Obeť milujúcej matky

Ilustračná snímka: PriestorNet

(Rozprávka)

V jednej dedine žil sedliak Hvizdoš so svojou manželkou Annou, dvoma synmi a dvoma dcérami. Najstarší z detí bol syn František, veľmi múdry a šikovný chlapec. Jeho o rok mladší brat Matúš za ním svojou chytrosťou a zručnosťou vôbec nezaostával. Dve sestry, Agnesa a Monika, boli mladšie, ale veľmi rozdielne. Kým staršia Agnesa sa mala čulo k svetu, Monika, najmladšia zo všetkých detí, mala pokrivené nohy i chrbticu a nemohla poriadne chodiť. Deti v dedine sa jej posmievali a necitlivo ju volali kalika, a to jej rodičov veľmi bolelo. Niesli však svoj kríž pokorne, s odovzdanosťou do Božej vôle. Treli biedu, ale boli to veľmi zbožní ľudia, vďační Bohu aj za ten kríž, ktorý im Pán Boh nadelil.

Ľudia v dedine nemali ľahký život, najmä vtedy nie, keď dedinu postihla nejaká pohroma. Raz to bola víchrica, inokedy neúroda, no najväčšie trápenie spôsobila dedinčanom hrozná choroba, ktorej podľahlo mnoho z nich. Umrel aj sedliak Hvizdoš, jeho dvaja synovia a dcéra Agnesa. Nažive ostala len Anna Hvizdošová a jej dcéra Monika. Ťažko sa im žilo v tomto krušnom období. Matka sa veru poriadne nadrela, aby uživila seba i dcéru.

Jedného dňa predvečerom sa vracala Anna Hvizdošová z poľa a ako sa blížila k domu, vybehla jej v ústrety dcéra. Naradostené dievča však nedávalo pozor a zakoplo na hrboľatej ceste, ktorá viedla cez dedinu. Monika neudržala rovnováhu, spadla na zem a škaredo sa doudierala. Keď to zbadali deti, ktoré sa neďaleko hrali, začali sa smiať a ten ich smiech hlboko ranil milujúcu matku. V jej duši sa miesila bolesť, zúfalstvo i zloba. Zodvihla svoje plačúce dieťa zo zeme a sama horko zaplakala. Pre slzy ledva videla pred seba, ale napokon došla domov a uložila plačúce dieťa do postele. Sama sa išla žiaľom pominúť a dlhú dobu nemohla utíšiť svoj nárek.

Večer pred spaním sa úpenlivo modlila k Pánu Ježišovi. Už nevládala niesť svoj kríž a tak adresovala Božiemu Synovi trpkú výčitku: „Pane Ježišu, odpusť mi moju trúfalosť, ale vari už nebolo dosť nešťastia v našej rodine? Môj muž mŕtvy, synovia mŕtvi, aj dcéra Agnesa, a tá jediná, čo mi ostala, Monika, je ľuďom na posmech... Už nevládzem niesť ten kríž. Pane, nechcem nič pre seba, ale čo bude s mojou dcérou, ak by sa so mnou niečo stalo? Kto ju zaopatrí? Dala by som aj vlastný život za to, keby Monika mohla byť zdravá a schopná postarať sa o seba. Aj vlastný život som ochotná dať zato, ak by som mohla zlomiť to jarmo, ktoré leží na mojej rodine. Vezmi si môj život, Pane, len sa postaraj o moju dcéru. Vrúcne ťa o to prosím. Veď načo mi je takýto život? Vďačne ho obetujem za moje dieťa, len sa mi oňho, prosím, postaraj. Prosím, Pane. Úpenlivo prosím!“

Takto sa užialená matka žalovala Pánu Ježišovi, ktorého vrúcne milovala, a vylievala mu zo svojej duše žiaľ, ktorým bola zaplavená. Tej noci spala nepokojne a nadránom sa jej prisnil zvláštny sen. Zjavil sa jej Ježiš a povedal jej: „Anna, tvoj bolestný nárek doľahol ku mne a tvoja šľachetná ponuka sa mi zapáčila. Vyhoviem tvojej úpenlivej prosbe. Vezmem si tvoj život, ktorý si mi tak veľkodušne ponúkla za uzdravenie dcéry. Z tvojej dcéry urobím svoju služobnicu, no teba čaká ťažký kríž. Vo veľkých mukách predčasne opustíš toto slzavé údolie, ale ty svoj kríž ponesieš s radosťou a ľahkosťou, pretože spoznáš, že moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké. Napokon dosiahneš večnú blaženosť mojich verných služobníkov a v nebi sa časom stretneš so svojím manželom a všetkými svojimi deťmi.“

