Koncilu jednoznačné áno, generálovi jezuitov kategorické nie!

Karol Dučák

Existencia diabla je v posledných desaťročiach často spochybňovaná nielen nepriateľmi Katolíckej cirkvi, ale – paradoxne – často aj niektorými katolíckymi teológmi. Ako uvádza svetoznámy exorcista Elias Vella z Malty, stalo sa smutnou realitou, že „práve v našich seminároch sa veľmi často stretávame s najväčšími pochybnosťami o existencii diabla. Na filozoficko-teologických prednáškach, ktoré zaberajú niekoľko rokov, teológovia veľmi málo hovoria o diablovi a ak hovoria, tak skôr zasievajú do myslí študentov pochybnosti o jeho existencii“. (1)

Ako Vella uvádza ďalej, prišiel čas, keď sa pociťuje potreba vyučovať o existencii diabla a jeho boji proti človeku v seminároch, na univerzitách a v kurzoch pre laikov. Bolo by predsa nemúdre pustiť sa do boja za spásu duší, ak by sme nepoznali úhlavného nepriateľa našej spásy a jeho zhubnú stratégiu. (2)

Naliehavosť slov tohto významného exorcistu potvrdzuje šokujúca správa, ktorá nie tak dávno preletela katolíckym svetom. Generál Spoločnosti Ježišovej (skratka SJ) P. Arturo Sosa Abascal v rozhovore pre denník El Mundo verejne vyjadril pochybnosť o existencii Satana ako konkrétnej bytosti. Okrem iného sa vyjadril v tom zmysle, že diabol je symbolická figúrka na vyjadrenie zla. (3)

Generálny predstavený jezuitov takto porušil stáročné učenie Katolíckej cirkvi, potvrdené aj Druhým vatikánskym koncilom, ktorý sa o Satanovi zmieňuje na mnohých miestach koncilových dokumentov ako o konkrétnej bytosti, nie ako o symbolickej figúrke. V konštitúcii o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium sa okrem iného uvádza, že „Boží Syn nás svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vyslobodil zo satanovej moci (porov. Sk 26, 18) a zo smrti previedol do Otcovho kráľovstva...“ (4)

Vari najviac priestoru tejto problematike venuje dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, podľa ktorej aj zázraky Ježiša Krista potvrdzujú príchod kráľovstva „na zem: ,Ale ak ja Božím prstom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo´ (Lk 11, 20; porov. Mt 12, 28)“. (5)

V konštitúcii sa ďalej uvádza, že „ľudia, oklamaní zlým duchom, sa neraz stratili vo svojich myšlienkach a Božiu pravdu zmenili na lož, slúžiac skôr stvoreniam ako Stvoriteľovi (porov. Rim 1, 21 a 25), alebo žijú a zomierajú na tomto svete bez Boha a tak sa vystavujú krajnému zúfalstvu“. (6)

A na inom mieste dokumentu sa uvádza, že Cirkev sa zasluhuje o to, aby čokoľvek pozitívne v mysliach a srdciach ľudí, alebo v národných zvykoch a kultúrach nielenže nevyšlo navnivoč, ale aby „aj ozdravelo, povznieslo sa a dozrelo na Božiu slávu, na zahanbenie zlého ducha a na šťastie človeka“. (7)

Katolícki laici si v zmysle konštitúcie Lumen gentium počínajú ako synovia prisľúbenia, ak nezlomní vo viere i nádeji „využívajú prítomný čas (porov. Ef 5, 16; Kol 4, 5) a trpezlivo očakávajú budúcu slávu (porov. Rim 8, 25). Nech však túto nádej neskrývajú v hĺbkach duše, ale nech ju prejavujú aj prostredníctvom štruktúr civilného života, ustavičnou konverziou a bojom ,s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach´ (Ef 6, 12)“. (8)

