Ľudskosť bez Boha je falošná

Ľudovít Košík

K výročiu Novembra 1989

Už o pár týždňov si budeme štátnym sviatkom a možno aj inými spôsobmi pripomínať udalosti 17. novembra 1989. Pre nás, ktorí sme túto udalosť radostne a s nadšením prežívali a do jej priebehu sa aktívne zapájali a od nej niečo pozitívne očakávali, že prinesie niečo dobré do spoločenského života, to po rokoch prinieslo mnohé sklamania a bolesti. Keď sme stáli na námestiach, mysleli sme si, že stačí zvrhnúť vládu jedinej strany, vymeniť ľudí vo vedení krajiny a zaviesť demokratický spoločenský systém a dovtedajšie problémy sa vyriešia. Dnes už vieme, že to bolo ilúziou. Problémov nám pribudlo, bieda sa zvýšila a spoločenské pomery sa nám značne skomplikovali. A keď dnes počujem niektorých, ako ich s ľahkosťou zvaľujú na štyridsaťročné obdobie totality, tak sa im s poľutovaním čudujem, bez toho, aby som volal po obnove starých poriadkov.

Dnes už sme o skúsenosť bohatší a s pribúdajúcim vekom by nám mala pribúdať aj životná múdrosť. Prežívame mnohé sklamania, každá z politických strán, ktorá si získala našu dôveru a podporu, má mnohé kauzy, ktoré majú dosah na náš každodenný spoločenský i osobný život, na našu prítomnosť i budúcnosť; životné náklady sa zvyšujú, istoty sa strácajú a my sme často sklamaní, smutní a bez nádeje v lepšiu budúcnosť.

Je teda oprávnená otázka, ale ešte dôležitejšie je hľadanie odpovede na ňu, kam sme sa za posledné tri desaťročia posunuli. V našom súkromí si ju môžeme zodpovedať sami vo svojom svedomí – ale kam sa posunula naša spoločnosť, naša obec, náš národ, náš štát, Európa, svet, Cirkev, nad tým sa nám treba zamýšľať spoločne.

Niekedy sa mi zdá, že na tieto základné otázky sa nikto zo zodpovedných nesnaží hľadať odpovede, skôr sa nás usilujú zaujať pred voľbami, aby si získali či udržali vlastné pozície. A tak nám zostáva možnosť diskutovať so svojimi priateľmi, ktorým nie sú ľahostajné problémy spoločenské, ktoré silno ovplyvňujú náš osobný a rodinný život.

Cítime, že svet, Európa, Slovensko, ani naše mesto či obec nekráčajú správnym smerom a náš vplyv na tento smer sa zmenšuje; a ja sa cítim skoro tak bezmocný, ako som sa cítil pred rokom 1989. Kráčame správnym smerom ako jednotlivci a kráča správnym smerom ešte naša rodina či naše spoločenstvo? Alebo aj tu sme rozhádaní, zranení, sklamaní a dáme sa ovplyvňovať problémami, ktorými nás niekto možno umelo a zbytočne rozoštváva a zraňuje? Nedali sme sa okradnúť o hodnoty, na ktorých je možné budovať šťastný a radostný život, ako pravda, láska, spravodlivosť, dobro, pokoj, čisté srdce? Sme ešte vôbec ochotní veriť hodnotám, na ktorých bol svet budovaný počas posledných dvoch tisícročí kresťanstva, na ktorých bola vybudovaná existencia nášho národa napriek ťažkým pomerom v minulosti? Veríme ešte Bohu a dôverujeme ľuďom v našom najbližšom okolí? Môžeme sa na nich spoľahnúť a oni sa môžu spoľahnúť na nás?

Sme klamaní v politike, ekonomike, reklame, médiách... a zdá sa mi, že niekedy aj v Cirkvi, v rodine. Kedy konečne budeme triezvi a pochopíme, že na lži, klamstve a podvode sa nič vybudovať nedá a takáto cesta vedie do záhuby?! Ekonomicky sme na tom biedne, štátny dlh narastá, sme chudobnejší, upadá morálka, etiku nikto nedodržiava. Bohatí a mocní a tí, ktorí im slúžia, volajú po solidarite, ale sami sa na nej nechcú podieľať, pretože zoskupujú moc a bohatstvo do čoraz menšej skupiny, ktorá  nechce byť  nikým ovplyvňovaná.

