24. októbra 2018

Neprispôsobujme sa svetu!


Nedúfajme, že sa nám bude v politike dobre vodiť aj za cenu toho, že svätosti to bude nenávratne škodiť...
Vlado Gregor
Náš zakladateľ – a veríme, že aj Spasiteľ – sa jasne vyjadril, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta a nemáme sa tomuto svetu nijako a za žiadnu cenu prispôsobovať. Je neuveriteľné a paradoxné, ako sa tieto základné kamene jeho náuky porušujú, ba až búrajú.
Sú to iste vážne dôvody, ktoré svätých ľudí vedú k rezignácii v svetských záležitostiach, teda aj v politike. Trvalo a intenzívne sa tým riadia Svedkovia Jehovu, ľudovo jehovisti. Ich dištanc je pre mňa pochopiteľný a mám k nemu trvalú úctu. Oni sa jednoducho ani za socializmu nezúčastňovali volieb a ani za nacizmu nezobrali do ruky zbraň, pretože, ako hovorí Clausewitz, vojna je len pokračovanie politiky inými prostriedkami.

Na toto im argumentujem, že keby Karol Martel nezastavil Arabov pri Poitiers a Ján Sobieski Turkov pri Viedni, Európa by bola islamizovaná a ani oni by nemali z čoho vzniknúť. Aj v histórii teda nielen katolícka, ale aj protestantské cirkvi zasahovali do politiky a občas sa s ňou aj konfrontovali. Pravoslávne cirkvi sa politike veľmi nevenovali, boli súčasťou vládnej moci a takmer úplne od nej záviseli. Katolíckej Cirkvi sa totiž vyčítajú desiatky, ktoré brala aj od obyčajných veriacich, ale práve táto finančná nezávislosť jej dovoľovala občas sa ich zastať a robiť aj lepšiu politiku ako úplne neobmedzená svetská moc. Paradoxom je, že aj protestanti sa vlastne odtrhnutím od Ríma stali od politickej moci závislejšími ako katolíci, na ktorých Luther nenechal suchej nitky.
S politikou súvisí aj momentálne aktualizovaná história trestu smrti. Málokto vie o tom, že slovo „Nezabiješ!“ v Desatore vlastne presne znamená „Nezavraždíš!“, teda nesmieš zabíjať a pritom ešte aj nenávidieť. Oprávnenosť a nevyhnutnosť trestu smrti sa v dejinách opakovane vyskytovala, stačí spomenúť sebaobranu proti donatistom, katarom, husitom, ruským boľševikom, španielskym komunistom, mexickým slobodomurárom a v nemalej miere aj proti mečom sa šíriacemu islamu. A tak ďalej. Nikde nie je napísané a potvrdené, že podobné situácie sa už nikdy nevyskytnú.
Písať o politike je iste únavné, preto text osviežim asi reálnou anekdotou, ktorú voľne citujem z knihy „Kameň a bolesť“ od K. Schultza. Istý moslim konvertoval v časoch povestného pápeža Alexandra VI. Borgiu na kresťanstvo. Jeho priateľ mu odporučil pozrieť sa do Ríma, aby ho chuť na konverziu prešla. Ten tam šiel, vrátil sa a priateľovi povedal, že Katolícka cirkev je určite Božím dielom, keď pretrváva, napriek pomerom, ktoré v nej vládnu…
Obávam sa, že tie pomery sa momentálne v našej Cirkvi zhoršili aj oproti tomu obdobiu a sám pojem svätosti sa už zdiskreditoval a ďalej diskredituje. Celkom nedávno totiž prebehlo svätorečenie predstaviteľov, ktorí žili v politicky turbulentnej dobe a mali s ňou veľa spoločného. Mám teda zlý pocit, že naše sväté spoločenstvo akosi láme samé seba, rozbíja sa z vlastného vnútra a svätým nielen nebadane prestáva byť, ale svätosť považuje za nereálnu a začína proti nej protestovať.
Nalejme si čistého vína a priznajme si, že na toľko ospevovanom Druhom vatikánskom koncile sa diali zmeny nielen poza chrbát veriacich, ale aj bez vedomia veľkej časti zúčastnených. Myslím tým faktické zrovnoprávnenie, ľudovo povedané zglajchšaltovanie, hodnoty kresťanstva  a židovstva ako rovnocenných ciest k spáse. Nehádajme sa o slovíčka, bolo to skrátka tak. Málokto asi čítal doslova kroniku otca Wiltgena „Rýn sa vlieva do Tiberu“. Málokedy citujem, ale k tejto téme ešte odporúčam texty dona Luigiho Villu a tiež svedecké dielo „Cudzí agent“ od Ericha Brüninga.
Od prispôsobenia sa židovstvu sa za súčasného pontifikátu doklusalo až k tomu, že homosexualita a rozvody sa považujú nielen za niečo normálne, ale ani nie príliš hriešne... Znovu sa prestaňme hrať so slovíčkami, je to tak – a niektorí si z vierouky aj mravouky robia bon giorno. Mrzačia výpovede Syna, rúhajú sa Duchu Svätému a tým odmietajú aj Boha. Sú to tvrdé slová, ale k čomu prídeme, keď budeme oslavovať kompromisníkov a revolucionárov? Horší sa mi zrak, ale vidím jasne, že vznikne akési „otvorené kresťanstvo 21. storočia“, ktoré sa nakoniec oddelí od Cirkvi a navyše poprie aj samotného Krista. Stalo sa to už neraz.
Je to naozaj katastrofa, lebo evidentne sa v Cirkvi niečo iné hlása, niečo iné sa myslí a niečo iné sa robí. Ako sa v takejto, už dlhodobej, situácii môžeme čudovať, že je nedôveryhodná a nielen štatisticky, ale aj obsahovo a vieroučne upadá?
Aby som neskončil úplne beznádejne, verím, že naše stádočko sa znovu obrodí a zase nie zhora, ale zdola, ako sa to v dejinách pravidelne opakuje. Modlím sa za to a verím tomu, že sa už narodila moderná Katarína Sienská a novodobý Ignác z Loyoly, ktorí poznali život a verili Kristovi a nie novotám a reformám, ktoré deformujú a prinášajú veľké škody, ktoré sa budú vykupovať veľkými obeťami. Dúfajme teda, že konečný koniec sa ešte stále odkladá.
DUM SPIRO SPERO. KÝM DÝCHAM, DÚFAM.

