Sen, mesačná noc

 

Otec mi zomrel vo februári. Bolo desivé počasie. Fúkal silný chladný vietor. Mráz štípal pod nechtami. Neznesiteľný čas. Chladno a mrazivo. V mojom a maminom srdci ešte mrazivejšie.

Áno, zomrel mi otec. Mama nás prišla o tom informovať ráno o deviatej. Otec zomrel o piatej večer. V očiach sa mi zarosili slzy... Okamžite sme sa aj s manželkou rozhodli, že pôjdeme domov, kde naši bývajú, respektíve už býva mama sama. Vždy, keď som prišiel domov, mama mi núkala jedlo...

Sadol som si na rohovú lavicu a spýtal sa: „A ako sa to stalo?“

„Večer o piatej... Lekár, ktorý mal určiť príčinu smrti, prišiel až o dve hodiny.“

„A čo bola príčinou smrti?“

„Praskla mu cieva vedúca do hlavy, zaliala mozog a okamžite bol mŕtvy. Našla som ho celého modrého na zemi, to bol jeho koniec.“

Zhrozil som sa. „A teraz je... kde“

„V smútočnom dome.“ Mama neudržala plač. Chápal som ju. Prežili s otcom spolu päťdesiat rokov.

Manželka držala mamu za ruku.

„Neplačte, mama, raz všetko prebolí. Máte nás, svojho syna a mňa, vašu nevestu.“

Tieto slova boli uspokojivé, ale len na chvíľu. Otcova smrť nás zasiahla. Zomrel ako sedemdesiatštyriročný. Otcov otec o desať rokov starší. Otec bol tvrdohlavý, na niečom sa ich rodina pohádala a on povedal, že nikdy k svojim rodičom nepríde. A ani neprišiel. Teraz leží v truhle bezradný a čaká, kedy si ho Boh vezme k sebe.

Od toho dňa sa mi s ním často snívalo. Nebál som sa, veď to bol môj otec. Raz, prvého októbra, bola mesačná noc, prisnil sa mi znova sen s otcom, ale aj so starým otcom.

 

Niekto búchal na dvere, tak silno, až som sa bál. Búchanie neprestávalo. Vstal som z postele, šiel som na chodbu a spýtal sa:

„Kto to je?“

„Ja, tvoj starý otec.“

Nastalo dlhé ticho. Potom sa opýtal starký mňa:

„Chcem sa spýtať, skutočne zomrel tvoj otec, môj syn?“

„Áno, zomrel.“

„Pusť ma dnu.“

Otvoril som dvere, sadli sme si v kuchyni. Spravil som ako na objednávku dve kávy, položil ich na stôl. Starý otec prehltol bolesť, slzy mu stekali do kávy.

„Vieš, syn, môj...“ Vetu nedopovedal. Vždy ma tak volal, keď som prišiel k starkým. Bol som jednoducho jeho syn, ako môj otec. A ďalej pokračoval:

„Bolí ma iba jedno, že tie dlhé, predlhé roky k nám neprišiel. Ale som rád, že aspoň teraz budeme spolu.

 

Sen bol taký silný, že som po precitnutí chvíľu nevedel, či to bol sen alebo realita. Pomodlil som sa. Po modlitbe som sa zamyslel nad slovami starého otca. Bolelo to veľmi, že až smrť ich dvoch znova spojila.

 

Gabriel Németh

::

Rozhovor s autorom:

Rozdať slovo do poslednej omrvinky

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.