20. marca 2018

Richard Sulík alebo Skaza Slovenska neoliberalizmom

Karol Dučák

Po masívnych demonštráciách, spojených s hroznou tragédiou vraždy mladého novinára a jeho snúbenice, došlo k mnohým turbulenciám na slovenskej politickej scéne. Otriasla sa vláda, z ktorej postupne odišlo niekoľko ministrov, napokon podal demisiu aj premiér Robert Fico a zostavením novej vlády bol poverený Peter Pellegrini. 
Požiadavka predčasných parlamentných volieb je tak dočasne odložená, ale neskrotná túžba pravicových strán po moci je veľavravná a vypovedá o ambíciách pravice čo najskôr ovládnuť Slovensko. Ako sa má v tejto situácii zachovať katolík so silnou sociálnou orientáciou? Predovšetkým si musí uvedomiť, kto sa to pokúša prevziať kormidlo riadenia tohto štátu.

Ak sa pozrieme na súčasné pôsobenie pravice na slovenskom politickom spektre, je zrejmé, že jej hnacím motorom je neoliberalizmus, predĺžená ruka svetového neoliberalizmu, usilujúceho sa implantovať do slovenskej spoločnosti neoliberalistické tendencie tak v morálnej, ako aj v hospodárskej oblasti. Vari najvýraznejším predstaviteľom tohto trendu je Richard Sulík a jeho strana SaS, najsilnejšia pravicová politická strana na Slovensku. Práve Richard Sulík, ktorý je nekorunovaným lídrom pravice, je neúnavným propagátorom neoliberalizmu na Slovensku.
Čo sa týka neoliberalizmu v morálnej oblasti, za všetky prípady stačí uviesť snahu Sulíkovej SaS presadiť ratifikáciu Istanbulského dohovoru. Týmto, ale aj inými postojmi Richard Sulík evidentne deklaruje svoju nekompatibilitu s našimi kresťanskými a národnými koreňmi.
Venujme sa však aj inej forme neoliberalizmu Richarda Sulíka, ktorá nemenej ohrozuje existenciu hospodársky silného a svojprávneho Slovenska.Richard Sulík sa totiž ako pravý neoliberál usiluje dostať štát na žobrotu. Snaží sa zdevastovať financie štátu predovšetkým zavedením rovnej dane a odbúraním mnohých príjmov štátu, bez ktorých nie je možné predstaviť si financovanie škôl, nemocníc, polície, armády a iných štruktúr, ktoré sú či už čiastočne alebo úplne odkázané na financovanie štátom. Ak je však štát finančne podvyživený a nemá dostatočné príjmy, neostáva mu iná možnosť ako si požičiavať, čím sa zadlžuje – a tak sa dostávame do začarovaného kruhu. Hrozivé svedectvo deštrukčných snáh Sulíkovho SaS predstavuje jeho volebný program s názvom Agenda 2020,ale k tomu sa ešte dostaneme.
Pliaga neoliberalizmu nie je v celosvetovom meradle nijakou novotou a nie je ani „objavom“ Richarda Sulíka. Už v 70. rokoch 20. storočia kríza kapitalizmu, spôsobujúca neustále klesajúcu mieru ziskov, inšpirovala predstaviteľov najvplyvnejších svetových korporácií k oprášeniu pôvodného ekonomického liberalizmu Adama Smitha a jeho nasledovníkov a jeho revízii vzhľadom na zmenené pomery vo svete. Takýmto spôsobom sa kreoval nový smer, neoliberalizmus, ktorý sa usiluje o dereguláciu medzinárodného obchodu, t.j. maximálnu demontáž regulačných kompetencií národných vlád v prospech nadnárodných súkromných obchodných spoločností s cieľom umožniť ich nekontrolovateľný pohyb z miesta na miesto podľa zvýhodnení, ktoré im tá-ktorá krajina poskytne, a bez ohľadu na lokálne potreby obyvateľstva jednotlivých krajín.
S prudko akcelerujúcou globalizáciou sme sa stali aj svedkami šírenia neoliberalizmu v celosvetovom rozsahu. Jeho charakteristické črty vo všeobecnosti sú predovšetkým tieto: diktát voľného trhu, krátenie verejných výdavkov na vzdelávanie, zdravotníctvo, verejnú dopravu a iné sociálne služby, deregulácia, privatizácia, znižovanie daní, rast sektora finančných služieb, oslabovanie vplyvu odborov, časté uzatváranie zmlúv (napríklad práca na dohodu, krátkodobé zmluvy, atď.), eliminácia podielu štátu na verejnoprospešných aktivitách, atď.Presadzuje absolútnu voľnosť pohybu kapitálu, tovaru a služieb.
