28. júla 2015

Nemláťme prázdnu slamu (2)

O názoroch
Pavel Duraj
Dobrým príkladom toho, čo znamená „mlátiť prázdnu slamu“, je asi najrozšírenejší druh či typ odovzdávaných informácií zvaný „názor“ (alebo presvedčenie). Na tému „názor“ najskôr niekoľko náhodne vybratých citátov:
:: Dvaja ľudia, ktorí sa držia veci, majú väčšiu cenu ako osem ľudí, z ktorých každý má iný názor. SHAW George Bernard
:: Had, ktorý sa nemôže lieniť, hynie. Aj osobnosti, ktorým sa zabráni zmeniť názor, prestávajú byť osobnosťami. ZWEIG Stefan
:: Je jedno, či sme mladí alebo starí, všetci sme viac alebo menej chameleóny, meníme svoje názory a zvyky podľa svojho okolia. Máme hrôzu byť neobyčajní či jednoducho iní. CASSON Herbert Newton

:: Každý človek má právo na svoj vlastný názor – pokiaľ sa zhoduje s naším. BILLINGS Josh
:: Kto chce mať stále pravdu, musí často meniť názor. RADOVIC Dušan
:: Ľudia málo rozmýšľajú, povrchne čítajú, prenáhlene súdia a názory prijímajú tak ako peniaze, ktoré sú v obehu. VOLTAIRE
:: Populárny názor je to najväčšie klamstvo na svete. CARLYLE Thomas
:: Vtáky sa chytajú píšťalkami, ktoré napodobňujú ich vlastné hlasy a ľudia tými výrokmi, ktoré sú najpríjemnejšie pre ich vlastné názory. BUTLER Samuel
:: K najväčším objavom, na ktoré prišiel ľudský um v modernej dobe, patrí podľa môjho názoru umenie recenzovať knihy bez čítania. LICHTENBERG Georg Christoph
:: Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť tvoje právo povedať to. VOLTAIRE
Čo je to názor? Vyššie uvedené citáty svedčia o tom, že názory na názory sú veľmi rôzne – sú tak rôznorodé, že nájsť pre toto slovo  nejaký zjednocujúci zmysluplný  význam je vlastne nemožné. Možno je to tak preto, že si neuvedomujeme, či skôr nevieme, čo toto slovo  znamená – preto toľko „názorov“ na názor.
O čo ide? Najlepšie to pochopíme na príklade, serióznosť ktorého som si overil pri niekoľkých besedách:
Začal som otázkou, či môžeme zmeniť názor.
Odpoveď bola jednoznačná, znela: „Áno.“
Pokračoval som otázkou, či je možné zmeniť názor aj na opačný.
Odpoveď – znova jednoznačná – znela: „Áno.“
Potom som sa pýtal, či je v poriadku, ak názor zmeníme raz do roka.
A odpoveď znova znela „áno“, ale ľudia sa už začali trochu „ošívať“, začalo im „vŕtať v hlave“, kam vlastne otázkami smerujem.
„A keď zmením názor raz za polrok (je samozrejmé, že ide o ten istý problém, vec), je to v poriadku?“ – pýtal som sa ďalej.
Po chvíli uvažovania odpoveď spolubesedujúcich znela: „Áno.“
„To potom názor môžem zmeniť aj každý mesiac, každý deň, ba dokonca aj každú hodinu,“ skonštatoval som dôsledok tohto „miniprieskumu verejnej mienky“. A to ich zarazilo, zmĺkli a zdalo sa, že začali aj rozmýšľať. A k tomu som dodal: „Asi pre desiatimi rokmi bol som na domovej schôdzi, kde istá pani zmenila "svoj vlastný názor" asi šesťkrát behom polhodiny – po každom ďalšom diskusnom príspevku povedala: Hovorí dobre, jeho (jej) návrh pri hlasovaní podporím!“
Možno vtedy si aj ostatní spomenuli, že tiež boli svedkami podobných zmien názorov.
Čo to potom je ten „názor“ či „vlastný názor“? Zdá sa, že názory majú tí, čo o veci dokopy nič nevedia, ale chcú byť múdri a tak opakujú, čo počuli na ulici, v práci, v médiách. Vôbec im nerobí problém, že ich vlastné názory si navzájom odporujú, že ich každú chvíľu menia – podľa situácie, podľa toho, čo sa im momentálne zdá vhodné či výhodné!
Zvykol som si názor definovať názorným spôsobom, veď ten je najúčinnejší. Dávnejšie som si vymyslel takýto príklad: Cestujete vo vlaku, pozeráte sa z okna a na chvíľu sa vám otvorí pohľad na záhradu, v ktorej oproti sebe stojí žena a muž. Žena pokojne stojí (aspoň z toho „nazretia“ sa to tak zdá) a muž má ruky jemne zdvihnuté, pravú o niečo vyššie ako ľavú. „Nazreli sme“ a teda „máme názor“. O čo išlo? Navzájom sa rozprávali o tom, čo kde zasadia; susedka sa prišla poradiť, kedy a aký postrek má dať na ríbezle; rozprávali sa o svojich deťoch; muž sa chystal vyznať žene lásku a požiadať ju o ruku, alebo sa chystal tvrdšie reagovať na predtým povedané? Môžeme len hádať! Ale sme nazreli a preto „máme názor“!  A že nevieme, o čo išlo? Čo na tom! Nazreli sme a môžeme si vymýšľať, zháňať informácie z druhej, tretej (či osemnástej) ruky – čiže klebety... Ale názor máme!!!
