Prvé pokračovanie polemiky s Paolom Pasqualuccim

Karol Dučák

Tento článok je pokračovaním predchádzajúceho príspevku pod názvom Začiatok polemiky s Paolom Pasqualuccim, ktorý PriestorNet uverejnil 12. augusta 2019. Pokračuje v polemike s rozsiahlou kritikou dokumentov DVK, ktorej autorom je Paolo Pasqualucci, katolícky filozof a bývalý profesor filozofie práva na univerzite v talianskej Perugii.

V analýze koncilových dokumentov Paola Pasqualucciho sa totiž nachádzajú závažné nedostatky, ktorési vyžadujú vecnú a konštruktívnu kritiku. Zaiste nikto netvrdí, že koncilové dokumenty nie sú bez problematických pasáží, ktoré vyžadujú dodatočné objasnenie, lenže v analýze Paola Pasqualucciho nachádzame preňho tak typickú zmes pravdy a lží.

V bode 6 Pasqualucci uvádza :„Definícia Cirkvi v LG 8.2 ďalej spresnená v LG 15, UR 3 a UR 15.1 tvrdí, že Kristova Cirkev »subsistuje« v Katolíckej cirkvi, a ďalej že »aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posvätenia a pravdy, ktoré – ako dary vlastné Kristovej Cirkvi – pobádajú do katolíckej jednoty«. To je celkom nová definícia, ktorá zrejme rozširuje pojem Cirkvi Kristovej tak, aby zahrnovala všetkých heretikov a schizmatikov. Tým sa vystavuje obvineniu z herézy vo formálnom zmysle, pretože z toho vyplýva popretie dogmy o nevyhnutnosti rímskej, apoštolskej, Katolíckej Cirkvi (jedinej Cirkvi Kristovej) k spáse.“ („Points of Rupture” of the Second Vatican Council with theTradition of the Church – A Synopsis.)

V tomto tvrdení Pasqualucciho je pravdy naozaj málo. Pravdou vskutku je, že pojem „subsistit“ je jedným z mála skutočných problémov, obsiahnutých v dokumentoch DVK. Pritom samotný pojem „subsistit“ nie je ani herézou, ani výslovným rozchodom s tradíciou Cirkvi. Tento výraz v preklade znamená „uskutočňuje sa“, alebo „existuje“ a má dokonca svoju logiku.

Jediným problémom je, že uvedená pasáž nedefinuje s absolútnou istotou totožnosť Kristovej cirkvi s Katolíckou cirkvou, hoci logicky sa dá zo znenia koncilových dokumentov vydedukovať. Tento vleklý stav neistoty je však už dávno minulosťou! Magistérium Cirkvi tento gordický uzol rozťalo v roku 2007 vydaním dokumentu Kongregácie pre náuku viery s názvom Responsa ad quaestiones de aliquibus sententiis ad doctrinam de Ecclesia Pertinentibus (Odpovede na otázky týkajúce sa niektorých aspektov učenia o Cirkvi).

Obsah tohto dokumentu vtedajší pápež Benedikt XVI. v osobitnej audiencii prefektovi kongregácie kardinálovi Williamovi Levadovi schválil, potvrdil a nariadil uverejniť. Dokument je písaný formou odpovedí na otázky, znepokojujúce pravoverných katolíkov, a z rozsiahlejšieho komentára. Tretia otázka je formulovaná nasledovne: „Quare vocabulum »subsistit in« et non simpliciter verbum »est« adhibetur?“ (Prečo sa používa výraz „jestvuje v“ (subsistit in) a nie jednoducho slovesná forma „je“?)

Odpoveď na otázku sa začína takto: „Usus vocabuli retinentis plenam identitatem Ecclesiae Christi et Ecclesiae Catholicae doctrinam de Ecclesia non immutat...“ (POUŽÍVANIE TOHTO VÝRAZU, KTORÝ OZNAČUJE PLNÚ IDENTITU KRISTOVEJ CIRKVI S KATOLÍCKOU CIRKVOU, NEMENÍ UČENIE O CIRKVI...“ (Congregatio pro Doctrina Fidei. Responsa ad quaestiones de aliquibus sententiis ad doctrinam de Ecclesia pertinentibus, s. 607).

