12. februára 2020

Politický väzeň Anton Tomík

Ľudovít Košík
Anton Tomík sa narodil 2. júna 1932 v Skalici ako tretie dieťa v roľníckej rodine Cyrila a Márie. Jeho starý otec bol poslancom za prvej republiky a neskôr senátorom za agrárnikov. Vyrastal so starším bratom Františkom, ktorý v polovici tridsiatych rokov zomrel počas epidémie na zápal mozgových blán, a so sestrou Teréziou. V roku 1941 sa narodil ich najmladší brat František. Na prvé sväté prijímanie ho pripravoval katechéta františkán Rudolf Dilong. Na dožinkoch v roku 1942 sa v Holíči stretol s prezidentom Jozefom Tisom. 
V Skalici Anton Tomík vychodil meštianku a 1. septembra 1948 v Bratislave nastúpil na vyššiu priemyselnú školu strojnícku. Mal svoje plány, okrem iného chcel budovať sad. S príchodom komunistov k moci sa všetko zmenilo. Rodičia boli tlačení k vstupu do družstva, keď sa tomu bránili, museli odvádzať vysoké kontingenty. Napríklad museli kupovať vajcia, aby ich mohli odovzdať ako povinné dávky. Ťažko niesli, keď boli vyklčované ich tri ovocné sady. Tiež ťažko niesli prenasledovanie kňazov a  perzekúciu reholí, keď rehoľníci boli vyhnaní z kláštorov a sústredení vo väzeniach a pracovných táboroch.

