- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

10. januára 2020

Prvý príkaz Desatora

Vlado Gregor

Pochybnosti a neviera vznikajú pozvoľna a už v predkoncilovej teológii sa prejavuje tendencia menšej úcty k Bohu a k preceňovaniu, niekedy až k zbožňovaniu človeka. Spomeniem Maritaina, Congara, de Lubaca, de Chardina, etc. Vieme zo socializmu, ale už aj zo súčasnosti, že nie je natoľko dôležité, čo sa oficiálne hovorí a čo sa verejne vytlačí, ale to, čo sa dá čítať medzi riadkami a k čomu to nakoniec vedie. „Podľa ovocia ich spoznáte…“
K histórii, dôsledkom a následkom Druhého vatikánskeho koncilu odporúčam texty dona Luigiho Villu (1918–2012), ktorý vydával časopis Chiesa viva. Dobrá a faktografická je aj kniha protestanta Ericha Brüninga Cudzí agent, kronika koncilu od Ralpha Wiltgena SVD Rýn sa vlieva do Tiberu a čerstvo preložená kniha Roberta de Matteiho II. vatikánsky koncil. Ak sa vám to nechce čítať, stačí si prelistovať spomienky Hansa Künga – a všeličo o zákulisí a cieľoch podaktorých účastníkov koncilu sa bez námahy dozviete. Málokedy citujem a konkrétne menujem, pretože sa zaoberám všeobecnými a všeľudskými zásadami, ale keď niečo predsa spomeniem, znamená to, že sa to naozaj oplatí prečítať.

Nepochybne sme sa dostali do štádia, keď sa hanbíme za to, že ešte vôbec existujeme. Nečudujte sa, že to nielen mňa, ale mnohých veriacich trápi. Asi nielen ja mám smutný dojem, že Otec František nechce len stvoriť novú Cirkev, ale chce zaviesť aj novú vieru. A to ľudia odmietnu a už aj odmietajú. Kaukazské príslovie hovorí: „Nahneval si vládcu? Obráť sa k ľudu. Nahneval si ľud? Tak utekaj.“
Stalo sa totiž to, že po koncile sa neoficiálne uznal judaizmus za rovnocenný kresťanstvu a po Seelisburgu už aj oficiálne, doslova sa zakázala misia medzi židmi. Čo je tak trochu paradox, ak nie rovno nezmysel. Pretože čo iné robil medzi svojimi rodákmi Ježiš, ak nie zvestovanie evanjelia na ich záchranu a obrátenie? A žiaľ Bohu, vzniká vo mne ďalší dojem, že po rehabilitácii judaizmu vznikli snahy o rehabilitáciu šamanizmu, to jest pohanstva.
Otec František teda robí starosti isto nielen mne – tým, že stále treba vysvetľovať, ako to vlastne myslel. Pritom v evanjeliu sa píše: „Vaša reč nech je áno, áno a nie, nie a čo je navyše, je od Zlého“ (Mt 5, 37).
Modlárstvo, to nie je len obdivovanie Pachamamy a ušľachtilých divochov, ale akékoľvek uctievanie sveta a človeka. Ak napríklad preceňujeme možnosti politiky a ekonomiky, páchame modloslužbu. Pretože prvý príkaz Desatora o tom, že si máme ctiť len nášho Stvoriteľa a
jedine jemu sa máme klaňať, je dosť jasný a kategorický. NON POSSUMUS, to jest nemôžeme, hovorili tisícky mučeníkov, ktorých nútili k modloslužbe – a NIKTO nám nemôže prikazovať niečo iné a tolerantnejšie.
Bože, buď nám milostivý a zachráň nás!

