Hieronym Mokrohajský a jeho príbeh

Ľudovít Košík

Dlhoročný politický väzeň, výtvarník, básnik Hieronym Mokrohajský sa narodil 3. marca 1931 v Gbeloch (otec Jozef, matka Johana, rod. Zámečníková, pochádzali z Gbelov, mali päť detí, Hieronym bol najmladší). Jeho brat Ján bol tiež politickým väzňom a mal umelecké nadanie, bol hudobníkom v SĽUKU, hral na husle a flautu.

Hieronym v rokoch 1946–48 študoval na strednej priemyselnej škole,  na textilnom oddelení v Ružomberku. Ukončenie štúdia vystriedala väznica, kam sa dostal po ilegálnom prechode hraníc, pre ktorý sa rozhodol so spolužiakmi Milanom Kvakom a Štefanom Mazurkovičom. Chceli emigrovať, vo vidine lepšej sebarealizácie v Amerike. Hranice prekročili 20. septembra 1948 v oblasti Domažlíc, len tak naľahko, bez peňazí i teplejšieho oblečenia.

Skončili v záchytnom tábore v Regensburgu, kde sa zdržiavalo 300–700 utečencov. Tu čakali na udelenie utečeneckého pasu. Ako dôvod uviedli vylúčenie zo školy a hrozbu, že za svoj postoj k režimu budú odsúdení na pobyt v tábore nútených prác.

Dňa 14. októbra 1948 sa Mokrohajský s Mazurkovičom rozhodli, že sa vrátia do ČSR pre oblečenie. Prekročili hranicu, Mazurkovič pokračoval v ceste do Ružomberka, chcel svojho priateľa Viktora Dávida previesť cez hranice na Západ. Dohodli sa, že sa stretnú v Gbeloch u Hieronymových rodičov. Odtiaľ cez Kúty cestovali do Prahy a Domažlíc, prešli hranicu a vrátili sa do Regensburgu. O pár dní lágrový sudca dr. Vagačský Mazurkoviča poveril, aby sa s priateľom Olosom vrátili na Slovensko a previedli cez hranicu jeho manželku. Pri prechode hraníc v oblasti Domažlíc Mazurkoviča zatkli, Olosovi sa podarilo ujsť.

Mokrohajský zistil, že utečenecký pas nedostanú, povrávalo sa, že budú prevezení do pracovného tábora. Vtedy mu navrhol tiež nepreverený Jozef Fecko, že najlepšie spravia, ak ujdú z Regensburgu a prejdú do Salzburgu. A tak 15. decembra cestovali cez Mníchov do Salzburgu. Tu Mokrohajského nahovoril Anton Malý, človek zo skupiny Ferdinada Ďurčanského, aby si urobil krátkodobý vyzvedačský kurz. Následne dostal úlohu zájsť na Slovensko, odtiaľ priniesť úradné tlačivá, bianko osobné preukazy, špeciálne mapy, úradné pečiatky, legitimácie KSS a Spolku slovenských partizánov a iné.

Jeho spoločníkom na ceste bol Ján Ciriak, ktorý mal tiež svoje úlohy. Cez Viedeň sa dostali vlakom do Marchegu a naskočili na nákladný vlak, ktorým sa 13. apríla 1949 doviezli do Devínskej Novej Vsi. Hieronym prechodil za týždeň kus Slovenska, Žilinu, Banskú Bystricu, Košice, Medzibrodie... Odchod mali naplánovaný na 28. apríl, ale keď zistili, že sú sledovaní, rozhodli sa odísť o deň skôr. Keď zmeškali vlak do Kútov, ŠtB obidvoch zatkla.

V procese s dvanástimi obvinenými, do ktorého boli zaradení aj tí, ktorí im pomohli získať žiadané veci, bol obžalovaný a 16. júna odsúdený ako 18-ročný za velezradu a vyzvedačstvo na pätnásť rokov; obžaloval ho štátny viceprokurátor JUDr. Anton Rašla.

Ján Ciriak, ktorý sa v procese stal hlavným obžalovaným, dostal doživotie, brat Hieronyma Ján dostal päť rokov, ostatní, ktorí im pomáhali získať požadované materiály, dostali tresty od piatich mesiacov do desiatich rokov.  Odvolací súd 27. júla 1950 v Prahe  jemu i Ciriakovi trest potvrdil.

V roku 1949, po odsúdení, bol Hieronym Mokrohajský väznený v Leopoldove, kde stretol troch študentov trenčianskeho gymnázia, Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára, odsúdených na smrť a popravených 20. februára 1951, o čom napísal dojemnú črtu. V roku 1951 bol eskortovaný na Jáchymovsko, do ústredného tábora v Ostrove nad Ohří. Lekári rozhodli, že je schopný práce v podzemí.

Od spoluväzňov získal prezývku Moky, takto ho spomína opakovane aj jeho spoluväzeň Anton Srholec vo svojich spomienkach na väzenie Svetlo z hlbín Jáchymovských lágrov, kde na strane 98 píše: „Moky je skúsený baník. Klincom pritĺka dosku, po ktorej budeme prechádzať ponad komín. No švacne sa sekerou po prste. Dakedy zdriemnu aj anjeli. Iní pri takejto príležitosti preklínajú všetky nebesá. Moky je umelec. Odhryzne z prsta odrazenú kožu, z rany sa mu valí krv, prstom ju vášnivo nanáša na bielu stenu. Nakreslí na stenu kríž. Fantastický krvácajúci Kristus namaľovaný vlastnou krvou. Kým sa mu postupne zavrie rana, padne ešte trochu farby na zem. Pár čŕt a obraz je hotový. Kahany postavíme oproti stene, aby bola osvietená, a žasneme. Moky, ty si svätec. Keby si namiesto fárania študoval umenie, národ by mal umelca. Takto má len umeleckého baníka. Až potom zobral hlinu, prilepil na ranu, obviazal handričkou z dolnej časti košele – a dneska máš voľno...“

