18. novembra 2017

Tichá radosť

Tomáš Turner

Čas
Oblúky kĺbov,
stĺpy článkov.
V tichom zopnutí
modliacej sa zbožnosti –
katedrály rúk.


Z mosta
(Pavlovi Bunčákovi)
Slnko chystá sieťku lúčov,
motýle kvety,
tie si  k tomu po hladine
píšu zlatými písmenami.
My ideme s ním,
po moste z jedného na druhý,
breh leta do jesene
po mačacom zlate svorka.
Pozri, vravíš, nekráčame,
ako v tranze opakujeme,
naklonení cez zábradlie
dávame mená (veciam).
Zlatým rezom otvoril
nám ústa, hrá sa s nami.
Správca rajskej záhrady
kúzli, vyťahuje z klobúka.
Našepkáva, niekedy skryje sa
za mrak, my z toho máme deja vu,
je vo forme, figliar,
zlaté putá povolia.
Zrýchlime a sme zvedaví
na jeho posledný trik,
že nakŕmi nás
zlatými rybkami.
Iba naše tiene a mlčanie
vypadnú Slnku z rukáva.
zrazu mostu zavadziame,
je nás plný.
Ako pustení z reťaze
zlatou pavučinou krokov
rýchlo do krajiny tieňov
z jedného brehu na druhý
z leta do jesene.

E. A. P.
(Venované Edgarovi Alanovi Poeovi)
Na stĺpe si sedí Krá,
jeho reč je záhadná,
navrhujem tykanie,
odpovie mi, znie to,
to si nechaj ty, ja nie,
obraciam sa, pozerám sa, zakrádam sa.
Šuchot krídel hádať dá,
kráľ sa mení na hada,
nejde mi ten netvor z očí,
večný trest a pomsta
zhltne mesiac, skočí
obraciam sa, pozerám sa, zakrádam sa.
Havran čierny, čo je s ním?
Vo chvíľke sa rozbesní,
Krá sa krúti nad lampou:
„slepý, hluchý,
ja som predsa Alan Poe!“
Obraciam sa, pozerám sa, zakrádam sa.


Balada o jesennom slniečku
Jesenné slniečko, kde si?
Jesenné slniečko, hrej.
Jesenné slniečko, ty ma desíš.
Jesenné slniečko, kde si?
Na snímkach zo satelitov?
Hory-doly, ale ty tam nie si.
Ja viem, počasie a svet sa mení.
Jesenné slniečko, kde si?
Na výkresoch detí?
Farebné škvrny, ale ty tam nie si.
Ja viem, počasie a svet sa mení.
Jesenné slniečko, kde si?
Na druhej strane sveta?
Ozónová diera, ale ty tam nie si.
Ja viem, počasie a svet sa mení.
Jesenné slniečko, hrej.
Jesenné slniečko, ty ma desíš.
Pozri, veď sa nám už jarí!
A jesenné slniečko iba:
„Ja viem, ja viem, ja viem.“

Xxx
Lístie jesene
na ruky ti padá,
túži po dotyku,
čo trvá iba chvíľu,
chvíľu takú prepotrebnú.
Nebo nad zemou
na modro sa klenie,
všetko veci všedné.
Do jeho kaluží
si svoj smútok nadrob.
Ako tie listy
aj ty popadaj
láske k nohám,
celkom vecne
splať jeseni dlhy.


List
Sedíš za stolom a píšeš.
Hľadím na teba,
na tvoje neposlušné vlasy,
ako ich elegantne krotíš,
sústredená na svoje dielo.
Viem, že to tak nebude stále,
no teraz je teraz,
a tichá radosť ma napĺňa,
pri pohľade na tvoju tvár,
keď mračíš čelo,
keď nevieš ako ďalej,
na tvoje štíhle prsty
zvierajúce pero.
I keď už dávno nie si tu,
ešte stále sedíš za stolom
a píšeš,
už viem aj čo:
list na rozlúčku...

(Ilustrácie: Ján Maršálek)
::
Z ďalšej tvorby Tomáša Turnera:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.