Neoliberalizmus sa cielene usiluje minimalizovať efektivitu národných ekonomík a vytvoriť jednu celosvetovú ekonomiku s neobmedzenou vládou nadnárodných korporácií. Všemocný trh v celosvetovom meradle podľa ich poučiek údajne vyrieši všetky potreby obyvateľstva. Toto je však rovnaká ilúzia ako predstava, že všetky potreby obyvateľstva môže garantovať jedine centrálne plánovaná ekonomika.
Podľa neoliberálov len deregulovaný trh môže zabezpečiť vyšší ekonomický rast, z ktorého bude mať v konečnom dôsledku úžitok celá spoločnosť. Najzábavnejšou perličkou tohto obludného ekonomického smeru bola napríklad predstava Ronalda Reagana, podľa ktorej rastúce bohatstvo najbohatších postupne „presiakne“ do celej spoločnosti. Teda jednoducho povedané, ak sa budú mať dobre tí najbohatší, postupne sa bude mať dobre celá spoločnosť, pretože bohatstvo tých najbohatších bude údajne „presakovať“ do všetkých vrstiev spoločnosti. Aj na Slovensku bolo podobné nezmysly počuť z úst niektorých politikov.
Paradoxne však práve neoliberalizmus nedokáže zabezpečiť blahobyt pre celú spoločnosť, pretože nemá záujem o prerozdeľovanie materiálneho bohatstva.
Len dobre fungujúci štát, ktorý má účinné prerozdeľovacie mechanizmy, môže zabezpečiť, aby sa z nadbytku bohatstva tých najbohatších ušlo aj ostatným. Toto je však v diametrálnom rozpore s princípmi neoliberalizmu a tak sme v praxi svedkami toho, že bohatstvo „nepresakuje“ zhora nadol, ale naopak, ostáva „prilepené“ na tých najbohatších. A tak sú bohatí ešte bohatšími a chudobní ešte chudobnejšími.
Závratná priepasť medzi bohatými a chudobnými sa nezmenšuje, ale naopak, závratne sa zväčšuje. Najvýrečnejším dôkazom devastačného vplyvu neoliberalizmu na svetovú ekonomiku je fakt, že 1 % najmajetnejších obyvateľov tejto planéty vlastní viac ako polovicu svetového bohatstva. Druhú, necelú polovicu,vlastní zvyšných 99 % ľudstva. Teda 1 % superboháčov vlastní viac ako všetci ostatní ľudia na svete dokopy. Takáto nekresťanská nespravodlivosť volá do neba. Divíme sa potom, že svet ohrozujú sociálne nepokoje či terorizmus?
Nie je však cieľom tohto článku kompletný výklad dejín neoliberalizmu, preto sa obmedzme len na minimálne penzum informácií s cieľom uviesť čitateľa do problematiky a umožniť mu tak pochopiť medzinárodné súvislosti snáh prezentovaných na Slovensku takými politickými subjektmi ako Sulíkova SaS. Je však potrebné konštatovať, že zhubný vplyv neoliberalizmu v slovenskej politike začal už dávno pred vstupom Richarda Sulíka do slovenskej politiky. Jeho predstaviteľom bol predovšetkým Ivan Mikloš, ale rozbor pôsobenia tohto politika na slovenskej politickej scéne nie je cieľom tohto článku.
Venujme sa aktuálnym hrozbám neoliberalizmu na Slovensku, ktorý stelesňuje predovšetkým Richard Sulík. V jeho volebnom programe Agenda 2020 nachádzame požiadavku na opätovné zavedenie rovnej dane z príjmov a jej zníženie z 19 % na 15 %, vrátenie sadzby dane vyberanej zrážkou z 35% na 19%a jej plánované zníženie až na 15%,zrušenie novej dane z dividend a dodatočnej dane regulovaných subjektov a bánk, návrh na superhrubú mzdu (súčet hrubej mzdy a odvodov zamestnávateľa), daňový bonus...Ale to je len začiatok devastácie financií štátu. V programe sa totiž počíta s výrazným znížením sadzieb odvodov a inými opatreniami, ktoré majú štát úplne ožobráčiť. Na prvý pohľad populistický dokument ako bič! Veď kto by nechcel nízku, hoci aj nulovú daň?! Kto by nechcel čo najviac dostávať a čo najmenej dávať?! Samozrejme že každý! Lenže takto egoisticky nemôže uvažovať zodpovedný národohospodár!
Čo sa týka podielu štátneho vlastníctva v ekonomike, platí to, čo všade inde: každý extrém je zhubný. Jeden extrém sme zažili pred rokom 1989, keď štát vlastnil všetko.Nemá cenu sa siahodlho rozpisovať o zhubnosti tohto modelu ekonomiky. Užili sme si ho v druhej polovici 20. storočia viac ako dosť a máme s ním dostatok skúseností.
Rovnako zhubný je však aj opačný extrém – finančne podvyživený štát, ktorý nemá prostriedky na rozvoj školstva, financovanie sociálnej spravodlivosti, zdravotníctva, výstavby ciest a diaľnic, atď.!
