5. novembra 2019

Revolúcia (a roky po nej)

Robert Hakala

Začíname nostalgicky spomínať na novembrové dni roku 1989. Boli sme svedkami revolúcie, niekedy, po rokoch, nazývanej aj prevrat. Oba pojmy sú dosť blízke, a tak nie je ľahké vyznať sa v rozdielnosti pohľadov. Revolúcia je výrazná, celková zmena vo vývoji spoločnosti. Neprebieha postupne, je rýchla. Prevrat je tiež istým spôsobom revolúcia. Nie nastolená masou, ale menšou skupinou ľudí, ktorá ovládne hlavné mocenské pozície (politické štruktúry a hospodárske centrá). Takto môže dosiahnuť istú revolučnú zmenu napriek vôli väčšiny spoločnosti.
Aj tá – Nežná, Zamatová – priniesla kolosálnu zmenu spoločenského poriadku – zrušenie vládnucej úlohy komunistickej strany, zmenu na niečo, čo by sa malo podobať režimu, ktorý je vo vyspelých kapitalistických (západných) štátoch. Bol zavedený systém voľnej súťaže politických strán, sloboda tlače, sloboda hospodárskeho podnikania, voľnosť cestovania – zbúranie ostnatého drôtu okolo nášho štátu. 

V podstate s revolúciou prebiehal aj prevrat. Väčšina spoločnosti by nesúhlasila s tým, aby iná časť politikov dohadovala náš vstup do NATO. Taktiež väčšina štrajkujúcich by nesúhlasila so zmenami v poľnohospodárstve, strojárstve a najmä – kto by súhlasil s nekoordinovanou privatizáciou strategických podnikov, z ktorej má osobný prospech iba úzka skupina ľudí na úkor celej spoločnosti?!
Už začiatok Nežnej revolúcie vyvolával čiastočnú „nervozitu“. „Nie sme ako oni“ – a hlavne, „urobme za minulosťou hrubú čiaru“, to pôsobilo veľmi „nežne“. Úlohou každej revolúcie je zmena niečoho na niečo iné a hlavne – pomenovanie zla, ktoré bolo. Samozrejme, desil by som sa toho, keby sa revolúcia zvrhla na násilie, ale byť tolerantný voči všetkému a povedať: odteraz to bude lepšie, krajšie, vyspelejšie, to nadšenie z námestí tu bude nasledujúce roky, láska a spravodlivosť z našich sŕdc nezmiznú – to nebol najšťastnejší revolučný ťah.
Tribúni revolúcie akoby sa báli nahlas zakričať, že komunistická strana, ktorá tu vládla desaťročia, vytvorila totalitný režim plný násilia a obmedzení a spôsobila naše nelichotivé postavenie v modernej Európe. Keď vystúpil na tribúnu herec (nebudem menovať) a povedal, že „treba na nich (komunistov) zobrať lopaty“, dav jasal a súhlasne „zaštrngal“ kľúčmi. Ale na druhý deň sa poopravil a vysvetlil davu, že to myslel tak, aby sme ich „poslali k lopate“. Demonštranti boli opäť spokojní.
Nežnosť spôsobila, že tí (príslušníci ŠtB), ktorí sa zúčastňovali na sledovaní a fyzickej likvidácii všetkých „nevhodných“ občanov socialistickej vlasti, ktorí vydávali rozkazy zastreliť narušiteľov hraníc, ktorí odsúdili nevinných na smrť, v pokoji a „láske“ prečkali dni revolúcie v závetrí a neskôr sa presadili ako príslušníci novovzniknutej polície, súdnictva, prokuratúry a na iných významných postoch v „novom“ štáte (najvypuklejší prípad – pplk. J. Svěchota, príslušník ŠtB, po revolúcii riaditeľ kontrarozviedky Slovenskej informačnej služby, námestník riaditeľa SIS Ivana Lexu). No a čo? Však sme si sľúbili lásku, tak aký problém? Čo na tom, že dozorcovia vo väzniciach, ktorí týrali hlavne politických a kresťanských väzňov, boli vraj tiež nevinní?„Veď sme slúžili režimu!“, to bola čarovná veta na obhajobu. „Vykonávali sme rozkaz...“ A potom sa nečudujme, že politickí väzni majú menšie dôchodky ako ich tyrani. Dôchodky sa vyrátavajú z príjmu a vo väzení na Pankráci či v Jáchymove príjem nebol, iba ťažká drina v uránových baniach...
