsobivosť autorského pohľadu, kurióznosť navodzovaných situácií a hĺbku vciťovania sa do duše hlavnej postavy. A musel som sa vyrovnať s mnohovrstvovosťou samého textu. Ale to už je dnes pre mňa iba pekná spomienka.

Román Diablove elixíry má ďaleko od apriórnej kritiky spoločnosti – to, čo by ju azda naznačovalo, je v podstate láskavé voči človeku a je to iba čarovný ornament na majstrovskej drobnokresbe širokoplátnového a hlboko preciťovaného fabulovaného príbehu ľudskej duše. Ale treba priznať, že recepcia práve tohto Hoffmannovho diela oscilovala v povedomí kritikov a literárnych vedcov vždy medzi krajnosťami – nájdeme ho vychválené ako najlepší autorov román vôbec, ale aj odmietané ako produkt literárneho iracionalizmu.

Pre niektoré fabulačné detaily (nesprávne chápané v odstupe dvoch storočí od vzniku knihy – napríklad epizódy odohrávajúce sa v Ríme) by možno zaujatý čitateľ (totiž čitateľ s klapkami na očiach) bral tento román za protikatolícky, hoci množstvo iných detailov svedčí skôr o opaku, o vnútornej potrebe autora usilovať sa byť (hoci „geneticky“ protestant) čo najkatolíckejší. V tomto ohľade mi naozaj čosi vnútorne hovorí v prospech takéhoto zamerania románu.

Mimochodom, tento román vonkoncom nie je ľahkým čítaním pre toho, kto sa doň pustí iba z dlhej chvíle. Má natoľko zamotanú, komplikovanú dejovú osnovu, že možno menej vytrvalý čitateľ ho odloží skôr, než sa dostane k vrcholným pasážam.

Najlepšie (z môjho hľadiska) ocenenie knihy a prekladu u nás priniesla nie nejaká recenzia, ale poviedka Petra Jaroša Kontra špásy, publikovaná v Literárnom týždenníku č. 15 – 16/2015. V nej bývalí poslucháči venujú svojmu bývalému profesorovi práve Hoffmannove Diablove elixíry „v brilantnom preklade básnika Teofila Klasa“ a obdarovaný sa knihe neobyčajne poteší. Asi nemusím presviedčať o tom, že som mal z takého Jarošovho prejavu priazne radosť.

Nedajte sa pri čítaní mýliť dnešnými nedostatočnými, „uponáhľanými“ pohľadmi na vec zvonka (ktoré sa vyznačujú do istej miery akousi intelektuálskou „bohorovnosťou“), urobte si, prosím, svoj názor. Tak som k románu pristupoval ja a len tak sa mohlo stať, že Hoffmannove Diablove elixíry, ináč známe dielo svetovej klasiky, dostali aj v slovenčine svoju podobu. Doteraz i naši germanisti o nich iba všetko vedeli, ale možno ich ani jeden poriadne nečítal. Teraz je toto dielo prítomné aj v slovenčine a môže provokovať aj slovenskú myseľ. Ja mám k nemu vlastne intímny vzťah...

Teofil Klas

::

E. T. A. Hoffmann: Diablove elixíry

Bratislava, Vydavateľstvo SSS, 2014

::

Prečítajte si: rozhovor s Teofilom Klasom

Plavčík sa šplhá po lane (Verše z prelomu tisícročí)