(Vianoce 2019)
Vlado Gregor
::
Súvisiaci článok:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

11 komentárov:

  1. Karol Dučák10.1.20

    Vlado Gregor, nie sme a zrejme nikdy nebudeme na rovnakej strane barikády, ale badám u Vás aspoň posun. Konečne píšete konkrétne, jasne, presne, konečne citujete a neotravujete nás svojimi prázdnymi bezduchými, jalovými kecami o ničom. Konečne majú Vaše príspevky racionalitu, konečne viem, čo chcete povedať. Blahoželám k tomu posunu. Snáď z Vás napokon niečo bude.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Chcem veriť, že ste obaja na rovnakej strane barikády. Rozdiel môže byť v spôsobe obrany a riešenia problémov.

      Odstrániť
  2. Benedikt XVI.: „Druhý vatikánsky koncil predovšetkým vzal na seba a vyriešil veľkú úlohu, keď novým spôsobom definoval poslanie Cirkvi a jej vzťah k súčasnému svetu, ako aj vzťah viery k tomuto času a k jeho hodnotám. Avšak pretlmočiť do života to, čo tu bolo povedané, a zachovať pritom hlbokú kontinuitu viery je oveľa náročnejší proces ako samotný koncil. Najmä preto, že svet prijal koncil v interpretácii, ktorú mu predostreli médiá, a nie na základe jeho textov, ktoré takmer nikto nečítal. Myslím si, že teraz, keď sú už vyjasnené niektoré základné otázky, je našou veľkou úlohou predovšetkým znovu poukázať na prioritu Boha. Dnes je dôležité, aby sme znovu videli, že Boh je tu...“
    (In: Benedikt XVI. – Svetlo sveta. Bratislava, Don Bosco, 2011)

    Odporúčam veľmi pozorne si prečítať a premyslieť uvedené slová emeritného pápeža. Kľúčovou je otázka viery, zachovanie kontinuity viery. Pretože ak naša viera bude v kríze, je takmer jedno, čo budeme uvádzať v rôznych dokumentoch, vyhláseniach a akčných plánoch. Skutočne, v prvom rade musíme prosiť a snažiť sa o väčšiu vieru. To, čo trápi Západ aj tunajšiu Cirkev, je kríza viery, respektíve kríza identity.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Anonymný10.1.20

    Vďaka za múdre a zodpovedné slová, cítim to veľmi podobne i keď nechcem stratiť nádej, že Pán Boh svojich verných neopustí a usilujem sa žiť podľa Božieho slova a vnášať do života zásady kresťanskej morálky i keď svet ide iným smerom a kresťania si žijú po svojom. ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Treba povedať, že svet vždy šiel iným smerom. Potvrdením toho je i samotný Ježišov život na tejto zemi.

      Odstrániť
  4. Pripájam ešte myšlienky kardinála Saraha, ktorého považujem za jednu z najväčších osobností súčasnej Cirkvi:
    „Žiaľ, hneď po koncile sa nepristupovalo k interpretácii konštitúcie o posvätnej liturgii zo zorného uhla zásadného prvenstva adorácie, pokorného pokľaknutia Cirkvi pred majestátom Boha, ale skôr ako k nejakej zbierke predpisov a odporúčaní. Odrazu sa vynorili húfy tvorcov a animátorov, ktorí vymýšľali všelijaké triky na zatraktívnenie liturgie..., pričom sa strácalo zo zreteľa, že liturgia tu nie je pre ľudí, ale pre Boha... Ak sa z liturgie vytratí aspekt božskosti, zmení sa na smiešne, profánne a nudné divadlo. (...) Je načase, aby sme znova dospeli k poznaniu, že podstatným znakom liturgie zostane navždy túžba strateného syna vrátiť sa k svojmu Otcovi. (...) Ak vzťah medzi Bohom a kresťanmi ochabne, Cirkev sa zmení na spoločenskú štruktúru, ktorá sa nebude nijako odlišovať od iných inštitúcií. Od tohto okamihu sa Cirkev začne meniť na všednú realitu; postupne sa zosvetští a odcudzí sama sebe, až sa z nej úplne vytratí pôvodná tvárnosť. Bez Boha si človek vytvára Cirkev na svoj obraz, podriadenú jeho momentálnym, malicherným potrebám alebo nerealizovaným chúťkam. V Cirkvi vyfabrikovanej podľa najnovšej módy sa ilúzia posvätného veľmi rýchlo profanizuje, mení sa na akýsi druh neúčinnej terapie...“
    (In: Robert Sarah – Boh alebo nič. Bratislava, Lúč, 2016)