Neoliberáli nás presviedčajú o tom, že všeliekom je totálna privatizácia všetkého, čo sa privatizovať dá, a odstavenie štátu na vedľajšiu koľaj. Lenže nie všetko je možné privatizovať! Existujú napríklad štátne inštitúcie, ktoré musia ostať na 100 % vo vlastníctve štátu. Patrí medzi ne napríklad armáda, polícia a súdy. Tie musia slúžiť rovnako každému občanovi štátu a ak by sa do týchto štruktúr dostal súkromný kapitál, bola by ohrozená ich nezávislosť.
Paradoxne, práve ľudia ako Richard Sulík najintenzívnejšie kritizujú prácu justície, polície a armády, lenže ak už hovoria A, zabúdajú povedať B. Bolo by dobré vedieť, ako si taký chytrák, ako je Richard Sulík, predstavuje financovanie orgánov štátu, ak chce okrádať o príjmy štát, ktorý ako jediný je kompetentný financovať ich.
Práve v súvislosti s vraždou novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice sa dostalo na pretras fungovanie slovenskej polície. Lenže podmienkou dobrého fungovania policajného zboru je dostatok financií. Veď štát musí platiť nielen mzdy policajtov, musí pre nich zabezpečiť uniformy, spoľahlivé autá, počítače, moderné vybavenie kriminalistických laboratórií, atď. A toto všetko stojí nemalé peniaze! Len finančne silný štát môže zabezpečiť poriadok, ktorý je základom spoľahlivého fungovania národného hospodárstva!
Ivan Mikloš sa svojho času neraz blysol „duchaplným“ názorom, že štát je zlý vlastník, preto je potrebné zbaviť ho vlastníctva. Lenže to je rovnako nezmyselné, ako keby zamestnávateľ odmietol vyplatiť mzdu zamestnancovi, o ktorom sa dozvie, že má sklon k zvýšenému požívaniu alkoholu vo voľnom čase. Právo na vyplatenie mzdy za vykonanú prácu však patrí k základným právam každého človeka bez ohľadu na to aký je. Zamestnávateľ môže u takého zamestnanca zariadiť pravidelné dychové skúšky na obsah alkoholu v krvi počas pracovnej doby, nesmie mu však siahnuť na mzdu za vykonanú prácu.
Nemožno ani štátu uprieť nárok na dostatočný príjem, pretože štát vykonáva rozsiahly servis pre všetkých svojich obyvateľov. Niet pochýb o tom, že súkromný sektor je nepostrádateľný v dobre fungujúcej ekonomike, lenže ani ten najschopnejší súkromný podnikateľ by nemohol fungovať bez silného štátu, ktorý mu zabezpečí predpoklady pre jeho úspešné podnikanie.
Štát zaistil každému takému podnikateľovi vzdelanie, umožnil mu podnikateľskú činnosť, pomocou polície ho chráni pred zločinom, štát vybudoval cesty a diaľnice, aby podnikateľ mohol do svojho podniku privážať suroviny a vyvážať hotové výrobky, vybudoval elektrárne, aby mal podnikateľ energiu pre svoju podnikateľskú činnosť, atď. Za tento rozsiahly servis má štát zákonitý a nespochybniteľný nárok na príjem od každého podnikateľa, ale aj od každého občana vo forme daní, odvodov, atď.
Samozrejme, je potrebné prijať všetky legitímne opatrenia na to, aby sa zamedzilo rozkrádaniu štátnych peňazí. Na to má slúžiť finančná polícia a iné zložky boja štátu proti ekonomickej trestnej činnosti. Teda nie vyhovárať sa na to, že štát je zlý vlastník, ale zintenzívniť boj proti korupcii a rozkrádaniu štátnych peňazí. Urobiť všetko preto, aby bolo nakladanie so štátnymi peniazmi transparentné a podrobené čo najspoľahlivejšej kontrole.
Je potrebné sprísniť tresty za rozkrádanie štátnych peňazí. V Číne hrozí za korupciu trest smrti! Na Slovensku je čosi také nepredstaviteľné, ale možno si predstaviť dlhoročné nepodmienečné tresty pre nenapraviteľných korupčníkov.
Neoliberalizmus v každej forme je smrteľnou hrozbou pre Slovensko! Budúcnosť patrí solidárnej ekonomike, ktorú na európskom kontinente predstavuje napríklad baskický megakooperatív Mondragón alebo družstevná regionálna ekonomika v talianskom regióne Emilia Romagna. Všetky modely neoliberalizmu vrátane Sulíkovho SaS sú cestou do pekla. Na toto by mal pamätať každý zodpovedný občan tohto štátu skôr, než dôjde k najbližším voľbám.