Novšieho dáta je tento názorný spôsob definovania názoru: Zoberiem nejakú knihu – čo je poruke, nájdem si stránku len s textom, bez titulkov či medzititulkov a ukážem ju asi na päť sekúnd tomu, ktorému názorne definujem názor. Potom knihu stiahnem a zatvorím. Knihu ováram aj zatváram tak, aby ani náhodou nebolo vidieť obal knihy – veď dotyčný ju môže poznať. A pýtam sa: „Aký názor máš na tú knihu?“ „Veď som z nej nič neprečítal,“ obyčajne zaznie odpoveď. „Ale si do nej nazrel a teda by si mal mať názor.“ (Obyčajne nasleduje ticho a udivený pohľad.) A toto môžeme považovať za presnú definíciu názoru: Ak do niečoho len nazrieme, máme názor! Nevieme, o čo ide, ale nazreli sme, a preto názor máme.
Slovenčina má iné slovo, ktoré slovo „názor“ či  slovné spojenie „mám názor“ úplne nahradí – jeho synonymum. Je to slovné spojenie „myslím si“. Je dokonca presnejšie; ním ostatným dávame najavo, že vo veci sa vlastne nevyznáme a len podľa toho, čo vieme o inom, usudzujeme, predpokladáme. V čase mojej mladosti, v 50-tych rokoch, slovné spojenie „mám názor“ sa ani nepoužívalo, bežne sa vravelo „myslím si“. Slovné spojenie „mám názor“ bolo vtedy moderné najmä v úradnej reči – „úradníčtine“.
Slovenčina je doslova zamorená takýmito „modernými, odbornými aj neodbornými pojmami“. Spomeniem moderné „ostatný“ oproti pôvodnému „posledný“ – ostatný je ten, čo ostane, zostane (prvý desiati budú roznášať kávu, ostatní majú voľno); posledný je ten, za ktorým už nie je žiadny ďalší (posledný dobehol Janko Mrkvička – už nikto iný za ním nedobehol). Takisto pôvodné „vadiť“ (ak mi niečo vadí, mávnem rukou a idem ďalej) nahradzujeme moderným „prekážať“ (ak mi niečo prekáža, musím s prekážkou niečo urobiť, až potom môžem v ceste pokračovať). Nedávno som mal ostrú výmenu „názorov“ so staršou dámou, ktorá nevedela prijať, že slovo „bujak“ je pôvodnejšie, staršie k modernému „plemenný býk“ a znamená presne to isté. Skoro zákerná je zámena slova „dobrý“ za slovo „pekný“ v najpoužívanejšom pozdrave „Dobrý deň!“ Pri rozhovoroch s mladými som zistil, že pre nich „dobrý“ a „pekný“ – v tejto súvislosti – znamená to isté!!! Ak je to tak aj v iných súvislostiach, všeobecne, potom spoločná reč sa hľadá veľmi ťažko a osvojiť si slovník mladých je skoro samovraždou.
Skúsme slovné spojenie „myslím si“ používať častejšie, skúsme ním nahradiť „názory“. A zamyslíme sa aj pri iných „moderných slovách“ a nepoužívajme ich len preto, že sú „moderné“!  Uvedomme si, že kým pri pôvodnejších slovách ich zmysel a naše chápanie sa už ustálilo a pre každého znamenajú to isté, modernizmy  (najmä s posunutým významom dobrý-pekný,  vadiť-prekážať, ostatný-posledný atď) spôsobujú zmätok.
Poznámka na záver: Už dávnejšie som si všimol, že v rozhovoroch, v písaných textoch, úvahách, spravodajských reláciách v médiách všeobecne to podstatné je skryté v prvých a posledných vetách odovzdávanej správy. Je skoro pravidlom, že prvé vety nám uniknú – na správu sa sústredíme až potom, keď nás niečím zaujme. Záver obyčajne vypúšťame preto, lebo už „sme niekde o tom počuli“ a teda sme „informovaní“. Správu sme prijali neúplnú, a tak nám potom unikajú súvislosti. V médiách je dokonca moderné dôležité správy rozkúskovať, časť sa vsunie do upútavky, časť do hlavného bloku relácie. A kompletnú informáciu dostaneme len vtedy, keď si sami jej jednotlivé časti poskladáme.
Podobný „výberový efekt“ poznáme z bežného života: pri rozhovoroch alebo čítaní nejakého textu – nesústredíme sa na to, čo nám autor chce povedať a nesledujeme ho od začiatku až do konca, ale hľadáme pasáže či vety, ktoré by sme vedeli povedať „lepšie“, alebo tie, s ktorými nesúhlasíme a poburujú nás. Pritom, keby sme dávali pozor počas celej rozpravy, zistili by sme, že tie „poburujúce“ vety sú použité náležite a celok je vyvážený a bez problémov prijateľný. Potom by sme sa neoháňali citátmi, ktoré môžu byť tvrdo zavádzajúce – závisí to od toho, v akej súvislosti ich použijeme.
Už dávnejšie – ak čítam niečo nové, objavné, skoro neznáme – po prvý raz to čítam ako rozprávku; len tak zbežne, aby som si urobil celkový obraz. Ten nemusí byť presný – stačí informatívny; podstatné je to aby v ňom bol zahrnutá celá správa. Veď nenápadná veta na konci správy môže zmeniť jej zmysel a tým aj naše jej celkové chápanie.
A možno o tom je biblické: „Nebudeš jesť zo stromu poznania...“
(Júl 2015)