Anton Tomík túžil stať sa pilotom, mal záujem dostať sa do Baťovej leteckej školy, ale keďže nemali peniaze, prihlásil sa na strojnícku školu. Býval na internáte, športovať chodil k saleziánom, tiež chodil do aeroklubu a lietal na vetroňoch. V Bratislave niektorí spolužiaci objavili vo výkope zbrane a priniesli ich do internátu. V lete sa niekoľkí spolužiaci vybrali vlakom na horskú chatu do Slovenského raja, kde chceli spolu prežiť týždeň. Samozrejme, nesympatizovali s nastupujúcim režimom a vytvorili SAK – Spolok antikomunistov.
Keď v hore bolo počuť streľbu, zastavili ich lesníci a zavolali na nich policajtov, ktorí ich 4. augusta 1951 zaistili a odviezli do Košíc a na druhý deň do Leopoldova na výsluch, kde boli psychicky mučení; pri prehliadke internátu našli zbrane a strelivo, boli upodozrievaní, že sa chceli pridať k partizánom v Bielej légii, že pomáhali spolužiakom pri úteku na Západ, že chceli odstreliť Stalinovu sochu v Bratislave, či vyhodiť do povetria sekretariát strany v Skalici.
Keď Anton Tomík čakal na súd, bol svedkom niekoľkých popráv, ktoré prebiehali v Justičnom paláci. Dňa 7. februára 1952 sa konal súd a na výstrahu navrhovali jemu a ďalším dvom spolužiakom – Helcovi a Kulichovi – za velezradu  trest smrti, ale napokon to pre ich vek zmenili na 15 rokov väzenia a stratu občianskych práv na desať rokov, jeden mladší spolužiak dostal štyri roky, lebo nebol plnoletý.
Trest nastúpil v Ilave, kde pracoval v krajčírskej dielni. Stretol tam aj niekoľkých saleziánov. Na jeseň 1952 bol presunutý do oblasti Jáchymova, do tábora Nikolaj, baňa Eduard, kam väzni chodili dva kilometre obtiahnutí oceľovým lanom v päťstupe. Podmienky boli hrozné, panoval tam hlad, v noci nástupy, zima, epidémia paratýfusu...
Anton Tomík je posledným žijúcim z desiatky väzňov, ktorým sa podarilo odvážne utiecť z tábora Nikolaj. V tábore bolo vtedy asi 700 väzňov a zaraďovali tam väzňov s trestami nad desať rokov. Tábor bol obohnaný vysokým plotom z ostnatého drôtu. Útek sa podaril v nedeľu 6. novembra 1955. Spoluväzni z baraku začali ešte v lete hĺbiť tunel pod drôtmi. Vykopanú hlinu vynášali na povalu, ktorú museli spevniť, aby to uniesla. Anton Tomík sa do tejto práce zapojil. Medzitým mal úraz ruky – i preto, ale aj z iných dôvodov sa termín dokončenia tunela i úteku posunul. Väzni stolári k tomu vyrábali drevené podpery.
Jeden „bonzák“ do schránky „prianí a sťažností“ anonymne varoval bacharov: pozor na útek z Nikolaja. Preto hneď večernom nástupe utieklo desať väzňov, prvý sa vykopaným tunelom preplazil Tomík, posledný Dostál, kvôli psom sypal za sebou korenie. Podarilo sa im uniknúť pred strážnymi vežami, dvaja sa vydali hneď na vlastnú päsť a ostatní sa po nočnom pochode dostali až k obci Sadov pri Karlových Varoch.
V tábore zistili ich neprítomnosť až pri rannom nástupe, krátko pred siedmou hodinou. Vtedy začalo ich hľadanie: vyrazili psy, jednotky vnútornej stráže, asi 400 príslušníkov ministerstva vnútra a hranicu s vtedajšou NDR uzatvorili príslušníci pohraničnej stráže. V okolí tábora ich nenašli. Postupne bolo do operácie nasadzovaných stále viac jednotiek. Uzatvorené boli mosty cez rieku Ohře, verejná bezpečnosť kontrolovala cestu Karlove Vary – Praha... Celkovo sa do akcie sa zapojilo asi tisíc ľudí, hlavne vojakov – s guľometmi, samopalmi, pištoľami a puškami, nad nimi krúžili lietadlá.
Popoludní na nich v blízkosti obce Sadov narazil hájnik, ktorý predpokladal, že sú to pytliaci. Roztekali sa po lese, na mieste nechali niekoľko vecí. Po 17. hodine hájnik nahlásil podozrivé osoby. Utečenci v noci, po dvadsiatich štyroch hodinách na slobode, pokračovali smerom na juh. Netušili, kde sú. Keď sa Tomík vybral na železničnú zastávku, zistil, že sú v blízkosti Loktu; tam tiež našiel 50 korún a sveter, kúpil desať rožkov...
V utorok večer sa skupina znova vydala na cestu. Keď sa pokúsili prejsť ponad rieku Ohře cez železničný most, ozvalo sa: Stoj! Utekali, ale štyria boli zadržaní, ostatným sa podarilo unikať ďalej. V noci bol chytený ďalší z unikajúcich pri Sadove. Pátranie pokračovalo aj v ďalších dňoch. Dvaja väzni, keď sa dozvedeli zveličenú správu, že niekoľkí boli zastrelení, tak sa 12. novembra sami prihlásili. Ďalších dvoch zadržala hliadka VB 14. novembra. Posledného zadržala hliadka VB v Olbramoviciach pri Voticiach 19. novembra.
Anton Tomík bol v blízkosti Loktu postrelený. Prebral sa, keď ho oblizoval pes, a potom až na klinike, kde sa k nemu skláňala milá ošetrovateľka. Jeho zranenia boli najvážnejšie. Ich cieľom nebol útek za hranice, vedeli, že už sú prísne strážené. Chceli sa stretnúť s rodinou, chceli takto upovedomiť svet o podmienkach života v uránových lágroch.
Všetkých desiatich utečencov čakalo ďalšie väznenie, súd sa konal 8. marca 1956 v Chebe, kde padli rozsudky od niekoľkých mesiacov do dvoch rokov. Keďže prokurátor nebol spokojný s výškou trestov, odvolacie riadenie v Prahe na Najvyššom súde 8. júna 1956 zvýšilo tresty o niekoľko mesiacov. Súdení boli aj väzni, ktorí neutiekli, ale podieľali sa na budovaní tunela. Popritom sa však zlepšili väzňom v tábore podmienky, dostali lepšiu stravu a oblečenie, viac uhlia na kúrenie, možnosť častejších návštev.
Antona Tomíka previezli do Leopoldova, kde pracoval pri páraní peria a potom v elektrodielni. Netýkala sa ho amnestia 9. mája 1960, ale po odsedení polovice trestu požiadal o podmienečné prepustenie, s čím súdny senát súhlasil, a tak v lete roku 1960 z Leopoldova cestoval vlakom za bratom do Piešťan a potom k rodičom do Skalice. Keďže v Skalici nenašiel prácu, zamestnal sa v Bratislave v strojárňach potravinárskeho priemyslu a potom v Hydrostave. Oženil sa, v Bratislave manželia dostali nový byt, mali dvoch synov.
P. s.
Antona Tomíka som osobne spoznal, keď bol v sedemdesiatych rokoch 20. storočia navštíviť svojho spoluväzňa, môjho strýka Antona Srholca v Perneku na fare. Potom som ho stretol ešte niekoľkokrát v Skalici. Po roku 1989 sa Anton Tomík zapájal do činnosti Konfederácie politických väzňov. Má niekoľkých vnukov a žije v Bratislave. V roku 2013 získal Pamätný list predsedu ÚPN a v roku 2016 sa stal jedným z laureátov Ceny pamäti národa v Prahe, ktorú udeľuje Post Bellum.

Ľudovít Košík


Použitá literatúra:
Eva Zelenayová: Prežil útek z Jáchymova; časopis Svedectvo, 6/2014
Jan Horník: Útěk tunelem z lágru Nikolaj; Paměť a dejiny, 3/2015
T. Junwirth: Anton Tomík: Na komunistoch sa mi nepáčilo predovšetkým násilie; aktuality.sk
Luděk Navara:  Anton Tomík; tvare-vzdoru.vaclavhavel-library.org

1 komentár:

  1. Ďakujem za sprostredkovanie a priblíženie tohto priam románového životného príbehu.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.