Verše z väzenia

Ján Kamil Beňadik: Za mrežami a ostnatým drôtom

Bratislava, PV – ZPKO, 2018

Za mrežami a ostnatým drôtom – veru nezvyčajný názov básnickej zbierky. Nezvyčajný, ale opodstatnený, pretože ide o verše poväčšine napísané – či skôr precítené, prebolené, premyslené – vo väzení, kde sa autor ocitol z politických dôvodov v časoch komunistickej totality.

Ján Kamil Beňadik sa narodil 18. júla 1912. Pochádzal zo skromných pomerov, ale vypracoval sa a od roku 1933 pôsobil ako učiteľ. Mal silné sociálne a národné cítenie, aktívne podporoval právo Slovákov na vlastnú štátnosť. Svoju verejnú činnosť naplno rozvinul v samostatnej Slovenskej republike. Avšak po návrate Československa v roku 1945 sa národná myšlienka začala potláčať. J. K. Beňadik bol už v roku 1946 zatknutý za šírenie letákov, druhýkrát bol väznený v rokoch 1958–1960, zatkli ho a vyšetrovali aj v roku 1962. Plnej rehabilitácie sa mu dostalo v roku 1970. Zomrel 1. februára 1973, pochovaný je v rodisku (Brezany).

Poetickú tvorbu autora  výstižne charakterizuje Ján Litecký Šveda. V predslove vydania uvádza: „Táto poézia možno pre papierového teoretika nespĺňa nejaké bližšie neurčené "vysoké" literárne nároky. No je v nej to, bez čoho ani tá najbravúrnejšia sofistikovaná poézia nie je poéziou – čistá výpoveď úprimného človeka.“ Beňadikove „hlboko ľudské výpovede“, objavené v pozostalosti, sú prejavom túžby po spravodlivosti a slobode, odrazom vnútornej krásy, viery a nádeje. Litecký Šveda dodáva, že je to „spev z vydestilovanej bolesti“.

Vskutku, je niečo dôležitejšie než formálne pravidlá (i keď nepopierame ich význam). Aj v literatúre záleží hlavne na pravde, na vnútornej pravdivosti napísaného. Sám autor – objasňujúc v doslove okolnosti, za akých vznikali jeho texty – hovorí, že napriek riziku nemohol nepísať: „Chcel som zachytiť city a myšlienky, ktoré som prežíval a snažil som sa ich zachovať ako svedectvo tých strašných čias...“ Inak povedané, chcel dať myšlienkam telo – zapísať ich, a bol v tom neoblomný a vytrvalý, i keď svoje zápisky, písané „skoro mikroskopicky na prúžky papiera“, musel niekoľkokrát zničiť, keď hrozilo, že mu ich nájdu: „Každú báseň som sa však hneď po jej napísaní snažil naučiť naspamäť a pri novej vhodnej príležitosti som ju opäť dal na papier...“

„Už nie som človekom, / som tvorom bez mena,“ čítame v jednej básni. V ťažkých chvíľach namiesto slovných hier a ozdôb prichádza priame vyznanie: „Zo srdca vytryskla mi / táto báseň s bôľnou nôtou...“ Cit pre krásu napriek tomu zostáva, lebo pravá krása (a láska) sa vie spriateliť aj s bolesťou: „Nemám ruže, / vôkol mňa sú len tŕne / ostnatých drôtov... / Zo slov však kyticu lásky ti, / drahá, uvijem!“

Verše Jána Kamila Beňadika vychádzajú z ľudovej piesne. Netreba za tým vidieť len akúsi insitnosť, ale i autorský zámer: „Texty viacerých mojich básní vznikli na nápevy piesní... poťažme som ich vedome písal tak, aby sa dali spievať, veď báseň a pieseň je v podstate to isté.“ A tak sa znova potvrdzuje sila a bohatstvo ľudovej kultúry.

V časoch, keď mnohí trpeli za „lásku k vlasti a nenávisť k neprávosti“, vznikala poézia – nepapierová, neliterátska, autentická. Mali by sme ju čítať s vedomím, že ona najlepšie svedčí o sile, potrebnosti, priam nevyhnutnosti básnického slova. Poézia robí náš svet krajším a život plnším.

Ján Maršálek

::

Prečítajte si:

Verše postavené na hodnotách

Svedectvo písané životom

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.