Pamätníci si spomenú, ako sa v „nových“ začiatkoch vynorili na scénu prognostici. Fascinovala ma ich predpoveď: naša ekonomika (vtedy ešte československá) má na to, aby sme v priebehu štyroch či šiestich rokov dobehli západoeurópske štáty. A vždy sa tým myslelo Švajčiarsko. To bol magnet, ktorý priťahoval všetkých. Nevedel som pochopiť, ako môžeme dobehnúť niekoho, kto má pred nami náskok mnohých desaťročí. Až neskôr sa táto predpoveď sarkasticky naplnila: Švajčiarsko sme dobehli, ale iba niektorí, ktorí v tom vedeli „chodiť“ a dokázali sa rýchlo zorientovať. Samozrejme, nevyhnutné bolo spojenie s politickými stranami, ktoré v rukách držali moc.
Nebudem podrobne rozoberať udalosti, ktoré nastali v ďalších mesiacoch po Nežnej. Najdôležitejším medzníkom bolo zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany(29. novembra 1989), ktorá bola dovtedy zakotvená v Ústave (článok 4 ústavy ČSSR), ako aj oslobodenie politických väzňov. Známa bola tzv. Bratislavská päťka (J. Čarnogurský, M. Kusý, H. Ponická, A. Selecký, V. Maňák). Samozrejme, revolúcia vyniesla na svetlo legendárneho Alexandra Dubčeka, v Čechách sa stal hlavným predstaviteľom revolúcie Václav Havel. Ten bol 29.decembra 1989 zvolený za prezidenta ČSSR. O okolnostiach zvolenia sa mlčí, môžeme napísať iba toľko, že „sľúbená láska“ bola už mimo hry.
Rok 1990 priniesol prevratné zmeny: smutne známou sa stala „pomerne široká“ amnestia. Brány väzníc opustilo takmer 80 percent väzňov, medzi nimi boli nielen odsúdení za menej závažné  delikty, ale aj ťažkí zločinci. Následok bol desivý – trestná činnosť vzrástla a odohrali sa aj krvavé výtržnosti hneď v najbližších dňoch. Verejnosť bola právom pobúrená. V roku 1990 vznikli nové politické strany, hlavnou politickou silou bolo hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN), ktoré vzniklo v prvých dňoch revolúcie. Prvé slobodné voľby sa uskutočnili 8.–9. júna 1990. Na Slovensku zvíťazilo VPN. Volieb sa zúčastnilo šestnásť strán, do SNR sa dostalo päť strán.
Nedá mi nevrátiť sa ešte na začiatok Nežnej – chcem aspoň spomenúť mená, ktoré boli v centre diania a neskôr aj v združení Verejnosť proti násiliu. Niektoré nám ešte ostali v pamäti, niektoré viac-menej upadli do zabudnutia: Ján Budaj, Martin Bútora, Miroslav Cipár, Ján Čarnogurský, Ľubomír Feldek, Juraj Flamík, Fedor Gál, Eugen Gindl, Ivan Hoffman, Mikuláš Huba, Milan Kňažko, Miroslav Kusý, Ján Langoš, František Mikloško, Zuzana Mistríková, Ladislav Snopko, Marcel Strýko, Milan Šimečka, Peter Zajac. Treba im vzdať úctu. Nikto nevedel, ako sa to všetko skončí. V prípade neúspechu by sme o nich hovorili v minulom čase. Samozrejme, netreba zabúdať ani na tých, ktorí nepracovali v centre, ale boli roztrúsení po celom Slovensku.
