Koncilu jednoznačné áno, Darwinovi kategorické nie!

Karol Dučák

Kontinuita diela Pia X. v učení Druhého vatikánskeho koncilu

Sväté písmo bolo počas celej existencie Katolíckej cirkvi pevným základom, na ktorom neohrozene stála jej budova. Jej nepriatelia sa preto už oddávna usilovali deformovať výklad biblických kníh a upravovať ich v záujme narušenia stability Katolíckej cirkvi. Snažili sa zvlášť v posledných storočiach využiť vedecko-technický pokrok ľudstva na prevrátenie učenia Magistéria Cirkvi. Získali dokonca aj mnohých učencov z katolíckeho prostredia, ktorí sa často bez zlých úmyslov, v zápale vedeckého bádania, dali oklamať a poslúžili tak nepriateľom Cirkvi v ich zhubnom diele.

Vari najväčšie nebezpečenstvo predstavuje teistická evolúcia, známa aj pod označením evolučný kreacionizmus, ktorá sa snaží rehabilitovať Charlesa Darwina a integrovať evolučnú teóriu do učenia Katolíckej cirkvi. V princípe teda ide o syntézu viery v Boha s evolučnou teóriou. 

Najväčšia hrozba pre Katolícku cirkev zo strany teistickej evolúcie, resp. jej pretláčania do povedomia ľudí spočíva v oslabení jedinečnej a výnimočnej úlohy Stvoriteľa v procese genézy. Podľa tejto predstavy evolúcia pôsobila už pri stvorení a Boh pracoval a pracuje evolučnou technológiou.

Ohrozenie učenia Katolíckej cirkvi je o to väčšie, že teistická evolúcia získala podporu dokonca aj v najvyšších kruhoch Katolíckej cirkvi. Už od čias pápeža Pia XII., ktorý v roku 1950 povýšil evolúciu na právoplatný vedecký pohľad na vývoj ľudských bytostí, sa začal proces postupnej integrácie Darwinovej evolučnej teórie do učenia Katolíckej cirkvi.

Relatívne nedávno vyhlásila Anglikánska cirkev spolu s Katolíckou: „Stojíme za Darwinom.“ Pápež František prehlásil v roku 2014 na pôde Pápežskej akadémie vied vo Vatikáne okrem iného toto: „Keď čítame o stvorení v knihe Genezis, môžeme si nesprávne predstavovať, že Boh bol akýsi kúzelník, ktorý bol s kúzelnou paličkou schopný urobiť čokoľvek. Ale tak to nie je…“ (Poznámka 1)

Toto je skutočná hrozba! Ak začneme spochybňovať knihu Genezis, potom môžeme začať spochybňovať, či naozaj bola potopa a či naozaj bolo desať egyptských rán, neskôr môžeme začať spochybňovať evanjeliá a napokon môžeme rovno konštatovať, že Biblia je vlastne len zbierkou bájí a povestí!

Teistická evolúcia ako kompromis stáročného učenia Katolíckej cirkvi a Darwinovej teórie evolúcie podkopáva autoritu Kristovej cirkvi! Je preto najvyšší čas biť na poplach! Ako uvádza Vajda vo svojom brilantnom článku Scestie teistickej evolúcie: „Genezis je základom biblickej viery a odmietnutie výpovede tejto časti Biblie búra a podkopáva vieru v Boha Stvoriteľa. Boh v predstave teistickej evolúcie nie je Boh tak, ako zjavuje sám seba na stránkach Biblie. V novozmluvnej dobe žiadna časť Biblie nebola spochybňovaná ani apoštolmi a prorokmi, ani Ježišom Kristom. Naopak, Ježiš Kristus a apoštoli starozmluvné Písma potvrdzovali a odvolávali sa na ne a na udalosti, ktoré sa v nich opisujú, ako napr.: šesť dní stvorenia, príbeh o Jonášovi, potopa za dní Noeho, a pod. Voči tomuto prijímaniu a potvrdzovaniu Biblie, ako ho zastával Ježiš Kristus, proroci a apoštoli, sú tvrdenia teistickej evolúcie v úplnom rozpore.“ (2)

Teistická evolúcia je len vylepšeným variantom klasickej darvinistickej evolučnej teórie. Je zmesou vedy a originálneho katolíckeho učenia, pričom pretvára Boha Biblie na vlastný obraz. Ľudský rozum je v nej povýšený nad Bibliu a je tu evidentná snaha modernizovať Knihu kníh.