Usilujeme sa v celom svojom konaní páčiť nášmu Pánovi (porov. 2 Kor 5, 9) a obliekame si Božiu výzbroj, aby sme boli schopní „čeliť úkladom diabla a odolať v deň zla (porov. Ef 6, 11–13)“. (9)

Starý zákon opisuje „dejiny spásy, v ktorých sa postupne pripravuje Kristov príchod na svet. A tieto prvotné dokumenty, keď sa čítajú v Cirkvi a chápu sa vo svetle ďalšieho a úplného Zjavenia, pozvoľna čoraz očividnejšie ukazujú postavu ženy, matky Vykupiteľa. V tomto svetle sa ona prorocky naznačuje už v prísľube o víťazstve nad hadom, danom našim prarodičom...“ (10)

Panna Mária bola dôležitým momentom spásy, pretože bez „váhania uverila Božiemu poslovi, a nie dávnemu hadovi“. (11)

Pomerne obšírne sa problematike existencie diabla venuje aj pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Svet, o ktorom kresťania veria, že ho stvorila a udržiava Stvoriteľova láska, bol síce podrobený otroctvu hriechu, ale ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus ho vyslobodil, keď zlomil moc Zlého...“ (12)

Človek bol Bohom ustanovený v spravodlivosti, ale „na nahováranie Zlého, už na začiatku dejín zneužil svoju slobodu, postavil sa proti Bohu a túžil dosiahnuť svoj cieľ mimo Boha. Ľudia síce Boha poznali, ale neoslavovali ho ako Boha, ich nerozumné srdce sa zatemnilo a slúžili radšej stvoreniu ako Stvoriteľovi (porov. Rim 1, 21–25). Čo sa dozvedáme z Božieho zjavenia, zhoduje sa so skúsenosťou. Lebo keď človek skúma svoje srdce, zisťuje, že je náchylný aj na zlé a pohrúžený do mnohorakého zla, ktoré nemôže pochádzať od jeho dobrého Stvoriteľa. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svojho pôvodcu, porušil aj správne zameranie na svoj posledný cieľ a zároveň celý poriadok vzťahov voči sebe samému, ako aj voči iným ľuďom a všetkým stvoreným veciam“. (13)

Ako ďalej uvádza pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, človek je rozpoltený sám v sebe a preto sa jeho individuálny aj kolektívny život javí ako dramatický zápas dobra so zlom, svetla s tmou. Človek spoznáva, že je vlastnými silami neschopný efektívne premáhať ataky zla a tak má pocit, akoby bol spútaný reťazami. Lenže náš Pán oslobodil človeka a posilnil ho tak, že ho vnútorne obnovil a vyhodil von „knieža tohto sveta“ (porov. Jn 12, 31), ktoré človeka držalo v porobe hriechu (porov. Jn 8, 34). (14)

A na inom mieste toho istého koncilového dokumentu sa píše o Božom Synovi, nevinnom Baránkovi, ktorý nás vytrhol „z područia diabla a hriechu...“ (15)

Navyše dokument konštatuje, že celými dejinami ľudstva „sa tiahne tvrdý boj proti mocnostiam temnosti, ktorý sa začal hneď na počiatku sveta a potrvá, ako hovorí Pán (porov. Mt 24,13; 13, 24–30 a 36–43), až do posledného dňa“. (16)

Dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes uvádza okrem iného, že Boh prijal rozhodnutie vstúpiť do dejín ľudstva „novým a definitívnym spôsobom, keď poslal svojho Syna v tele podobnom nášmu, aby skrze neho vytrhol ľudí z moci tmy a satana (porov. Kol 1, 13; Sk 10, 38)...“ (17)

Všetko to dobré, čo je zasiate v  srdciach a v mysliach ľudí alebo „v obyčajoch a kultúrach národov, nielenže sa nestráca, ale sa ozdravuje, povznáša a dozrieva na Božiu slávu, na zahanbenie zlého ducha...“ (18)