    Aj kardinál Sarah zdôrazňuje, že kríza Cirkvi súvisí s krízou viery. Tu je kľúč k riešeniu problému. Dnes nám už nepomôže hádanie sa o litery, čas späť nevrátime... Pomôže len jediné: prehĺbenie viery, návrat ku koreňom.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Anonymný10.1.20

    vďaka za poctivú úroveň diskusie, lebo často sa mi zdá, akoby sme prestali byť schopní viesť dialóg, niektorí ho používajú len na to aby presadili svoj názor. Takúto skúsenosť mám v Cirkvi v posledných 50. rokoch. Ak sa dnes niektorí snažíme poukázať na problémy, ktoré sa dotýkajú mnohých a Cirkev ich nevie alebo nemá záujem riešiť hneď sme nálepkovaní, vysmievaní, urážaní... Či sa nám to páči alebo nie problémy sú tu, je potrebné hľadať ich riešenie v odstraňovaní ich koreňov. Už nestačia drobné nápravy dôsledkov. Niekto vložil do organizmu Cirkvi také prvky, ktoré ju ničia ak nebudú odstránené a nebude vyzdvihnutá jej Božská stránka tak následky budú stále horšie ale dôsledky ponesie nielen ona sama, ale aj svet, aj my osobne. Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Treba dôverovať Svätému Duchu v Cirkvi, nepodliehať malomyseľnosti.
    Nedávno som zaznamenal vyjadrenie jedného staršieho pána. Povedal zhruba toto: Pamätám si starú omšu, bola v latinčine, nerozumel som, preto sa teším liturgii v rodnej reči.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Karol Dučák13.1.20