Pápeži a poprední teológovia Katolíckej cirkvi po stáročia energicky bránili neporušenosť výkladu Svätého písma, ktorým disponovalo Magistérium Cirkvi. Zvláštnu zmienku si zaslúži pápež sv. Pius X., ktorý vystupoval proti všetkým pokusom postaviť vedu proti Svätému písmu a v tom je dodnes pre Katolícku cirkev veľký a nespochybniteľný! Vo svojej encyklike Pascendi Dominici gregis okrem iného uvádza:

„Títo noví apologéti síce obhajujú katolícke náboženstvo..., pri tom však pripúšťajú, že je v ňom veľa vecí, ktoré urážajú rozum. Dokonca s netajenou rozkošou otvorene tvrdia, že sa v ňom vyskytujú dogmatické omyly a nezrovnalosti. Dodávajú však, že je to nielen ospravedlniteľné, ale – čo je vskutku podivné – dokonca správne a zákonité. A tak sa podľa nich aj v posvätných knihách vyskytujú mnohé vedecké a historické omyly... My... pre ktorých existuje len jedna pravda a ktorí veríme, že pôvodcom posvätných kníh je Boh skrze inšpiráciu Ducha svätého, tvrdíme, že podľa vývodov modernistov sa Bohu pripisuje lož z núdze alebo z dôvodu užitočnosti, a odpovedáme Augustínovými slovami: ,I keby sa u tak veľkej autority pripustila len jediná lož z núdze, nezostane z oných kníh ani kúsok, o ktorom by sa nemohlo tvrdiť, že je neuveriteľný, alebo že sa podľa neho nedá žiť a že v ňom musíme zbadať autorovu lož, ktorou sa sleduje nejaký účel.´“ (3)

V intenciách diela sv. Pia X. pokračoval Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa o Svätom písme vyjadruje s posvätnou úctou a rešpektom, ako o tom svedčia nasledujúce citácie z dogmatickej konštitúcie Dei verbum:

„Bohom zjavené pravdy, písomne vyjadrené a zachované vo Svätom písme, boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Svätá matka Cirkev na základe apoštolskej viery pokladá všetky knihy Starého a Nového zákona i všetky ich časti za posvätné a kánonické, pretože, napísané z vnuknutia Ducha Svätého (porov. Jn 20, 31; 2 Tim 3, 16; 2 Pt 1, 19–21; 3, 15–16), majú za pôvodcu Boha a ako také boli odovzdané Cirkvi. (4)

Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí a použil ich tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a sily (5), no on účinkoval v nich a skrze nich (6), aby napísali ako skutoční autori všetko to a len to, čo on sám chcel. (7)

Keďže teda všetko, čo tvrdia inšpirovaní autori, čiže svätopisci, sa má pokladať za tvrdenie Ducha Svätého, treba vyhlásiť, že knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel mať zaznačenú v posvätných knihách na našu spásu. (8)

A teda ,celé  Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo´ (2 Tim 3, 16–17 gr.).“ (9)

Na inom mieste tejto konštitúcie sa zdôrazňuje, že Božie zjavenie sa prijíma s vierou: 
„Bohu, ktorý sa zjavuje, treba preukazovať ,poslušnosť viery´ (Rim 16, 26; porov. Rim 1, 5; 2 Kor 10, 5–6), ktorou sa človek slobodne celý oddáva Bohu, ,podriadiac mu plne svoj rozum a vôľu´ (10) a dobrovoľne prijímajúc jeho zjavenie. Aby sa takáto viera mohla vzbudiť, je potrebná predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého, ktorý by pohol srdce a obrátil ho k Bohu, otvoril duchovný zrak a dal ,všetkým pocit šťastia zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu´. (11)

Aby sa však chápanie Zjavenia čoraz väčšmi prehlbovalo, ten istý Duch Svätý ustavične zdokonaľuje vieru svojimi darmi.“ (12)

O niečo ďalej koncil poukazuje na reálny charakter Zjavenia: 
„Svojím zjavením chcel Boh ukázať a dať poznať samého seba a večné rozhodnutie svojej vôle spasiť človeka, ,aby ho urobil účastným dobier, ktoré presahujú každú ľudskú predstavu´. (13)

Posvätný cirkevný snem vyznáva, že ,Boha, ktorý je počiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu´ (porov. Rim 1, 20); učí však, že treba pripísať Božiemu zjaveniu, ,že aj v súčasnom stave ľudstva všetci môžu ľahko, s pevnou istotou a bez prímesi omylu poznať to, čo samo v Božích veciach osebe nie je nedostupné ľudskému rozumu´.“ (14, 15)