Riešenie nie je v tom, že si vyberieme jedno z niekoľkých navrhnutých zlých riešení, ale v tom, že budeme presadzovať riešenie, o ktorého správnosti sme presvedčení, aj za cenu toho, že takpovediac hlavou múr neprerazíme.

Príčinou mnohých našich problémov je náš hriech a egoizmus, ktorý si nie sme ochotní priznať, ale obviňujeme a zraňujeme iných, namiesto toho, aby sme si v pokore priznali chybu a usilovali sa ju napraviť. U nášho prezidenta v týchto dňoch nie je problémom, že v niekoľkých prípadoch nekonal podľa zákonov, ale za vinníkov označuje tých, ktorí to vyniesli na svetlo verejnosti. Nie je to konanie podobné malému chlapcovi, ktorý obviňuje svojich kamarátov, že naňho prezradili zlé správanie? 

My chceme meniť radšej tých druhých: oni by sa nám mali prispôsobiť, často našim prízemným túžbam a predstavám. Od nich vyžadujeme morálne správanie, odbornosť, profesionalitu a vysoké nasadenie, ale mieru pre seba máme miernejšiu, primeranejšiu... Viac vyžadujeme od druhých, chceme konzumovať výsledky ich práce, vyžadujeme zodpovednosť, obetavosť, oni majú pracovať pre nás... Ale spoločenstvo možno budovať len tak, že viac dáme a menej zoberieme z toho spoločného. Tam, kde nie je priestor pre Boha, tam sa nenájde priestor ani pre človeka.

Pýtam sa: O akej ľudskosti to písali 2. októbra na jednom webovom portáli, kde publikujú články okrem iných viacerí poprední pedagógovia Katolíckej univerzity v Ružomberku, ktorý sa netají tým, že chce formovať mienku mladých kresťanov? V ten deň bol najčítanejším článok s názvom Nemusím uveriť, aby som bol dobrým človekom, a v hneď za ním  nasledoval v záujme čitateľov článok, ktorý informoval o útočníkovi na festivale v Las Vegas, ktorý zabil najmenej 50 ľudí a mnohých zranil.

Ten článok o „dobrom človeku“ bez viery som nepokladal za potrebné čítať, a už vôbec nie dva dni po blahorečení Titusa Zemana. Pýtam sa však, aký svet chcú vybudovať tí budovatelia falošnej ľudskosti bez Boha v katolíckom prostredí? Čo je cieľom týchto ľudí z cirkevného prostredia, ktorí spochybňujú vieru v Boha a vernosť kresťanským hodnotám? Vari bol Ježišov život a učenie zbytočné? Vari zbytočne prišli šíriť vieru a kresťanské hodnoty Cyril a Metod k našim predkom? Vari boli zbytočné obety našich starých a prastarých rodičov, ktorí vďaka svojej viere dokázali radostne žiť aj v ťažkých podmienkach? Vari bolo zbytočné utrpenie tých, ktorí za vieru trpeli počas rokov komunizmu? Nechce nás niekto zákerným spôsobom obrať o zvyšky viery? Komu dnes, keď svet nedáva veľa dôvodov na nádej ani optimizmus a dobro sa z nášho sveta vytráca čoraz rýchlejšie, záleží na odstraňovaní aj zvyškov kresťanských hodnôt?!

Nech nás vedie a ukazuje nám smer aj náš nový blahoslavený Titus Zeman, ktorý napriek zlej dobe ukázal a dal príklad, že je možné  byť zodpovedným hrdinským kňazom a človekom, i to, že byť verným Bohu a jeho hodnotám je jediným riešením pre náš život. Sme takúto cestu ochotní nastúpiť aj my? Čím skôr to pochopíme, tým lepšie pre nás osobne, našich najbližších, náš národ, našu krajinu, Európu a svet.

Ľudovít Košík

::

Na čítanie:

Kresťanstvo vybudovalo Európu

Arogancia bohatých

Držme sa overených hodnôt

::

Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.