V roku 1990 sa začali výmeny tzv. nomenklatúrnych kádrov. Boli to komunistickou stranou dosadení riaditelia a ďalší ľudia na všetkých dôležitých miestach. Už tieto výmeny funkcionárov neprebiehali všade rovnako. V niektorých podnikoch boli súdruhovia tak prilepení k riaditeľskej stoličke, že bol problém ich z nej dostať. Na nové miesta nastúpili väčšinou tí, ktorých si zvolil výbor VPN. Často na uvoľnené miesta nastúpil „komunistický dorast“, teda ľudia, ktorí svoje členské preukazy komunistickej strany zahodili v prvých dňoch revolúcie. Treba však napísať, že voľby v roku 1990 boli slobodné, zavŕšili prechod od komunizmu k demokracii. Zúčastnilo sa ich 95 percent voličov. Číslo, o ktorom môžeme už iba snívať. Rok 1990 bol poznamenaný aj tzv. pomlčkovou vojnou. Neskôr sa názov  štátu zmenil  na: Česká a Slovenská federatívna republika.
Postupom dní a mesiacov sa strácali slová „láska“ a „nežnosť“, spoločnosť sa začala meniť. Žiaľ, nie vždy k lepšiemu. Jednou z prvých afér po revolúcii bola „lustračná aféra“. Pred voľbami kandidáti politických strán boli lustrovaní. Šlo to preverenie, či ich meno nefiguruje v registroch Štátnej bezpečnosti ako tajných spolupracovníkov. Najznámejšou „obeťou“ na Slovensku sa stal jeden z lídrov revolúcie. Treba priznať, že proces lustrácií sprevádzali dodnes celkom nevyjasnené zákulisné hry na federálnom ministerstve vnútra.
Nastávajúce mesiace priniesli do spoločnosti veľký chaos. Začalo sa to nevinnými narážkami „kto na koho dopláca“, vyvrcholilo to vo voľbách roku 1992. Na Slovensku vyhralo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) s predsedom Vladimírom Mečiarom, v Čechách Občianska demokratická strana (ODS), ktorú viedol Václav Klaus. Bolo jasné, že nad spoločným štátom sa začína zmrákať.
V tom období sa už začali prejavovať účinky „šokovej ekonomickej terapie“ ministra financií V. Klausa. Podľa prieskumov videli obyvatelia Slovenska tieto najdôležitejšie problémy: zníženie životnej úrovne, sociálne istoty, nezamestnanosť, valorizácia dôchodkov, zdravotníctvo, kriminalita. Až za nimi bola otázka štátoprávneho usporiadania. Slovenskí politici začali využívať „národnú kartu“, stavali sa do pozície reformátorov, ktorí budú uskutočňovať reformy výhodné pre Slovensko.
Ďalším medzníkom v spoločenskom dianí bola privatizácia – proces premeny štátneho majetku na súkromný. Majetok môže byť prevedený na jednotlivcov, spoločnosti, alebo rozdelený medzi občanov zadarmo (za symbolickú cenu). Poznáme viacero druhov privatizácie. Vláda Českej a Slovenskej federatívnej republiky rozhodla, že časť majetku štátu sa do súkromných rúk prevedie kupónovou privatizáciou. Registrácia občanov do prvej vlny kupónovej privatizácie sa začala 1. novembra 1991 a skončila sa v marci 1992. Samotná kupónová privatizácia sa začala 14. mája 1992 a prebiehala do Vianoc 1992. Privatizácia je označovaná ako „lúpež storočia“. Malá privatizácia (udáva sa škoda 10 mld Kčs) pomohla vzniku rôznych mafií. Veľká privatizácia (škoda 80 mld Kčs)spôsobila nástup oligarchov. O privatizácii sa dnes šíria rôzne polopravdy, resp. úplné nepravdy.
Otázka riešenia štátneho usporiadania našej spoločnej republiky naberala na intenzite. Po prijatí Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR v júli 1992 a Ústavy Slovenskej republiky 1. septembra 1992 sa lídri víťazných politických strán v Čechách a na Slovensku dohodli na harmonograme pokojného rozdelenia spoločného štátu k 1. januáru 1993.