Koncil taktiež zdôrazňuje nespochybniteľný význam Svätého písma pre život Cirkvi: 
„Cirkev vždy mala v úcte Božie Písma tak, ako samo Pánovo telo – najmä v posvätnej liturgii. Neprestáva prijímať chlieb života zo stola Božieho slova a zo stola Kristovho tela, a podávať ho veriacim. Sväté písmo spolu s posvätnou Tradíciou Cirkev ustavične pokladala a pokladá za najvyššie pravidlo viery. Ono totiž ako Bohom vnuknuté, raz navždy napísané, nemenne podáva slovo samého Boha a v slovách prorokov a apoštolov dáva zaznieť hlasu Ducha Svätého. Preto sa všetka kazateľská činnosť Cirkvi, ako aj sama kresťanská zbožnosť má živiť a dať sa viesť Svätým písmom. Veď v posvätných knihách Otec, ktorý je na nebesiach, ide s veľkou láskou v ústrety svojim deťom a prihovára sa im. A v Božom slove je taká sila a účinnosť, že ono je pre Cirkev oporou a životnou silou a pre deti Cirkvi posilou vo viere, pokrmom duše, čistým a nevysychajúcim prameňom duchovného života. Preto obzvlášť o Svätom písme platí: ,živé a účinné je Božie slovo´ (porov. Hebr 4, 12), ,ono má moc budovať a dať dedičstvo medzi všetkými posvätenými´ (Sk 20, 32; porov. 1 Sol 2, 13).“ (16)

Druhý vatikánsky koncil teda pokračuje v línii svätého Pia X.! Odmieta akékoľvek pokusy spochybňovať katolícky výklad Svätého písma a vracia mu nezastupiteľné miesto v živote Katolíckej cirkvi. Bojuje proti tomu istému zlu ako sv. Pius X. Za to si konciloví otcovia zaslúžia naše plné uznanie. Druhý vatikánsky koncil nezradil Tradíciu, ako to tvrdia jeho odporcovia. Naopak, charakterizuje ho snaha zachovať celé doterajšie duchovné dedičstvo Kristovej Cirkvi. Je len potrebné vrátiť sa k autentickému učeniu koncilu a odstrániť zo života Cirkvi všetky neskoršie deformácie koncilového učenia.

Karol Dučák

Poznámky:

(1) Anglikánská a Katolická církev: Stojíme za Darwinem. In: NeuveritelnaOdhaleni.cz. Dostupné na internete: neuveritelnaodhaleni.cz

(2) Vajda D. Scestie teistickej evolúcie. Dostupné na internete: drahoslav.solas.sk.

(3) Pius X. encyklika Pascendi dominici gregis, 8. septembra 1907: ASS 40 (1907), s. 628–629.

(4) Porov. Prvý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia  o katolíckej viere Dei Filius, cap. 2: Denz. 1787 (3006); PÁPEŽSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, dekrét z 18. júna 1915: Denz. 2180 (3629);  EB 420. POSVÄTNÉ OFÍCIUM, list z 22. decembra 1923; EB 499.

(5) LEV XIII., encyklika Providentissimus Deus, 18. novembra 1893: Denz. 1952 (3293); EB 125.

(6) Porov. PIUS XII., encyklika Divino afflante, 30. septembra 1943: AAS 35 (1943), s. 314; EB 556.

(7) In et per hominem: porov. Hebr 1, 1 a 4, 7 (in): 2 Sam 23, 2; Mt 1, 22 atď. (per); PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, schéma o katolíckej viere, pozn. 9: Coll. Lac. VII, 522.

(8) Porov. SV. AUGUSTÍN, Gen. ad litt. 2, 9, 20: PL 34, 270–271; Epist. 82, 3: PL. 33, 277; CSEL 34, 2, 354;
SV. TOMÁŠ, De ver., q. 12, a. 2, C; TRIDENTSKÝ KONCIL, dekrét De canonicis Scripturis: Denz. 783
(1501); LEV XIII. Encyklika  Providentissimus Deus: EB 121, 124,  126 – 127; PIUS XII. Encyklika Divino afflante: EB 539.

(9) Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Dei verbum, č. 11.

(10) PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, cap. 3: Denz. 1789 (3008).

(11) DRUHÝ ORANŽSKÝ KONCIL, kán. 7: Denz. 180 (377); PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 1. c.: Denz. 1791 (3010).

(12) Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Dei verbum, č. 5.

(13) PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, cap. 2: Denz. 1786 (3005).

(14) Tamže: Denz. 1785 a 1786 (3004 a 3005).

(15) Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Dei verbum, č. 6.

(16) Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Dei verbum, č. 21.