Horlivý kňaz Jozef Novák

Ľudovít Košík

V roku 2017 sme si pripomenuli 100 rokov od smrti a v roku 2019 si budeme pripomínať 140. výročie narodenia významného a horlivého kňaza, kulturológa a národovca Jozefa Nováka. Narodil sa v Skalici, v maloroľníckej rodine, 10. januára 1879.  Po stredoškolských štúdiách a štúdiu teológie bol v Ostrihome  6. februára 1904  vysvätený na kňaza. Ako kaplán pôsobil krátko v Ersekvadkerte, potom v Skalici, kde vtedy ako farár pôsobil Skaličan Dr. Ľudovít  Okánik, neskôr nitriansky župan a bratislavský kanonik. Spolupracovali aj s Dr. Pavlom Blahom.

Jozef Novák popri Blahovi a Okánikovi zohral významnú úlohu. Venoval sa mládeži, aktívne pracoval nielen v rôznych spolkoch, ale i na literárnom poli. Práve vtedy, keď bol skalickým kaplánom, začali zásluhou Ľudovíta Okánika v roku 1905 vychádzať v Skalici Katolícke noviny a on sa usiloval o to, aby sa rozšírili a udržali. Organizoval pre ne zbierky aj na Morave a v Čechách.

Bol veľkým odborníkom na hudobný folklór. Zbieral a zapisoval ľudové piesne. Nacvičoval   spevokol, organizoval koncerty vážnej hudby a divadlo. Sám napísal niekoľko hier.  Režíroval najmä hry Ferka Urbánka a Dr. Okánika, s ktorými vystupoval aj na Morave a v roku 1908 aj v Prahe. Pod jeho vedením spevokol Katolíckeho  kruhu usporiadal  veľmi hodnotný  koncert pod heslom História spevu. Na programe boli grécke piesne, latinské hymny, staroslovienske skladby, staročeská pieseň Svatý Václave, husitský chorál  Kdož jste boží bojovníci aj ruský cirkevný Žalm Bortnianskeho. Sólistkami boli sopranistka Mária Kubinová a altistka Mária Chorvátová.

V roku 1907 musel pre svoje aktivity, ktoré sa nepáčili vtedajšej vládnej moci, odísť zo Skalice do Podolia, no zostal so Skalicou spojený. Potom pôsobil ako kaplán v Nádaši (Trstíne) u Martina Kollára, aj tu pokračoval v práci, ktorú musel v Skalici zanechať. Združoval mládež, hrával divadlá, učil  národné piesne, šíril tlač, povzbudzoval, poúčal, šíril slovenské povedomie. Na jeseň roku 1907 spolu s hodonínskym profesorom Dr. Alojzom Kolískom sprevádzali  Andreja Hlinku na jeho prednáškovom turné po Morave a Čechách.

Z Nádaša ho preložili do Šamorína, kde ho čakala náročná práca v širokej farnosti. Keď ho  na jar 1912 pri pohrebe zaliala krv, bol pre chorobu penzionovaný. Ale keď sa uvoľnila fara v Čajkove, o ktorú nikto nejavil záujem, v septembri 1912 sa tam stal farárom.

Veriaci jeho posledného pôsobiska – farnosti Čajkov v Tekove – si ho obľúbili pre jeho dobrosrdečnosť, skromnosť a milú povahu. Svojim farníkom požičiaval slovenské knihy   a časopisy, do školy objednal zo Spolku sv. Vojtecha slovenský katechizmus, šíril lásku k slovenskej reči. Niektorých farníkov zobral do Skalice, kde im ukázal múzeum, povodil ich po rodinách, pohostil skalickým vínom. Obľúbil si hlavne deti, ktoré ho mali tiež rady. Keď chorľavel, museli ho zastupovať iní kňazi. Dobre mu padla i návšteva niektorých priateľov. Umrel na tuberkulózu 4. augusta 1917 ako 38 ročný. Pohreb mal veľmi jednoduchý, boli prítomní len dvaja kňazi a veriaci.

Dňa 27. septembra 1936 za účasti zástupcov Krajinského úradu, Spolku sv. Vojtecha,   Matice  Slovenskej,  Slovenskej  ligy, Orla, Živeny a sympatizantov z celého Slovenska  mu  slávnostne odhalili pamätnú  tabuľu s jeho bustou na budove fary v Čajkove; svätú omšu slúžil a prejav predniesol správca SSV Msgr. Ján Pöstényi. Hrob Jozefa Nováka je zachovaný a udržiavaný. Na jeho plodné pôsobenie ľudia spomínajú dodnes. Naposledy sa tu pietna spomienka na neho konala pri príležitosti stého výročia jeho smrti 6. augusta 2017. V Skalici na neho v modlitbách pamätajú jeho príbuzní.

Ľudovít Košík

Použitá literatúra:

Anton Turaz: Jozef Novák; Pútnik svätovojtešský, SSV, Trnava, 1938

Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska; Lúč, Bratislava, 2000

Skalica – monografia; Záhorské múzeum, Skalica,2014

obec-cajkov.sk