V roku 1993 vznikli dva nové samostatné subjekty medzinárodného práva: Slovenská republika a Česká republika. Je nutné poznamenať, že len máloktorí občania, štrajkujúci v roku 1989, si takýto vývoj predstavovali. Prieskumy verejnej mienky zistili, že väčšina Slovákov bola za spoločný štát. Rozdelenie štátu prebehlo bez referenda, rozdelenie bolo pokojné, ale nie demokratické. O tom, aký prínos prinieslo rozdelenie pre nové štáty, je teraz zbytočné diskutovať. Veľmi výstižne to povedal jeden „neznámy“ ekonóm: „Áno, každý hovorí, ako je dobre, že sme sa rozdelili, pomohlo nám to. Ale málokto sa zamýšľa nad tým, kde by sme boli, keby k rozdeleniu nedošlo. Ale to už je zbytočná otázka.“
Slovenska republika sa stala plnohodnotným štátom. Priblížme si prvé roky po vzniku SR:
2. januára 1993 – SR diplomaticky uznalo viac ako 62 štátov sveta.
19. januára 1993 – SR sa stala členom OSN.
15. februára 1993 – poslanci Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) zvolili za prvého prezidenta kandidáta HZDS Michala Kováča.
Netrvalo dlho a nadšenie z vlastného štátu začali dusiť prvé škandály. Treba spomenúť spory prezidenta a predsedu vlády. Vyvrcholilo to 5. 5. 1995, keď poslanci NR SR vyjadrili nedôveru prezidentovi SR M. Kováčovi. Osobná nevraživosť dvoch najvyšších štátnych predstaviteľov nového štátu znepokojovala štáty EÚ. Dňa 31. augusta 1995 zavliekli prezidentovho syna M. Kováča ml. do Rakúska. Tento akt terorizmu nie je dodnes riadne vyšetrený. Vedú sa polemiky o tom, kto ho organizoval a prečo bolo nutné túto akciu uskutočniť.
Problémy na vnútornej scéne narastali, nastali problémy so vstupom SR do EÚ a NATO.  Nastala éra, ktorá začala podkopávať dôveru ľudí v spravodlivosť. Vznikali rôzne mafiánske skupiny, vraždy a vydierania sa stali bežnou súčasťou života. A Švajčiarsko? Akosi sa prestalo spomínať.
Na 25. a 26. septembra 1998 boli vyhlásené parlamentné voľby. Zvíťazilo HZDS, ale nedokázalo zostaviť vládu, tú napokon zostavila opozícia (SDK, SDĽ, SMK, SOP). Pamätné je vystúpenie už bývalého predsedu vlády v televízii a jeho pesnička (Zbohom, idem od vás...), jeho slová na rozlúčku: „mám len starú korzičku...“Ako sa neskôr ukázalo, zabudol spomenúť iné svoje majetky, ale aj majetky svojich detí, prípadne legendárnu vilu Elektra...
Tieto roky boli poznamenané útokmi na predstaviteľov Nežnej. Začal sa napĺňať scenár: revolúcia požiera svoje deti. Básnik Ľubomír Feldek pre verš vo svojej básni („eštebák sa objal s esesákom“) odišiel do Čiech. Česko sa stalo domovom viacerých našich umelcov (J. Jakubisko). Azyl tu našiel aj Fedor Gál, Ivan Hoffman...
Nebudem bližšie rozoberať neslávne deväťdesiate roky. Ale jedno meno: Mikuláš Černák – boss bossov, vrah, vydierač, odsúdený na doživotie. Kamarát s politikmi, sudcami, oligarchami, s mocnými ľuďmi v štáte... „nedotknuteľný“, ktorý si v štáte urobil so svojou zločineckou skupinou vlastné zákony. Po jeho odsúdení sme si mysleli, že všetko zlo bolo potrestané a bude už len lepšie...