Vtom sa sen skončil a Anna sa prebudila s veľkými bolesťami v celom tele. Pokúsila sa vstať, ale jej ťažko choré telo ju neposlúchalo. Napriek tomu ju však čakalo príjemné prekvapenie. Pristúpila k nej dcéra s rozžiarenou tvárou a povedala jej: „Mamička moja, mala som nádherný sen. Zjavil sa mi Pán Ježiš a povedal mi, že som uzdravená a že sa stanem jeho služobnicou. A viem, že za to vďačím tebe.“

V očiach Moniky bolo toľko lásky a vďačnosti, že ubolenú matku zaplavila vlna nevýslovného šťastia aj napriek veľkým bolestiam, ktoré zaplavili jej telo. Stačil jeden pohľad na dievča, aby zistila, že dcéra je úplne v poriadku. Pred sebou videla rovnú, urastenú a driečnu dievčinu, prekypujúcu zdravím. Matku zaliali slzy šťastia a vďačnosti voči Božiemu Synovi. Pochopila, že ten sen, ktorý mala, bol živý. Ježiš prijal jej obeť a plnil svoj prísľub. Na ňu doľahla neznáma, zhubná choroba, ale jej dcéra bola uzdravená.

Anna sa znovu pokúšala vstať, ale márne. Dcéra sa jej znepokojene opýtala: „Čo je s tebou, mamička? Čo sa ti stalo?“

Matka sa usmiala a skromne odpovedala: „Všetko je tak, ako má byť.“

Monika pochopila a opýtala sa: „Ty si sa obetovala za mňa, však, mamička?“

Anna s bolestným úsmevom odvetila: „Áno. Ale tak to má predsa byť. Matky sa majú obetovať za svoje deti.“

Monika sa žalostne rozplakala a v slzách sa vyznávala: „O, drahá moja mamka. Si taká dobrá. Ani neviem, ako by som sa ti mohla odslúžiť za tvoju veľkú obeť.“

Anna začala upokojovať a napokon jej povedala: „Ja nič nepotrebujem. Ak sa mi chceš odvďačiť, najlepšie to urobíš tak, že sa naozaj staneš horlivou a obetavou služobnicou Pána a privedieš do večnej blaženosti mnoho ľudských duší.“

„Áno, mamka moja najdrahšia, sľubujem, že sa budem zo všetkých síl snažiť, aby som bola hodná tvojej veľkorysej obety,“ odvetila dcéra so slzami v očiach.

Od tej chvíle sa Monika usilovala splniť svoje predsavzatie a jedného dňa oznámila matke, že sa stane rehoľníčkou a odíde do kláštora. Väčšie šťastie si Anna ani nedokázala predstaviť. Aj keď sa už nikdy nepostavila na nohy a trpela v nesmiernych bolestiach až do konca svojho života, niesla svoj kríž ľahko a radostne. Spomínala na svoj sen a Ježišove slová: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“

A cítila, že Ježiš má pravdu. Jeho jarmo bolo naozaj príjemné a jeho bremeno ľahké, pretože viedlo k uzdraveniu jej dcéry a naplneniu jej života tým najušľachtilejším poslaním.

Anna zato neustále chválila a velebila Pána Ježiša. Neustále sa modlila a často prijímala telo a krv Pána v Eucharistii, ktorú jej často prinášal kňaz z neďalekej farnosti. Prežila v bolestiach ešte niekoľko rokov. Umierala so šťastným úsmevom na perách, pretože dcéra jej

ešte pred smrťou oznámila, že sa rozhodla odísť ako rehoľníčka do misií v cudzine.

Monika po matkinej smrti skutočne splnila svoje predsavzatie, stala sa rehoľníčkou a odišla do misií v ďalekej Ázii. Aj ona umierala so šťastným úsmevom na perách, pretože priviedla ku Kristovi mnohých domorodcov v mieste svojho pôsobenia. Po smrti sa v nebi stretla so svojimi rodičmi a súrodencami. Celá rodina sa tešila vo večnej blaženosti z blízkosti Boha.

Karol Dučák

::

Prečítajte si:

O márnotratnom otcovi

Biedny koniec zradcu

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.