::
Predchádzajúca časť úvahy:

4 komentáre:

  1. Myslím si, že názor, čiže mienka, alebo presvedčenie majú svoje opodstatnenie, len musíme chápať, že názor, mienka, či presvedčenie sa o niečo opiera, má nejaký prívlastok a tým je daná aj jeho hodnota pre prijímateľa.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Trafili ste klinec po hlavičke! Ľudský názor (mienka, presvedčenie) sa o niečo opiera. A rozhodujúce je to, o čo sa opiera, či je tá opora – základňa dostatočne pevná. Ak človek stavia svoj život na niečom nestálom, neoverenom, alebo na druhom človeku, potom nemá potrebnú stabilitu, a tak ako sa on celý kolíše a kláti v búrkach života, tak sa menia aj „jeho“ názory. Ak človek podlieha móde (v širšom zmysle, nejde len o obliekanie), tak žije akoby s požičanou hlavou – aj názory, ktoré má, podliehajú móde.
      Má to súvis s používaním jazyka, so vzťahom k nemu, so vzťahom k slovu. Aj v jazyku sa prejavujú rôzne módne vplyvy. To je tá zákerná zámena slov (už sa nehovorí „Cigán“, ale „Róm“; nie „potrat“, ale „umelé prerušenie tehotenstva“; nie „dlžoba“, ale „úver“...).
      Samotné slovo „názor“ by som za to nevinil, záleží na tom, aký obsah mu prisúdime. Napríklad „svetonázor“ by mal vyjadrovať čosi pevné, čo sa mení možno raz za život. Ale čo narobíme s tým, že niektorí aj svetonázor menia ako oblečenie?!

      Odstrániť
    2. "Ak človek podlieha móde, žije s požičanou hlavou...", to sa mi páči, ale aj tu je rozhodujúca miera. Dnešná móda v obliekaní je voľná (myslím si), dovoľuje takmer všetko a dokonca aj všetko naopak. Tak isto je voľné aj myslenie (aj všetko naopak), ale aj tak sa objavujú tendencie, myslenie ľudí držať v módnom trende, ktorý nie je prirodzený, ale účelovo nadiktovaný a v tom je riziko pre našu a ich (deti) budúcnosť.
      V jazykovej oblasti je to u nás zvlášť silne počuteľné. "Vidíme sa zajtra", napríklad, už popiera aj čas - "svetlé zajtrajšky už neexistujú, je len dnes. Niektorí módni "hovorcovia" netušia, že aj v iných jazykoch existujú rovnako platné pravidlá a tvorba nových slov zrejme neprekračuje také prirodzené a "prírodné" hranice.
      Kto vie ako to dopadne? Nová generácia je náchylná preberať aj nelogické novinky, len aby sa odlíšila, to je prirodzené. Potom príde zvyk a ten to všetko zamuruje. Aj mne sa občas stáva, ak mám pochybnosť, že si spomeniem, "Ako sa to u nás hovorilo?" a mám jasno. Príklady z mladosti sú totiž ako základ stavby a slabé základy ohrozujú neskôr celú stavbu...

      Odstrániť
    3. Aj ja vás pochválim – za tieto slová: „Svetlé zajtrajšky už neexistujú, je len dnes.“ Považujem to za veľmi dobrý postreh. V minulom režime nám sľubovali svetlú komunistickú budúcnosť, dnešní ideológovia (neomarxizmu) sú prefíkanejší a v istom zmysle šikovnejší – ponúkajú slasť, slobodu a pohodlný život (raj na zemi) tu a teraz; a tuším málokto prichádza na to, aké je to falošné (život na dlh, život s požičanou hlavou).
      Trochu by som však polemizoval s tým, že dnešná móda (v obliekaní aj v myslení) je voľná. Patrick Buchanan v knihe Smrť Západu upozorňuje na to, že ide o falošnú toleranciu – je voľná len v niečom, v inom na nás tvrdo tlačí: „Nová viera je tolerantná iba v tom, čo považuje za nedôležité: sex, pornografia, obscénny jazyk, grobianske spôsoby, oblečenie a nemravné umenie. Netoleruje tých, ktorí pohŕdajú ich sekularizovanými dogmami.“

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.