Ďalším významným (výstražným) dátumom je 30. máj 1999. Vtedy si občania priamo volili nového prezidenta. Víťaz? Desať rokov po revolúcii sa na najvyšší ústavný post dostáva významný komunistický funkcionár, člen Ústredného výboru strany. Čo k tomu dodať? Asi len toľko, že to boli voľby, v ktorých sa nevolilo „za“ niekoho, ale „proti“ niekomu. Žiaľ, musíme skonštatovať, že to pri voľbách prezidenta nebolo poslednýkrát. Aby sme nezabudli napísať, bývalí členovia a funkcionári komunistickej strany sa dostávali vo veľkom na popredné miesta štátu. Sudcovia, prokurátori, ministri, veľvyslanci, poslanci... boli všade, jednoducho povedané: odspodu až na vrch. Tá „revolučná čiara“, ktorá mala rozdeliť dobré od zlého, bola veľmi, veľmi tenká. Ako ukázal vývoj, dala sa ľahko prekročiť. A mnohí tí, čo mali byť za čiarou, boli pred ňou.
Aj nasledujúce roky priniesli významné zmeny. Predovšetkým vstup do EÚ a NATO. O Európskej únii vieme toho pomerne dosť. Je to „spoločenstvo“ najvyspelejších štátov Európy. Dostať sa do EÚ vyžadovalo zmeny v našom zákonodarstve, mnohé zákony sa museli zosúladiť s požiadavkami Únie. Členstvo prináša povinnosti, ale zároveň aj výhody. Pre našich občanov to znamenalo veľký prínos, predovšetkým otvorenie pracovného trhu v štátoch Únie. To bol najväčší magnet. Vstup do Únie sa musel „odobriť“ referendom, na Slovensku sa za vstup vyslovilo 92 percent voličov. Členmi EÚ sme sa oficiálne stali 1. mája 2004.
Na vstup do NATO bolo mnoho rôznych názorov. Načo je nám NATO? Čo z toho máme? Američania si na našom území vytvoria vlastné základne... Ľudia boli na pochybách, všetko vyvrcholilo neplatným referendom o našom vstupe do NATO. Referendum bolo v roku 2003 a dodnes sa vedú spory o tom, či bolo zmarené alebo neplatné. Nakoniec sa názory nejako ustálili a 29. mája 2004 sme sa stali oficiálnymi členmi North Atlantic Treaty Organization (NATO).
Členstvo v EÚ bolo pre našich občanov výhodné (a pre štát nevýhodné) – možnosť pracovať vo vyspelých ekonomikách západných štátov dodnes využilo takmer 160 000 občanov. Zárobky v týchto štátoch sa nedali porovnávať s našimi a tiež musím napísať, že možnosti práce „doma“ boli obmedzené. Vysoká nezamestnanosť si vybrala vysokú daň. A dnes zas chýbajú na našom pracovnom trhu odborníci všetkých oblastí – od robotníkov v každom odbore (stolár, elektrikár, inštalatér, murár, maliar ...) až po kvalifikovaných zamestnancov v nemocniciach. Nedostatok zdravotných sestier, lekárov a iných špecialistov sa prejavil v našich nemocniciach – zaznamenali úpadok. Ďalšou výhodou Únie je možnosť študovať v jej štátoch. Túto možnosť využilo množstvo našich mladých ľudí a vzdelávajú sa na prestížnych univerzitách. Najviac našich študentov študuje v ČR.
Ďalšou výhodou pre našich občanov bol vstup štátu do Schengenu (21. decembra 2007). Skončili sa hraničné kontroly na hraniciach s Poľskom, Českom, Maďarskom a Rakúskom. Občania EÚ sa nemusia pri cestovaní z jedného štátu schengenského priestoru do druhého preukazovať občianskym preukazom ani pasom. Musia však nosiť so sebou jeden z týchto dokladov pre prípad, ak by ich chcela legitimovať polícia.
