Slovo na nedeľu (126)

Ježiš im odvetil: „Teraz veríte?“

(Jn 16, 31)

Aké náročné je niekedy niečomu novému uveriť! Sme v zajatí dávnych stereotypov, preto sa nám zdá všetko nové ako neprijateľné. Nie sme v stave odpútať sa od zažitých predstáv a naše myslenie nemôžeme presvedčiť, aby nejakú novú vec, udalosť, prijalo za skutočnosť. Jednoducho povedané – nemôžeme všetkému uveriť, pretože nie sme schopní to nové pochopiť. Pochopiť a porozumieť mu. Osvojiť si to a prijať za samozrejmé.

Presne takýto problém vystal aj pred učeníkmi, ktorí sprevádzali nášho Pána počas pôsobenia medzi nami. Boli s Pánom iba posledné tri roky jeho života, čo nie je až taká dlhá doba. Za tento pomerne krátky čas boli svedkami dovtedy nevídaných udalostí, ktoré sa takpovediac vymykali zdravému rozumu.

Veď si len predstavte – videli, ako Pán liečil, uzdravoval, mŕtvych oživoval, kráčal po vode, utíšil vietor, premenil vodu na víno a hlavne – hovoril o sebe, že je Boží Syn. Nečudujme sa veľmi, že zo všetkých týchto skutkov boli natoľko zmätení, že len veľmi ťažko dokázali všetko správne pochopiť a vysvetliť si. A nakoniec – videli svojho Učiteľa pribitého na kríži, aby po troch dňoch sa pred nich postavil živý, síce s ranami a jazvami na celom Tele.

Mám pochopenie pre ten fakt, že hneď nevedeli všetko správne pochopiť. Nebolo to ľahké vtedy,  nie je to ľahké ani dnes. Mnohí neveria. Možno preto, lebo „nevideli“. A najmä preto – lebo to nedokážu svojím rozumom pochopiť. Viera je dar samého Boha. Nie každému je daná. Dary sa len tak ľahko nerozdávajú...

Preto majme pochopenie pre apoštolov, ktorí aj videli, aj počuli a boli na pochybách... Boh však chcel, aby tieto pochyby trvali iba chvíľu. Aby po tej chvíli „neverenia“ prišla nekonečná doba uverenia v jeho Syna – Ježiša Krista.

Vďaka ti, Bože, že som dostal milosť vidieť a uveriť!

Robert Hakala

::

Predchádzajúce: Slovo na nedeľu (125)