Čiže Kongregácia pre náuku viery oficiálnym dokumentom s definitívnou platnosťou raz navždy vyriešila spor a vzala vietor z plachiet všetkým špekulantom, ktorí chceli rozpútať vo vnútri Katolíckej cirkvi oheň (čo sa im do značnej miery aj podarilo!). Potvrdila, že Cirkev Kristova je TOTOŽNÁ (!) s Katolíckou cirkvou! Kverulanti, ktorí sabotujú Druhý vatikánsky koncil, však túto skutočnosť tvrdohlavo ignorujú a nie je to, žiaľ, jediný prípad ignorantstva z ich strany.

Čo sa týka prvkov posvätenia a pravdy mimo Katolíckej cirkvi, o tom písali už cirkevní Otcovia pred mnohými stáročiami. Ako uvádza jeden z najpovolanejších, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, slovenský kardinál Jozef Tomko, v Cirkvi po stáročia existoval kladný postoj a pozitívne ocenenie „platných aspektov jednotlivých náboženstiev: svätý Justin hovoril aj o »lógos spermatikós« či »semenách Slova«; svätý Klement zas o  »osvietení lógos (Slovom)«; svätý Irenej o »Božej pedagógii«; pápež Gregor Veľký podáva úžasné misijné usmernenia pre evanjelizáciu Anglicka; Rajmund z Peñafortu a Rajmund Lullo podporujú dialóg s islamom; svätý Tomáš Akvinský hovorí o »prirodzenom náboženstve«, ktoré by bolo »preparatio evangelica«. Potom je tu postoj lásky a úcty voči všetkému, čo nie je omylom, u mnohých misionárov, ako u svätého Františka Assiského, u Mateja Ricciho alebo DeNobiliho, ako aj v samotnej známej Inštrukcii Kongregácie De Propaganda Fide z roku 1659. A čo povedať o teológoch, ktorí už pred takmer štyrmi storočiami zastávali názor, že Božia milosť pôsobí aj mimo viditeľných hraníc Cirkvi, ale vždy sprostredkovaná Kristom a Cirkvou, až po oficiálne odsúdenie tézy, vylučujúcej zo spásy tých, čo neboli členmi Cirkvi, ktoré sa nachádza v liste Svätého ofícia bostonskému arcibiskupovi v prípade P. Feeneyho, datovanom 8. augusta 1949 (porov. Denz.-Sch. 3866–3873)“ (Tomko, J.: Misie do tretieho tisícročia, s. 223–224).

Katolícka cirkev sa nikdy nedištancovala od okolitého sveta a prijímala tie najušľachtilejšie myšlienky aj z mimokatolíckeho prostredia, pravda len v tom prípade, že nešlo o bludy, ktoré boli v jednoznačnom rozpore s katolíckym učením. Dôkazov nájdeme v dejinách Katolíckej cirkvi neúrekom. Dokonca aj v latinskej liturgii Pia V., známej aj pod označením tridentská svätá omša, Boží ľud vyznáva tesne pred svätým prijímaním: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a uzdravená bude duša moja.“

Pritom tieto slová vôbec nepochádzajú od katolíka, ale od pohana. Sú nepatrne upraveným výrokom rímskeho stotníka v Kafarnaume, ktorý povedal Ježišovi: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie“ (Mt 8, 8).

Boh často osvetlí svetlom Pravdy aj nekatolíkov, preto nemožno akceptovať tvrdenie, že všetko, čo pochádza z prostredia mimo Katolíckej cirkvi, musí byť a priori dielom Satana. Ostatne adventný veniec s adventnými sviečkami Katolícka cirkev tiež prevzala od nekatolíkov. Túto obyčaj zaviedli nemeckí luteráni v 19. storočí.

V zhode s týmto stáročným postojom Cirkvi postupoval aj DVK. V deklarácii Nostra aetate sa o vzťahu Katolíckej cirkvi k nekresťanským náboženstvám okrem iného uvádza: „Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“ (Nostra aetate 2).

Koncil však nikdy nehlásal rovnosť náboženstiev! Explicitne hlása, že i mimo organizmu Katolíckej cirkvi „jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy“, nikde v dokumentoch koncilu však nie je napísané, že všetko, čo je v iných náboženstvách, je pravdivé a sväté. Koncil nevyhlasuje tieto náboženstvá za pravé a sväté en bloc. Naopak, deklaruje, že jediné pravé a sväté náboženstvo je výlučným pokladom Katolíckej cirkvi.