Karol Dučák
::
Súvisiace články:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

3 komentáre:

  1. Aj tento článok autora je „slovom do bitky“. Rád by som k nemu pridal krátky komentár:

    Myslím, že kresťan – o vôbec každý občan – by sa nemal dať zviesť rečami typu „ľavica kontra pravica“. Takéto delenie je už v súčasnosti neopodstatnené, okrem iného preto, lebo sa s ním narába svojvoľne a neraz sa účelovo prekrucuje samotná podstata takého delenia.
    Nedeľme sa na ľavicových a pravicových, ale sledujme, či politici, ktorí nás chcú zastupovať a viesť, ktorí chcú získať našu dôveru, naozaj dôsledne uplatňujú tri nosné princípy zdravej politiky: kresťanský, národný a sociálny.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ešte tri poznámky k tomuto zaujímavému článku:

    1. Kam by zaradili naši múdri „mienkotvorní“ politológovia stranu dôsledne kresťanskú, národnú a sociálnu? Medzi krajnú pravicu, medzi extrémistov! Žiaľ. Z normálnosti sa robí extrémizmus.

    2. Solidarita, smerujúca k zmenšovaniu sociálnych rozdielov, by mala byť v rámci jedného štátu POVINNÁ a v medzinárodnom kontexte NEPOVINNÁ.

    3. Nepodľahnime bludu ekonomizmu. Ekonomika nie je prvoradá, respektíve jej úroveň je odvodená od celkovej atmosféry v spoločnosti; bez poriadku, čestnosti a spravodlivosti bude ekonomika vždy len v službách špekulantov, ziskuchtivcov, kšeftárov, ľudí so širokými lakťami...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Anonymný20.3.18


    Všetky modely neoliberalizmu vrátane Sulíkovho SaS sú cestou do pekla. Na toto by mal pamätať každý zodpovedný občan tohto štátu skôr, než dôjde k najbližším voľbám. Milan Kupecký

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.