- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

26. júla 2015

Plavčík sa šplhá po lane

(Verše z prelomu tisícročí)
Teofil Klas

Pergamen
Raz bude z tvojej duše
pergamen.
Ak sídli v tebe plameň,
zbierka mien
a pohľady skrz iných,
zbierka tvárí,
rozožeň chmáry
spred spoločnej káry
a ježie ostne
v pávie pierka meň.

Nateraz je to, pravda,
papyrus.
Čosi, čo sťaby vírus
plachých múz
v smrti sa tvári verne,
žeby vzletu
vynášal métu
v ústret arborétu.
No obsah čaká ešte
na výbrus.
Raz bude z teba
stránka kódexu.
Aj keď ťa vetry stresu
roznesú
po pláni
úzkostlivej ako tŕpky,
nezaprieš z hĺbky
zmysel pre odstupky,
nestratíš kredit
ani noblesu.

Bríza
Ilustračná snímka: Teofil Klas
Dobre je živiť predstavy.
Aj keď sa nenaplnia.
Bolo ich dosť, i zvedavých,
čo odplavila vlna.
Spláchlo ich z brehu do mora
hĺbav a nenávratna.
A predsa je tu pokora,
daň v každej chvíli splatná.
Neodchcelo sa plánovať,
čo aj len vetroplašne.
Alebo vari plano viať
na roznežnené sťažne?
Bríza je dávne volanie
a dúcha do pahreby.
Plavčík sa šplhá po lane,
akoby plával v nebi.

Riečka z jarných bystrín
Zazurčí krásou živá voda
vyrážajúca
z raja spod brány.
Tak predstavy
sa skríža schodia
v naslovovzatom porání.
Zaspieva
riečka z jarných bystrín,
v riavu sa vari vrútia ručaje.
Dobrosrdečným blahom
iskrím,
lebo im istím účarie.
Abyže
javili sa živé
a žili ako žily výjavné.
Nech rozospievajú sa
v nive
a túžba pri nich vyhladne.

Šok na priedverí
Emanácia Ducha
sa do priestoru rozprestrie.
Nálada iba hluchá
však opanúva orchestre.
Túžba tu nezaváži.
Lobuješ za Sandtnera,
za jeho rozohraný buk.
Lež hluchonemá sféra
už nemá preňho ani muk
pri prvej dennej stráži.
Je to šok na priedverí.
No nezalapáš po vzduchu.
Duša si stále verí.
Na klimatickú poruchu
sa dotiahnuť dá časom.
Nie všetko je tu pravé.
A — obávaj sa — nebude.
Nepridávaj sa k vrave.
Len tak neskončíš v prelude
zlapaný ľstivým lasom.

Nebalónová reflexia
Vraj
hrdý alexandrín v práve.
Klasika posvätená motívom.
Odkazy krásne nalietavé
v trbletnom lete motýľom.
Motúzy popod fúzy. Z medu.
Povedú,
lenže v inom rozmere.
Predstavu vôbec nepodvedú,
myseľ sa inam poberie.
Tu reflexia nie je balón.
A nadnesená k nebu
nepraskne.
Ani len v rozcítení malom
sa neocitne v prekrásne.
Čudesné mikulášske dary.
Pre ľudskú radosť
vari príznačné.
No iba fangľa na chotári.
Trepotavá. A ináč nie.

Svätovravné
Je rýdze slovo
väzeň mĺkvenia?
Veď v uvravenom svete
nemá šance.
Na skon je radosť jeho tlmená
a drsným dňom
len pod nohy sa plance.
Je to však
zdanie hodné záberu.
Do brehu
vôbec nestúpa sa hladko.
Hlas nemá načúvaciu kameru.
A zdá sa,
večne primálo má piatkov.
Nesú sa pracovné dni odkraja.
Tam, kde ich
niečo svätovravné lapí,
zaraz ich
na krúžalky pokrája.
... Alebo skrkve
na bizarné zdrapy.

Sonet o slanej slnečnosti
Ilustračná snímka: Teofil Klas
Každý deň môže byť aj slaný.
Slnečný ako piesčina,
kde zem sa s morom pretína.
A môže zhodiť z očú blany.
Vyrastať môže v povolaní,
keď zakliesni ho v klieštinách.
Keď ruky trpia z nečinna
– a nieže dnes a nieže vlani.
Život je transport poézie
po vlnách sĺnc a povetria.
Deň splna v slanej póze žije.
No každá chvíľa trpkoslaná
sa do priestrane odvetrá,
kde nad člnkom sa slnko skláňa.

Len to
Človek si myslí:
Mozaika
je dávno dohotovená.
A zrazu obraz plnší vzniká.
Klenot si pýta do vena.
Ruženec svetla. Štvrtý v rade.
Ponúka rozmer človečí.
K trom prvším
nový dôraz kladie
do srdca, priam tak do reči.
Akurát,
čo je svetlodarné,
nie vždy je platná laterna.
Niekomu možno ani dar nie
vydolovaný z nádherna.
A predsa len to chýbalo tu,
aby bol kozmos
kompletný.
Pridáva do sonáty notu.
A prebúdza knôt v kope tmy.

Popol popokatepetla
Deň čo deň iná fazeta.
A iný lom a odblesk svetla.
Predstava včera nazretá
je popol popokatepetla,
živina ďalších snov.
Kto ti však dielo ocení,
keď nieto žičlivého srdca?
Stratíš sa celkom zo scény,
ak ti tu nedýchajú pľúca
láskou a charizmou.
Podaj sa
do sna vrátnenia
a oživ poznávanie tvaru.
A hĺbka čiarou zatmená
nech čiahne na gitaru.
Akordov bude plná hrsť.
Mrakom sa načim
do dňa rozísť.
Komu sa patrí tuná húsť?
Tomu, čo zhrabne korisť?

::
Teofil Klas (občianskym menom Jozef Zavarský) – básnik, redaktor, prekladateľ...
Súvisiaci príspevok:

1 komentár:

  1. Práve čítam G. Papiniho. V eseji Nevyhnutnosť poézie píše:
    "Okrem chleba, lásky a spokojného svedomia poézia patrí k tým veľmi zriedkavým veciam, ktoré robia život možným a znesiteľným. Ako každé podstatné bohatstvo, ani ona nevyžaduje veľkých bohatstiev, aby sme ju mohli mať. Ako každé bohatstvo duchovné, aj ju môžu všetci užívať bez toho, aby sa zmenšovala, alebo ničila..."
    A uzatvára:
    "Náboženstvo stojí vyššie, ale ak viera posilňuje a bolesť kynoží, poézia šenkuje ono víno veselosti, ktoré je zmnožením života. Cirkev sa zavše utieka k poézii; k tej veršovanej iba pri väčších oslavách, keď modlitbu, ktorá prosí, sprevádza hymnou, ktorá uznáva a plesá."

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.