Treba spomenúť aj dátum zavedenia eura – 1. január 2009. Prijatie tejto spoločnej meny, ktorou sa platí v štátoch tzv. eurozóny, je výhodné hlavne pre obchodníkov (podnikateľov) a cestovateľov. Odpadáva starosť o zmenu peňazí na iné meny, nakoľko eurom sa platí vo väčšine štátov Únie. Vstúpiť do „eurozóny“ nie je jednoduché. Každý uchádzač o euro musí prijať množstvo, neraz tvrdých, ekonomických opatrení. Musíme napísať, že euro prinieslo aj zdraženie, a tak časť občanov jeho prijatie kritizuje.
Vstupom do spomenutých medzinárodných organizácií bola dovŕšená cesta, ktorá sa začala našou Revolúciou. Snívali sme o Európe, ale nemali sme možnosť ju spoznať. Nečudujme sa, že ľudia plakali, keď mohli ísť na kávu do Viedne a vrátiť sa domov. Mladým ľuďom poskytla Únia „krídla“, šikovní študenti majú cestu otvorenú za lukratívnymi zárobkami a tým aj sa radikálne mení aj ich životná úroveň. Žiadne problémy na hraniciach – kupovali ste bez strachu hraničných kontrol...
Mohlo by sa zdať, že po vstupe do EÚ, zoskupenia NATO a do eurozóny bude v našej krajine konečne „pokoj zbraní“. Žiaľ, nie je to tak. Narastajú najmä ekonomické problémy, ľudovo napísané: peniaze chýbajú všade, alebo peňazí je dosť, iba nie sú správne rozdelené. Ekonomická kriminalita dosahuje neuveriteľné rozmery. Hádam každý projekt, hlavne stavebný, je predražený. Strácajú sa milióny až miliardy. Európske fondy sa stali „dojnou kravou“ na rýchle zbohatnutie. Výsledok je žalostný – stavba diaľnice, ktorú nie a nie dokončiť, diaľničné tunely vytunelované, vagóny a rušne si pamätajú ešte dobu „pred“, desivé pohľady na nemocnice, dotácie v poľnohospodárstve rozdeľované na asfaltové plochy či ihriská, školy podľa kontaktov na správnych ľudí a odstrašujúce školské internáty... Nie sú peniaze na výskum, veda zaostáva, kultúrne domy sú už minulosťou. Jednoducho povedané, štát vyzerá všelijako, len nie ako vyzerajú západné štáty...
Sme výnimoční, ale iba v korupcii, úplatkárstve, v ničení životného prostredia, v nezáujme o obyvateľov, ktorí najviac potrebujú pomocnú ruku štátu (dôchodcovia, chorí, nezamestnaní...).
Finančné príspevky na divadlá, filmovú tvorbu, múzeá, galérie, vydavateľstvá sú nedostatočné. Kultúrni pracovníci často robia svoju prácu na pokraji svojich síl, bez pozornosti štátu. A čo náš záujem o zobrazenie (filmové, literárne) predchádzajúceho obdobia? Vzniklo minimum diel, ktoré tie neslávne roky reálne zobrazujú. Musím spomenúť dokumentárny film Papierové hlavy (réžia Dušan Hanák, 1995). Vynikajúci film, v kinách sa premietal so sloganom: o časoch, ktoré sa možno neskončili. Zachytáva socializmus v Československu, bez príkras, so všetkými absurditami, ktoré sme prežívali. Film bol ocenený na niekoľkých filmových festival u nás aj v zahraničí. Nič kvalitnejšie a zrozumiteľné som odvtedy nevidel. Film by sa mal premietať v každom type našich škôl, od základných až po univerzity. Otvoril by oči všetkým, v ktorých ešte drieme smútok za dobou, keď mlieko stálo dve koruny...
Dostali sme sa až k dnešku. Začiatok tohto článku zachytáva momenty spred tridsiatich rokov. A dnes? Mám písať o súčasnosti? Prežívame neuveriteľné a odstrašujúce roky, keď nič nemá hodnotu, iba výška účtu v banke, správne telefónne čísla, bezcharakternosť, závisť, zákernosť, bezcitnosť a...

