Stojím pred náhrobným kameňom a mlčky
čítam:
Betynka Nováková
* 22. 2. 1988 † 7. 3. 2001
Jen jednou lásku v srdci mám a tu si navždy uchovám.
Miloš
* 22. 2. 1988 † 7. 3. 2001
Jen jednou lásku v srdci mám a tu si navždy uchovám.
Miloš
Poviete si: Čo je na tom zaujímavé? Na prvý
pohľad – nič. Alebo – takmer nič. Otec, možno príbuzný, vyjadril svoj úprimný
a citový vzťah k milovanej osobe. Problém (?) nastáva vtedy, keď
doplním podstatný údaj: nachádzame sa na zvieracom cintoríne a Betynka je
– pes.
Skutočne, je to tak. Môžete zájsť na okraj Prahy, štvrť Bohnice,
a tam, v lesíku, je cintorín pre zvieratká. Presnejšie – pre domácich
miláčikov, najmä psíkov, mačičky, zajačikov... Malé hrobčeky, niektoré
s peknými náhrobnými kameňmi, udržiavané. Na hrobčekoch horia sviečky, sú
na nich kytičky kvetov, venčeky. Nič proti hrobčekom. Vyrušujú ma tie slová, ktoré
sú na opisovanom náhrobnom kameni...
Z množstva hrobov má mimoriadne zaujal
práve tento. Nie som proti tomu, aby si ľudia svojich „maznáčikov“ uctili
dôstojným pochovaním. Aj moji dvaja psíkovia majú svoje odpočinkové miesto
v kúte našej záhrady, ozdobené peknou soškou psíka. Neviem si
predstaviť, že by skončili niekde v kontajneri, vysypané na skládke
odpadu.
Ako som už napísal, vyrušujú ma tie slová.
Môže človek svojmu najvernejšiemu priateľovi, v tomto prípade psíkovi, napísať,
že bol jeho jedinou láskou, ktorú si nosí v srdci? Nemôžem uveriť tomu, že
tento muž (Miloš) nestretol niekoho iného, ktorého by si zamiloval. Môžeme
pripustiť aj tú možnosť, že Miloš bol iba chlapec, mládenec, ktorý svojho psíka
mal skutočne rád. Ibaže v tom prípade sú tie slová napísané predčasne,
pretože mal v tej dobe podstatnú časť svojho života pred sebou. Nemal ako
chlapec robiť takéto unáhlené a rezolútne závery!
Smutné je, keď človek venuje všetku svoju
lásku a priazeň zvieraťu. Poznáme úslovie, že pes je najlepším priateľom
človeka. Predsa len, nemôže byť jeho celoživotnou láskou. Aký to je človek,
ktorý lásku k zvieraťu stavia nadovšetko?! Nad lásku k rodičom,
rodine, deťom, manželke? Neviem, nikdy som nebol konfrontovaný s takouto
situáciou. Musí to byť smutné. Nenájsť si cestu k ľuďom. Byť sám. Vlastne
sám nie. So zvieraťom. A to mať radšej ako „blížneho svojho“...
Robert Hakala
::
Ďalšie príspevky autora:
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť
formou komentára pod článkom. Ďakujeme.
Samozrejme, najväčšiu lásku si iste zaslúžia rodičia, pretože nielen matka. ktorá nám dala život, ale je tu aj otec, ktorý sa navyše o nás najmä keď sme boli deti, staral. Brat, sestra, bratranec i vzdialení príbuzní o tých sa to nedá jednoznačne tvrdiť, pretože mnohí sa uzatvorením partnerského zväzku s cudzou osobou časom odcudzia...V tejto súvislosti neviem ani ja pochopiť bezcitnosť ľudí, keď sa dozviem, že otec zabil syna a naopak, prípadne syn zavraždil matku a podobne. Nehovoriac vôbec o človeku takom, s výnimkou snáď vojen. Čo sa týka pocitov mladého Miloša, vyjadrením úcty k svojmu štvornohému miláčikovi to vo všeobecnosti prehnal, možno konal citovo spontánne, a možno ani nie, museli by sme poznať v akej rodine vyrastá a súdiť potom. Chcel sa tým možno vyjadriť slovami, ktoré sú bližšie a pravdivejšie k nám vekovo starším už skúseným ľuďom, a sú platné vo všeobecnosti, - pomôžem si výrokom neznámeho filozofa, že - Odkedy som spoznal ľudí, mám radšej psa! Zamyslime sa nad týmto všeobecne platným, čiže pravdivým, dávnym a múdrym citátom a v niektorých prípadoch aj sami nad sebou...milan kupecký
OdpovedaťOdstrániťKdesi som čítal takúto myšlienku:
OdstrániťKeď spadne do jamy zviera, hneď sa zbehnú ľudia, aby ho zachránili. Ale keď padne človek, často niet nikoho, kto by pomohol.