Kult a kultúra

ZÁPISNÍK – 48/2019

Človek sa rodí do priestoru a času, do istých spoločenských a kultúrnych súradníc. Má sa o čo oprieť. Nemusí vo všetkom začínať od nuly, aj keď osobná skúsenosť je nenahraditeľná. Každý si môže povedať: odniekiaľ prichádzam, som jedinečný, no nie som na svete sám – boli tu ľudia predo mnou a zrejme budú aj po mne.

Naša materiálna i duchovná kultúra má hlboké korene, či už si to niekto uvedomuje alebo nie. Denne čerpáme zo žriedla minulosti, z kultúrneho bohatstva našich predkov. Všetky pokusy postaviť niečo nové na ruinách zlyhávajú. Ruiny nie sú dobrým základom. Dobrým základom nie je ani odmietanie tradície.

::

Je príznačné, že takzvané osvietenstvo tradíciu radikálne zavrhovalo. Videlo v nej prekážku budovania nového sveta a formovania nového človeka, oslobodeného od všetkých predsudkov. Akoby bolo možné všetko staré len tak odhodiť. Toľké sebavedomie hraničí s pýchou a hlúposťou. Dôsledkom je spoločenská kríza a kríza identity. Človek, nenachádzajúci dostatočnú oporu v spoločenských štruktúrach, normách a zvykoch, často ani v rodine, sa stáva osamoteným a dezorientovaným.

::

Tradícia nemá len funkciu záchovnú, je aj prostriedkom zdravého pokroku, je kultúrotvorná, dáva ľudskému jedincovi i spoločenstvu možnosť rásť. Vidíme teda symbiózu kultúry a tradície. Násilné pretrhnutie tohto spojenia je koncom jedného i druhého.

Ladislav Hanus upozorňuje na to, že v našej dobe sme svedkami vášnivej polemiky medzi dvoma protikladnými svetonáhľadmi, medzi kresťanstvom a ateizmom. Dôležitým bodom tohto sporu je otázka kultúry: „Obom stranám ide o dôkaz legitímneho vlastnenia kultúry“ (Ladislav Hanus: Človek a kultúra). Ateizmus upiera Cirkvi akýkoľvek nárok na kultúru, chce si kultúru privlastniť, oddeliť ju od „reakčného konzervativizmu“ a spraviť z nej de facto náhradku náboženstva. Lenže kultúra – ak má byť miestom, kde sa ľudská bytosť cíti dobre – nevyhnutne musí ostať v spojení s kultom.

Náboženstvo pripomína človeku dočasnosť všetkého pozemského, varuje ho pred spoliehaním sa výlučne na záruky a hodnoty tohto sveta, a tým vytvára bytostnú rovnováhu – aj vo vzťahu k pokroku a tradícii. Ak by totiž pokrok nebol korigovaný a usmerňovaný, viedol by ľudstvo do nezvládnuteľného zmätku, v ktorom niet rovnováhy ani usporiadanosti.

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci: ZÁPISNÍK – 47/2019

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!