DVK aj napriek tomu, že Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v iných náboženstvách pravdivé a sväté, konštatuje, že spôsoby konania a správania, ako aj pravidlá a učenia týchto náboženstiev sa „v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí.“

DVK si osvojil biblickú a opätovne preskúmal patristickú tradíciu, „ktorá v týchto starých náboženstvách uznáva »prvky, ktoré sú dobré a pravé«, »vzácne veci, a to tak náboženské, ako i ľudské«, ktoré »môžu niekedy poslúžiť ako sprievodca k pravému Bohu alebo ako príprava na prijatie evanjelia«. (AG 3, 9, 11; NA 2; GS 57; LG 16.)Voči príslušníkom iných náboženstiev teda Cirkev i Koncil zaujímajú postoj úcty, ktorý sa konkretizuje v otvorenom, úprimnom a trpezlivom dialógu. Tento dialóg sa však musí viesť »jedine z lásky k pravde« (GS 92). Základnou podmienkou dialógu je, že si vyžaduje dvoch, kde každý zachováva vlastnú totožnosť a hovorí s úctou, jasne a priamo: »veritatem facientes in caritate (podľa pravdy v láske)« (Ef 4, 15)... Svätý otec Ján Pavol II. je vo svojej náuke veľmi jasný. Potvrdzuje, že tak hlásanie Ježiša Krista, ako aj medzináboženský dialóg sú nevyhnutné“ (Tomko, J. Misie do tretieho tisícročia, s. 72–73).

U kardinála Tomka dokonca objavujeme pojem „ľudské náboženstvá“, ktoré sú v kontraste s  Božím náboženstvom, kresťanstvom, pochádzajúcim od samého Boha. Toto náboženstvo ustanovil Boh svojím rozhodnutím poslať svojho Syna na svet. Boží Syn Ježiš Kristus sa stal vo svete uholným kameňom pravej Cirkvi, ktorá je domovom pre celé ľudstvo, a do tohto domova sú povolané všetky národy. Kým „ľudské náboženstvá“ začínajú od človeka, v kresťanstve nastal opačný pohyb: Boh zostúpil na svet, aby tu odovzdal svoj život za ľudí. Pôvodcom tohto pohybu je sám Boh a vychádza priamo zo srdca Najsvätejšej Trojice. Toto „ľudské náboženstvá“ nemôžu dať. Je to privilégium Božieho náboženstva. Preto sú „ľudské náboženstvá“ tak úboho chudobné v porovnaní s bohatstvom Božieho náboženstva, kresťanstva. Aj keď Boh môže prostriedkami, známymi iba jemu, priniesť spásu tomu, kto bez vlastného zavinenia nepozná evanjelium, Cirkev sa nemôže vzdať evanjelizácie, ktorá zostáva jej základnou povinnosťou, ale aj jej právom (porov. Tomko, J. Misie do tretieho tisícročia, s. 187).

K bodu 6 analýzy Paola Pasqualucciho je nevyhnutné dodať, že nie je pravdou jeho tvrdenie o popretí „dogmy o nevyhnutnosti rímskej, apoštolskej, Katolíckej Cirkvi (jedinej Cirkvi Kristovej) k spáse.“Toto Druhý vatikánsky koncil (DVK) nikdy netvrdil. Práve naopak, DVK v tomto smere do bodky potvrdil predchádzajúce učenie Katolíckej cirkvi a nepridal k nemu ani jedinú hlásku navyše!

Vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium o Cirkvi sa jasne deklaruje: „Preto by sa nemohli spasiť ľudia, čo by nechceli vstúpiť do Katolíckej cirkvi, alebo by v nej nechceli vytrvať napriek tomu, že dobre vedia, že ju založil Ježiš Kristus ako potrebnú (na spasenie)“ (Lumen gentium 14).

Koncil však pripúšťa možnú spásu nekatolíkov, ktorí bez vlastnej viny nepoznali učenie Katolíckej cirkvi. Píše sa o tom na inom mieste konštitúcie Lumen gentium: „Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú Boha úprimným srdcom a usilujú sa pod účinkom milosti plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z hlasu svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu. Božia Prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti, správne žiť“ (Lumen gentium 16).

Toto však v žiadnom prípade nebol „objav“ koncilu. Učenie o možnej spáse nekatolíkov hlásali už pápeži Pius IX. a Pius XII. Navyše – ako už bolo v predchádzajúcom texte citované – potvrdilo možnosť spásy nekatolíkov aj Sväté ofícium v liste arcibiskupovi Bostonu z 8. 8. 1949, v ktorom je oficiálne odsúdená téza, že nemôže existovať žiadna spása pre tých, ktorí nie sú katolíci alebo katechumeni. DVK takto jednoznačne potvrdil kontinuitu s dovtedajším učením Katolíckej cirkvi.