Celú jednu kapitolu venuje dekrét iniciácii katechumenov. Okrem iného je tam uvedené, že katechumeni po tom, čo sú „sviatosťami kresťanskej iniciácie vyslobodení z moci tmy (19), zomretí, pochovaní a vzkriesení spolu s Kristom (porov. Rim 6, 4–11; Kol 2, 12–13; 1 Pt 3, 21–22; Mk 16, 16), prijímajú Ducha (porov. 1 Sol 3, 5–7; Sk 8, 14–17) adoptívneho synovstva a slávia so všetkým Božím ľudom pamiatku Pánovej smrti a zmŕtvychvstania“. (20)

A napokon v deklarácii o náboženskej slobode Dignitatis humanae sa okrem iného píše o apoštoloch, ktorí pohŕdali telesnými zbraňami (porov. 2 Kor 10, 4; 1 Sol 5, 8–9) a „nasledovali Kristov príklad dobrotivosti a skromnosti, ohlasovali Božie slovo a verili, že sila tohto slova zničí mocnosti, ktoré sa protivia Bohu (porov. Ef 6, 11–17) a privedie ľudí k viere...“ (21)

Druhý vatikánsky koncil teda problematike existencie diabla v živote ľudí venoval veľkú pozornosť predovšetkým kvôli pastoračnej povahe Cirkvi, ktorá má poslanie a úlohu pomáhať veriacim v ich sústavnom zápase proti nepriateľovi spásy, diablovi. Z učenia koncilu vychádzali pokonciloví pápeži, predovšetkým Pavol VI. a Ján Pavol II., ktorí sa problematikou existencie diabla systematicky zaoberali. V žiadnom prípade teda nemožno tolerovať zasievanie pochybností o existencii diabla zvlášť zo strany významných katolíckych teológov.

Ak má súčasná Katolícka cirkev prežiť bez úhony mnohé útoky zvonku, ale aj od rôznych extrémistických frakcií vo vnútri samotnej Cirkvi, musí si predovšetkým urobiť poriadok vo vlastných radoch. V dávnejších dobách pápeži v takýchto prípadoch siahali aj po exkomunikáciách. Poslední pápeži to však robili pomerne zriedka. Na škodu celej Cirkvi. Nič totiž neškodí Cirkvi viac ako falošné ohľady.

Karol Dučák

Poznámky:

(1) Vella, E. O satanovi, s. 30.

(2) Porov. Vella, E. O satanovi, s. 30)

(3) Porov. Benítez J. El único 'jefe' del Papa. In: El Mundo, 31. 05. 2017.

(4) Sacrosanctum concilium, 6.

(5) Lumen gentium, 5.

(6) Lumen gentium, 16.

(7) Lumen gentium, 17.

(8) Lumen gentium, 35.

(9) Lumen gentium, 48.

(10) Lumen gentium, 55.

(11) Lumen gentium, 63.

(12) Gaudium et spes, 2.

(13) Gaudium et spes, 13.

(14) Porov. Gaudium et spes, 13.

(15) Gaudium et spes, 22.

(16) Gaudium et spes, 37.

(17) Ad gentes, 3.

(18) Ad gentes, 9.

(19) Porov. Kol 1, 13. O oslobodení od otroctva zlého ducha a tmy porov. Mt 12, 28; Jn 8, 44; 12, 31; porov. 1 Jn 3, 8; Ef 2, 1–2. O liturgii krstu porov. Rímsky rituál. 

(20) Ad gentes, 14.

(21) Dignitatis humanae, 11.

Použitá literatura:

1. Benítez J. El único 'jefe' del Papa. In: El Mundo, 31.05.2017. Dostupné na internete: elmundo.es.

2. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. ISBN 978-80-7162-738-8. 847 s.

3. Vella, E. O satanovi. Druhé vydanie. Per Immaculatam, 2008. ISBN 80-968854-9-7. 268 s.

::

Prečítajte si rozhovor s autorom: Dozrel čas na novodobé krížové výpravy