Zhodnoťme si teda „našu“ Nežnú revolúciu. Najprv čo nám priniesla:
1. slobodu a nový pohľad na svet, ktorý nás obklopuje;
2. slobodu tlače, slova, vyznania;
3. slobodu myslenia, vzdelávania;
4. možnosť slobodne sa vyjadriť vo voľbách;
5. slobodu pohybu, slobodu spoznávania sveta;
6. slobodu pre všetkých, ktorí sa chcú živiť vlastnými rukami a hlavou;
7. slobodný prístup k najnovším technickým vymoženostiam, internetu;
8. možnosť vrátiť sa k vyspelým európskym štátom.

Samozrejme, niečo nám vzala:
1. presvedčenie, že sme národ kresťanský – cudzia nám je nenávisť, závisť, klamstvo, krádeže, vraždy, ubližovanie ženám, deťom, bezbranným;
2. presvedčenie, že všetko, čo je označené slovom „kresťanské“, je kresťanské aj v skutočnosti;
3. presvedčenie, že si budeme všetci rovní pred zákonom, tí „rovnejší“ už u nás nebudú;
4. presvedčenie, že zbohatnúť sa dá poctivou prácou a vlastným rozumom a nebude to záležať na kamarátoch a politikoch;
5. presvedčenie, že naši slobodne zvolení predstavitelia nebudú nás, občanov, potrebovať iba pri voľbách, a ich sľuby nie sú len prázdne slová a vopred naplánované klamstvá;
6. presvedčenie, že politikom ide o blaho celého národa a nie iba o nich samotných a o ich mecenášov;
7. presvedčenie. že súdy budú fungovať podľa paragrafov;
8. presvedčenie, že vedomosťami sa môžeš dostať na riadiace miesto a nebudeš musieť byť členom politickej strany;
9. presvedčenie, že štátna moc sa nebude môcť zúčastňovať zločinov;
10. presvedčenie, že čestná práca je jediným zdrojom bohatstva;
11. presvedčenie, že pôda je nenahraditeľná, určená je prednostne na produkciu potravín a nie na stavbu fabrík;
12. presvedčenie, že naše školstvo a zdravotníctvo je na európskej úrovni;
13. presvedčenie, že láska v spoločnosti môže vydržať dlhé roky, jej trvanlivosť závisí len od nás;
14. presvedčenie, že televízia, rozhlas a noviny nás budú oboznamovať iba s pravdou;
15. presvedčenie, že slová komunizmus, fašizmus, nacionalizmus vymiznú z nášho povedomia;
16. presvedčenie, že novinári, ani nikto iný, nemôžu byť prenasledovaní, zavraždení za svoj názor.

Nebudem vás už dlhšie zaťažovať. Už ani nebudem spomínať „čiaru“, ktorá sa, žiaľ, dala veľmi ľahko prekročiť.
Ako ďalej? Ako nájsť osoby, ktoré vyčistia tento Augiášov chliev? Kto oddelí „zrno od pliev“?
A Švajčiarsko? Nezabudol som. Tento problém vyriešil naivný humorista, amatérsky prognostik: „Švajčiarov nedobehneme ani vtedy, keď nám budú bežať oproti!“

Robert Hakala
::
Rozhovor s autorom:
::
Diskusný kruh PriestorNetu k výročiu Novembra ҆89:
::
P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.

1 komentár:

  1. K tomu dobiehaniu Západu (Švajčiarska). Je to možno kľúčový moment vývoja po roku 1989. Skoro sa totiž ukázalo, že mnohým ide len o materiálnu stránku, len preto súhlasili so zmenami, s vidinou blahobytu... A tak prevládol názor, že musíme Západ vo všetkom napodobňovať.

    A ešte poznámka k nekonaniu referenda o samostatnosti. Keby sme skúmali, koľko štátov vzniklo, resp. ktoré národy sa osamostatnili na základe nejakého plebiscitu, asi by sme veľa príkladov nenašli. Nie všetko je dobré riešiť hlasovaním.
    A povedzme si: keby sa v roku 1918 konalo také referendum, Slováci by zrejme odmietli vystúpenie z Uhorska a vznik Československa.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.