Čo teda vyplýva k dokumentov koncilu? Zhrňme si to:

1. Katolíci, ktorí nechcú zotrvať v Katolíckej cirkvi napriek tomu, že ju Kristus ustanovil ako nevyhnutne potrebnú na spasenie, sa vystavujú smrteľnej hrozbe večného zatratenia.

2. Nekatolíci, ktorí spoznali učenie Katolíckej cirkvi a vedia, že ju Kristus založil ako nevyhnutnú na spasenie, no napriek tomu odmietajú konvertovať na katolícku vieru, sa takisto vystavujú smrteľnej hrozbe večného zatratenia.

3. Nekatolíci, ktorí nemali možnosť spoznať katolícke učenie, budú súdení podľa svedomia. Ak počas umierania prejavia minimálne implicitné vótum patriť ku Kristovej oslávenej Cirkvi, môže ich Kristus spasiť. Jedine Kristus, a nikto iný, rozhoduje o spáse každého človeka: katolíka, či nekatolíka. 

Ako sa uvádza v koncilovom dokumente Ad gentes, „Boh »chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Ježiš Kristus, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých« (1 Tim 2, 4–6). »A v nikom inom niet spásy« (Sk 4, 12). Preto je potrebné, aby sa všetci obrátili ku Kristovi, ktorého spoznali z ohlasovateľskej činnosti Cirkvi, a aby sa krstom pričlenili k nemu a k Cirkvi, ktorá je jeho telom“ (Ad gentes 7).

DVK deklaruje, že jediným pravým a svätým náboženstvom disponuje Katolícka cirkev. V koncilovej deklarácii Dignitatis humanae je jasne uvedené: „Tento posvätný cirkevný snem predovšetkým vyhlasuje, že sám Boh dal poznať ľudstvu cestu, po ktorej ľudia, slúžiac mu, môžu v Kristovi dosiahnuť spásu a blaženosť. VERÍME, ŽE TOTO JEDINÉ PRAVÉ NÁBOŽENSTVO SA USKUTOČŇUJE V KATOLÍCKEJ A APOŠTOLSKEJ CIRKVI, ktorú Pán Ježiš poveril, aby ho šírila medzi všetkými ľuďmi, keď povedal apoštolom: »Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal« (Mt 28, 19–20). A všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu, najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať“ (Dignitatis humanae 1).

A v inom dokumente koncil deklaruje: „Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú, ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom (Jn 21, 17), poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli (porov. Mt 2, 18 a nasl.) a naveky ju vztýčil ako »stĺp a základ pravdy« (1 Tim 3, 15)“ (Lumen gentium 8).

Aj keď teda „Boh môže cestami, ktoré pozná jedine on, priviesť ľudí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú evanjelium, k viere, bez ktorej nie je možné páčiť sa mu (porov. Hebr 11, 6), Cirkev má povinnosť (porov. 1 Kor 9, 16) a zároveň sväté právo ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom“ (Ad gentes 7).

A na inom mieste: „Tak Cirkev, poslušná Kristovmu príkazu a podnecovaná milosťou a láskou Ducha Svätého, uskutočňuje misijné poslanie činnosťou, ktorou sa stáva v plnej miere aktívne prítomnou medzi všetkými národmi, aby ich privádzala príkladom života a ohlasovaním evanjelia, sviatosťami a inými prostriedkami milosti k viere, k slobode a ku Kristovmu pokoju a tak im otvorila slobodnú a bezpečnú cestu k plnej účasti na Kristovom tajomstve“ (Ad gentes 5).

V zmysle učenia DVK teda sám Boh dal ľudstvu poznať jedinú pravú cestu k spáse a večnej blaženosti, ktorá vedie cez Katolícku a apoštolskú cirkev, riadenú Petrovým nástupcom a biskupmi v spoločenstve s ním. Žiadna iná cirkev ani náboženstvo také privilégium nemá!

Boh nás, katolíkov, zaviazal mandátom hlásať evanjelium všetkým národom, a nič nás nemôže zbaviť toho misijného mandátu. Katolícka cirkev sa nemôže vzdať evanjelizácie, ktorá zostáva jej základnou povinnosťou, ale aj jej svätým právom.