    Pán Maršálek, ďakujem za múdre slová i nádherné citácie. Chcel by som dodať zopár vlastných myšlienok. Akosi sa už v radoch katolíkov usídlil defetizmus, slabomyseľnosť, pesimizmus, rezignácia... To je zlé! O tom, ako veľmi zlé to je, svedčia výzvy na vystúpenie z Katolíckej cirkvi, ktoré sa šíria sociálnymi sieťami. Na ilustráciu dve z nich od toho istého autora: https://gloria.tv/reply/7mfA1r9GMmh429GfPkgx3mA6a
    https://gloria.tv/post/m28pkwZjmi9v6AThVeeUpgoBM
    Ale veď je to služba diablovi! To je jeho taktika rozdeľovať masy, štvať ich proti sebe a takto ich ovládať. Kedysi som okrem iného prispieval do českého časopisu „Duše a hvězdy“, ale po čase som sa rozišiel s redakciou časopisu. Občas však neodolám a prebehnem si články aj komentáre k nim. Priznám sa, že neraz som zhrozený. Nedávno som zaregistroval komentár, z ktorého vyberám nasledujúcu vetu: „…lodička Církve pluje, zdá se ke světové církvi bez Krista.“
    Ale veď to je heréza! Kristus nikdy (!), ani na sekundu (!) neopustil svoju Cirkev. Veď povedal prvým biskupom, apoštolom, na čele s prvým pápežom Petrom: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
    Kristus nám dal slovo a každý, kto prestal veriť týmto Kristovým slovám, je slaboduchý renegát, ktorý Cirkvi škodí.
    To, že Katolícka cirkev prežíva ťažké časy, predsa neznamená, že nás Kristus opustil! Ježiš nám predsa nesľúbil raj na zemi. Sľúbil nám raj až po smrti, ale do raja sa dostanú len tí, ktorí plnia Jeho vôľu. Ježiš Kristus nám nesľúbil ani dokonalých pápežov. Lenže On nenechal Cirkev, svoje vlastné dielo, napospas osudu. Tak ako bol Ježiš so zhromaždením apoštolov na čele s prvým pápežom Petrom, tak bol s Magistériom Cirkvi počas celých nasledujúcich storočí jej existencie. Kto spochybňuje tieto slová, spochybňuje Sväté písmo a učenie Katolíckej cirkvi, takže sa naňho vzťahuje exkomunikácia latae sententiae. Nedovoľme, aby nám kverulanti a veční nespokojenci rozvrátili Cirkev. Ja sám som nikdy nevyzýval katolíkov k revolte voči vlastnej Katolíckej cirkvi. A to netvrdím, že súhlasím so všetkým, čo sa v Katolíckej cirkvi deje. Priznám sa, že nie som nejak zvlášť nadšený súčasným pápežom Františkom. Zamiloval som si jeho predchodcu Benedikta XVI. Nie vždy sa dokážem vnútorne stotožniť s pápežom Františkom, lenže rešpektujem fakt, že je to nám Bohom daná hlava Katolíckej cirkvi. Vševediaci Boh vedel už pri stvorení sveta, že raz bude hlavou Kristovej cirkvi práve pápež František. Ak by nebola jeho vôľa, aby sa kardinál Bergoglio stal pápežom, mal milión možností zabrániť tomu. Mohol predsa kardinála Bergoglia predčasne povolať z tohto sveta a pápežom by sa stal niekto iný. Katolícka cirkev predsa patrí Bohu a nie pápežovi Františkovi! A ak bola Božia vôľa, aby sme dnes mali pápeža Františka, ja jeho vôľu akceptujem, aj keď sa niekedy neviem stotožniť s jeho konaním. Aj pápež je ako človek omylný. Neomylný je len vtedy, ak niečo vyhlási ex cathedra. Lenže Katolícku cirkev vždy vedie neomylná ruka Ježiša Krista a len Kristus vie, prečo sa v jeho Cirkvi dejú také veci, akých sme často svedkami. Ježiš dopustil dokonca aj to, aby sme mali nehodných pápežov. Možno zámerne. Možno preto, aby sme nepodľahli pokušeniu povýšiť pápežov na úroveň Božiu. Možno nám chcel povedať: „Pozrite, ani pápeži, hoci sú moji zástupcovia na zemi, nie sú dokonalí! Preto nepodľahnite pokušeniu postaviť ich na moju úroveň!“
    Možno nás chce Boh skúšať. Možno nás chce preventívne trestať, aby nás vrátil na správnu cestu. A možno všetko dokopy. To nikto z nás nemôže vedieť, pretože my sme len slabí ľudia a On je dokonalý Boh. Chcem o tom napísať článok, preto nebudem priveľmi naťahovať tento komentár. Nakoniec chcem dodať to najdôležitejšie. Prosím každého, kto úprimne miluje Katolícku cirkev, aby sa vzdal pokušenia vyzývať katolíkov, aby vystúpili z Katolíckej cirkvi s odôvodnením, že ju Kristus opustil. To je diablova lož. Od roku 33, keď Kristus založil svoju Cirkev, ju už nikdy neopustil! Ani na sekundu! Uvedomte si to, prosím, všetci, čo čítate tieto riadky.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Problémy treba riešiť vo vnútri, s dôrazom na zachovanie jednoty. Reformovať tak, ako to robil napríklad svätý František z Assisi, a nie ako Luther!

      Odstrániť
  8. Anonymný16.1.20

    Nemyslím si, že by Kristus opustil Cirkev, zdá sa mi, že my sme opustili jeho a myslíme si, že si vystačíme bez neho aj v cirkvi, aspoň môj dojem je, že budujeme akúsi ľudskú cirkev podľa našich predstáv nie podľa Ježišových zásad, ale rád by som sa mýlil. Nechcem byť pesimistom, ale dôvody na optimizmus nemám skôr sa usilujem nestratiť celkom nádej a teším sa aj z malých dôvodov k radosti. Svet má problémy to sa spochybniť nedá a nás tieto problémy veľmi zaťažujú. Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.