Vlado Gregor
::
Rozhovor s autorom:

6 komentárov:

  1. Anonymný24.10.18

    Napriek tomu, že situácia kresťanov v dnešnom svete je smutná, autor nestráca nádej, čo je pre nás kresťanov vždy dôležité. Aj keď optimizmus môže byť zavádzajúci, nádej podložená úprimným, zodpovedným životom a modlitbou prináša ovocie a inšpiruje aspoň k premýšľaniu. Vďaka za podnetnú úvahu Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Matky Terezy sa raz opýtali: „Čo sa musí v Cirkvi zmeniť?“
    Odpovedala: „Vy a ja!“

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Karol Dučák24.10.18

    Pán kolega Gregor, Vy ste asi nikdy neštudovali dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, pretože v opačnom prípade by ste nemohli napísať takéto hlúposti: "Nalejme si čistého vína a priznajme si, že na toľko ospevovanom Druhom vatikánskom koncile sa diali zmeny nielen poza chrbát veriacich, ale aj bez vedomia veľkej časti zúčastnených. Myslím tým faktické zrovnoprávnenie, ľudovo povedané zglajchšaltovanie, hodnoty kresťanstva a židovstva ako rovnocenných ciest k spáse." Upozorňujem však, že ak mi nájdete v dokumentoch koncilu nejakú zmienku o Vami vyfantazírovanom zrovnoprávnení kresťanstva a židovstva, verejne sa Vám ospravedlnením. To, že po koncile sa našli medzi katolíckymi teológmi ultramodernistickí šarlatáni, ktorí zdeformovali výklady koncilových dokumentov, nie je vina koncilových otcov. Tak si, prosím, nezľahčujte robotu a nerobte si z koncilu lacný terč pre Vaše stupídne útoky. Inakšie totiž dôjde medzi nami k veľmi ostrej konfrontácii.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. V dvoch po sebe idúcich dňoch (23. a 24. októbra) PriestorNet publikoval dva príspevky, zaoberajúce sa súčasnou situáciou v Cirkvi a spoločnosti: článok Karola Dučáka s názvom Prečo nikdy neprijmem ultrakonzervatívny skepticizmus a článok Vlada Gregora Neprispôsobujme sa svetu!

    Obaja autori skúmajú v podstate ten istý problém, ale každý z iného uhla, preto je vyznenie ich úvah značne rozdielne. Zjednodušene povedané, slová Karola Dučáka vyznievajú viac optimisticky a slová Vlada Gregora viac pesimisticky.

    Verím, že obaja píšu úprimne a s láskou ku Kristovej Cirkvi, nepochybujem o ich dobrých úmysloch – práve preto považujem za potrebné hľadať styčné body ich úvah, teda hľadať pravdu, rozpoznať nie to, čo je optimistické alebo pesimistické, ale čo je realistické.

    Styčné body nachádzam v tomto: Cirkev (a spoločnosť) bude obrodená svätosťou svojich členov. Začať musí každý od seba. Iniciatíva by mala ísť zdola nahor, od jednotlivcov k spoločenstvu... Mimochodom, je zaujímavé, že obaja autori nezávisle spomínajú svätého Ignáca z Loyoly.

    Nepotrebujeme optimizmus ani pesimizmus – potrebujeme realizmus! A ten je – dá sa povedať – niekde uprostred.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Dobry den p. Gregor,
    dufam ze pre svoje tvrdenia o II. VK ponuknete aj seriozny koncilovy zdroj ci podklad.
    Nahlady toznych mudrlantov ma nexaujimaju, dokumenty ano.
    V opacnom pripade ak zdroj neuvediete, tak potom zavadzate a radite sa medzi akoze tych pravych konzervativcov.
    P. CEKO

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Benedikt XVI. o Druhom vatikánskom koncile:

    „Svet prijal koncil v interpretácii, ktorú mu predostreli médiá, a nie na základe jeho textov, ktoré takmer nikto nečítal.“

    (Z knihy Svetlo sveta)

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.