Ako uvádza Tomko, Katolícka cirkev je vo svojej podstate misionárska a katolíckou je len kým evanjelizuje (porov. Tomko, J. Misie do tretieho tisícročia, s. 194) Cirkev, ktorá prestáva evanjelizovať, a ktorá sa vzdáva misionárskej činnosti, už nie je katolíckou. DVK sú často podsúvané tvrdenia, ktoré s koncilom nemajú nič spoločné. DVK nikdy nikde nehlásal, že všetky náboženstvá sú si rovné, no nehlásal ani to, že napríklad moslim môže byť spasený preto, že je moslim, teda že aj islam je pravou cestou k spáse, atď.

Na druhej strane však je potrebné akceptovať aj isté výhrady kritikov koncilových dokumentov. Sporná veta v deklarácii Nostra aetate, že Katolícka cirkev „s úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia“ iných náboženstiev, môže zvádzať k nesprávnym výkladom. Bolo by vhodné spresniť danú formuláciu–trebárs formou poznámky pod čiarou –, že Katolícka cirkev môže s úprimnou úctou hľadieť len na také spôsoby konania a správania, a na tie pravidlá a učenia iných náboženstiev, ktoré NIE SÚ V PRIAMOM ROZPORE S KATOLÍCKYM UČENÍM.

V princípe možno rozdeliť katolíckych teológov vo vzťahu k DVK na tri základné skupiny:

1. ultramodernistov, ktorí tvrdia, že dokumenty DVK sú bezchybné a nepotrebujú ďalšie objasňovanie a spresňovanie niektorých sporných formulácií v nich;

2. konzervatívnych podporovateľov integrity celistvosti katolíckej náuky, ktorí v duchu hermeneutiky kontinuity, navrhnutej Benediktom XVI., akceptujú DVK s požiadavkou spresniť niektoré nedostatočne precízne formulované pasáže koncilových dokumentov tak, aby boli v zhode s nemenným učením Katolíckej cirkvi počas celých dvoch tisícročí jej existencie;

3. ultrakonzervatívnych kverulantov, ktorí budú vždy a za každú cenu hľadať len nedostatky koncilových dokumentov v snahe čo najviac skomplikovať aplikáciu koncilových dokumentov v praxi a vynútiť si anuláciu časti koncilových dokumentov.

Je zrejmé, že v rámci jednotlivých skupín možno identifikovať ďalšie podskupiny s vlastnými špecifikami, ale v rámci tohto článku sa uspokojíme so základným delením na tri veľké skupiny teológov. Každý reálne uvažujúci katolícky teológ sa musí zmieriť s konštatovaním, že jediná reálna perspektíva budúcnosti Katolíckej cirkvi je spojená s činnosťou druhej skupiny teológov, teda kategórie konzervatívnych podporovateľov integrity celistvosti katolíckej náuky, akceptujúcich hermeneutiku kontinuity, ku ktorým patria viaceré významné osobnosti Katolíckej cirkvi, predovšetkým emeritný pápež Benedikt XVI. a biskup Athanasius Schneider. Práve existencia týchto osobností je v protiklade s tvrdeniami, že Katolícka cirkev v súčasnosti nekriticky prijíma učenie DVK en bloc. Pravý opak je pravdou. Vnútrocirkevná kritika koncilových dokumentov prebieha už celé desaťročia. Svedčí o tom napríklad už predtým citovaný dokument Kongregácie pre náuku viery s názvom Responsa ad quaestiones de aliquibus sententiis ad doctrinam de Ecclesia pertinentibus (Odpovede na otázky týkajúce sa niektorých aspektov učenia o Cirkvi), ale aj mnohé iné dokumenty, vydané po DVK. Vo svetle týchto faktov je nutné hodnotiť argumentáciu Paola Pasqualucciho s vážnymi výhradami.

Karol Dučák

Použité pramene a zdroje:

1. Congregatio pro Doctrina Fidei. Responsa ad quaestiones de aliquibus sententiis ad doctrinam de Ecclesia pertinentibus, 29. 06. 2007. In: AAS 99 (2007), s. 604–608.

2. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. ISBN 978-80-7162-738-8. 847 s.

3. „Points of Rupture” of the Second Vatican Council with the Tradition of the Church – A Synopsis. In: One Peter Five. Dostupné na internete: onepeterfive.com.

4. Tomko, J. Misie do tretieho tisícročia. Bratislava: Lúč, 2000. ISBN 80-7114-289-1.

411 s.