Mokrohajský bol uvedený, spolu s Antonom Srholcom, ako autor prvej samizdatovej životopisnej črty o Jankovi Havlíkovi Oceľové srdcia. Podľa svedectva Havlíkovho brata, tiež politického väzňa Antona, mal v pláne napísať jeho životopis vo veršoch, ale pre rôzne zdravotné príčiny to zostalo len prianím. Tak zostali z jeho pera tri básne o jeho priateľovi a spolutrpiteľovi, ktorému vďačí za dobré postrehy, hĺbku myšlienok a lásku k pravde.

Hieronym Mokrohajský vo väzeniach strávil pätnásť rokov, pred zlomením ho zachránila pevná viera v duchovné tvorivé hodnoty človeka, ktoré získal vďaka náboženskej výchove v rodine v rodných Gbeloch. Osobitne vďaka matke získal silné náboženské cítenie, ktoré mu pomáhalo prekonávať nepriazeň osudu a neskôr ovplyvnilo i jeho maliarsku tvorbu.

V rokoch 1962–64 bol často trestaný za rôzne priestupky, odmietnutie práce, nedisciplinovanosť, neplnenie pracovnej normy a podobne. Po prepustení ostatných politických väzňov sa ocitol medzi kriminálnikmi. Musel nosiť počas výkonu trestu zelenú stužku útekára, keďže sa pokúsil o útek.  Prepustený bol až 20. februára 1964. Nebol mu odpustený ani deň trestu.

Po prepustení prišiel k bratovi Jánovi do Bratislavy, ale vrátil sa do uránových baní, pracoval v bani Rožínka na Morave a až v roku 1969 sa po devätnástich rokoch ťažkej práce v podzemí, v rádioaktívnom prostredí, zamestnal v Doprastave ako rozmnožovač, kde sa naučil miešať farby a stal sa z neho výtvarník.

Vo väzení sa stal básnikom, bol to výraz duchovnej obrany a nepoddajnosti človeka pod tlakom ťažkých vonkajších okolností. Písal básne s tematikou vlastenectva, slobody – doslova na kolene, na kúskoch papiera sa ich snažil prepašovať von, aby sa zachovali. Za báseň Trafalgar bol vylúčený aj zo všeobecnej amnestie v roku 1960. Táto báseň bola v roku 2005 uverejnená v časopise Kultúra. Počas väzenia prispieval do skautských ilegálnych časopisov Táborák, Bystrina, Perute, ktoré vydával jeho priateľ, spoluväzeň a vrstovník Ján Maňas. Poézia mala vplyv aj na jeho neskoršiu výtvarnú tvorbu, najmä v rozvíjaní obrazotvornosti, poetizácie obrazu. Na jeho výtvarnú tvorbu malo tiež vplyv očarenie neopakovateľnou krásou prírodných štruktúr jednotlivých hornín v podzemí.

Počas pobytu vo väzení mu zomreli obaja rodičia. S manželkou Máriou, učiteľkou hry na klavír v bratislavskej základnej umeleckej škole, vychovali troch synov. V roku 1991 bol Hieronym Mokrohajský rehabilitovaný. Od roku 1975 sa intenzívnejšie venoval maľbe, hlavne olejom i pastelom, prevažne s biblickými motívmi, ale aj motívmi zo slovanskej histórie, tiež zátišiam. Vyjadril humanistické cítenie človeka, ktorý poznal utrpenie. Tiež sa venoval maľbe na sklo, kreslil aj ceruzkou, uhľom a tušom. Zúčastňoval sa viacerých školení a pracovných sympózií v Senici, Vysokých Tatrách, Vavrišove a inde. Svoje najplodnejšie obdobie výtvarnej tvorby prežil v osemdesiatych rokoch. Pociťoval vnútorné uspokojenie nad možnosťami človeka tvoriť. S priateľom Jozefom Valčekom bol signatárom Charty 77.

Hieronym Mokrohajský daroval jeden zo svojich obrazov Matke Tereze pri zakladaní jej ústavu v Čadci, prijatie z jej strany považoval za svoju najväčšiu odmenu. Od roku 1982 usporiadal  viaceré samostatné výstavy a zúčastnil sa na kolektívnych výstavách v Bratislave a inde. Pri príležitosti jeho životného jubilea sa 11. októbra až 1. novembra 1992 konala autorská výstava jeho diel v Záhorskej galérii v Senici... Hieronym Mokrohajský zomrel v roku 2000.

Ľudovít Košík

Použitá literatúra:

Rudolf Dobiáš: Volali sme ho Moky. Naše svedectvo, 6/2012

Rudolf Dobiáš: Hieronym Mokrohajský. Triedni nepriatelia IV, Hlbiny, Bratislava, 2013

Anton Havlík: Lásku nemožno umlčať. Vydavateľstvo Oto Németh, 2004

Jakub Chovanec a Timotej Cirok: Príbeh Jána Maňasa. Naše svedectvo, 6/2013

Martin Lacko: Z novembrového prevratu vyšli víťazne komunisti; rozhovor s bývalým politickým väzňom Martinom Hagarom. Pamäť národa, 4/2013

Anton Srholec: Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov. VMV, Prešov, 1996

Štefan Zajíček: Hieronym Mokrahajský – obrazy. Záhorská galéria Senica, 1992

Wikipédia – Zoznam slovenských signatárov Charty 77

Kultúra, 2005