4. novembra 2020

Svätý Karol Boromejský inšpiruje zvlášť v súčasnosti

 

Karol Dučák

Štvrtý november je v Cirkvi dňom spomienky veľkého cirkevného reformátora svätého Karola Boromejského, arcibiskupa milánskeho, ktorý je patrónom katechétov a biskupov. Časy, v ktorých sa vyznamenal ako svetlý vzor obetavého duchovného pastiera, do istej miery pripomínajú súčasnosť, v ktorej národy sveta zápasia s ochorením Covid-19. V dobe sv. Karola Boromejského postihla veriacich jeho diecézy morová rana, no obetavý svätec sa aj v tých ťažkých časoch vo zvýšenej miere neúnavne staral o svojich veriacich a bol s nimi v neustálom kontakte, čím sa pre Katolícku cirkev stáva inšpiráciou aj v súčasnosti.

Svetlo sveta uzrel 2. októbra 1538 v severotalianskom mestečku Arone, na západnom brehu jazera Lago Maggiore, ako druhorodený syn bohatých a významných rodičov. Jeho otcom bol gróf Gilbert Borromeo, matka pochádzala z rodu Medici a jej brat Gianangelo de'Medici sa koncom roka 1559 stal pápežom, ktorý prijal meno Pius IV. Je zaujímavé, že práve jeho synovec, vtedy ešte pomerne mladý Karol Boromejský, sa mal stať o 27 rokov neskôr jeho nástupcom na pápežskom stolci. Keď Pius IV. dňa 9. decembra 1565 zomrel v náručí svojho synovca, Karol Boromejský ostal v konkláve a práve jeho chceli kardináli zvoliť za nového pápeža. On ich však od tohto zámeru odhovoril a tak sa novou hlavou Cirkvi stal dominikán Michele Ghislieri s menom Pius V. Sám Karol bol novému pápežovi v mnohom  nápomocný a neskôr sa o ňom vyjadroval v superlatívoch.

Život sv. Karola Boromejského je plný veľmi zaujímavých, v niektorých prípadoch priam neuveriteľných skutočností, ktoré možno ťažko podrobne vymenovať na ploche relatívne krátkeho článku, preto sa pokúsme veľmi stručne uviesť aspoň časť z nich.

Karola Boromejského charakterizuje priam raketový štart jeho duchovnej dráhy. Už v siedmich rokoch bol prijatý do stavu klerikov, v dvanástich prijal tonzúru. V roku 1552 začal ako štrnásťročný študovať právo na pávijskej univerzite a o sedem rokom neskôr ho ukončil doktorátom z rímskeho a cirkevného práva.

Jeho ďalší postup v cirkevnej hierarchii výrazným spôsobom ovplyvnilo zvolenie jeho strýka za hlavu Katolíckej cirkvi koncom roka 1559. Novozvolený pápež Pius IV. čoskoro po svojom zvolení povolal k sebe do Ríma Karola a jeho staršieho brata Federica a obom zabezpečil významné postavenie. Kým starší Federico bol poverený štátnickými úlohami, Karola si pápež vyhradil pre seba ako svojho tajomníka, pričom ho poveril viacerými významnými cirkevnými funkciami. Karol mal necelých 22 rokov, keď bol v januári 1560 vymenovaný za kardinála a krátko nato za administrátora milánskeho arcibiskupstva s povinnosťou ostať v Ríme.

Išlo o klasický prípad nepotizmu (dnes by sme povedali rodinkárstva), ktorý značne poškodil kredit Katolíckej cirkvi. V tomto prípade však výnimka potvrdila pravidlo a z Karola Boromejského sa stal jeden z najužitočnejších služobníkov Katolíckej cirkvi. Aj napriek na svoj vek neuveriteľne vysokému postaveniu ostal pokorný a skromný. Spočiatku sa zdráhal prijať kardinálsky úrad a s plačom prosil pápeža, aby ho tej hodnosti zbavil. Veď v tej dobe nebol ešte ani kňazom. Neoblomný pápež však napriek obvineniam z rodinkárstva vycítil veľkosť ducha svojho synovca, preto jeho prosbe nevyhovel. Neskorší vývoj udalostí potvrdil správnosť jeho rozhodnutia.

Vari najväčšou Karolovou zásluhou bol jeho osobný prínos k dokončeniu Tridentského koncilu a predovšetkým k uvádzaniu koncilových rozhodnutí do života. Zaslúžil sa o zvýšenie cirkevnej disciplíny, zakladanie seminárov pre nových kandidátov kňazstva a o zostavenie nového rímskeho katechizmu, misála a rubrík.

Paradoxne ešte aj po smrti staršieho brata Federica v roku 1562 mal možnosť zriecť sa cirkevnej dráhy a venovať sa civilnému povolaniu. Jeho brat totiž nezanechal potomstvo a tak sa očakávalo od Karola, že sa stane pokračovateľom rodu. Keďže v tej dobe ešte nebol vysvätený za kňaza, mohol mu strýko pápež udeliť všetky potrebné dišpenzy na uzavretie sviatostného manželstva. Karol však na také čosi nepomyslel. Vtedy bol už pevne odhodlaný stať sa kňazom a plne sa oddať cirkevnej službe. Jeho kňazská vysviacka sa konala  17. júla 1563. Je priam neuveriteľné, že už v decembri toho istého roku bol Karol Boromejský vysvätený za biskupa. Mal iba 25 rokov!

V máji 1564 sa stal milánskym arcibiskupom a ostal ním po celý zvyšok života. Do Milána však mohol odísť až v septembri roku 1565. Jeho angažovanosť v koncilovom dianí a povinnosti v pápežskej kúrii si totiž vyžadovali jeho prítomnosť v Ríme, takže spravovanie arcidiecézy mal na starosti generálny vikár Mons. Niccolo Ormaneto z Verony, veľmi schopný muž, ktorý na podnet svojho arcibiskupa hneď po príchode do Milána zvolal diecéznu synodu, v roku 1564 založil seminár a začal reformovať ženské kláštory.

Teda až v septembri roku 1565 sa Karolovi podarilo odísť z Ríma do Milána v hodnosti nielen arcibiskupa, ale aj pápežského legáta. Čoskoro nato ho však narýchlo povolali do Ríma k ťažko chorému strýkovi pápežovi, ktorý zomrel v jeho náručí 9. decembra 1565. Ako už bolo uvedené, Karol sa mohol po smrti strýka stať novým pápežom, avšak zriekol sa tejto pocty a prenechal miesto inému kandidátovi. Novozvolený pápež Pius V. navrhoval Karolovi, aby zostal v Ríme, on sa však nedal presvedčiť a definitívne odišiel do Milána.

Práce v milánskom arcibiskupstve, ktoré osemdesiat rokov nemalo svojho pastiera a bolo veľmi zanedbané, mal neúrekom. Táto arcidiecéza vždy patrila medzi najväčšie v Cirkvi a v posledných rokoch Karolovho účinkovania tu bolo viac ako 750 farností, vyše 3 200 kňazov (z toho 1 200 rehoľných), viac ako tisíc rehoľných bratov, 3 400 rehoľných sestier, bolo tu aj 740 katechetických škôl, 886 bratstiev a iných nábožných združení, domovy pre osamelé dievčatá a ženy (slobodné dievčatá, vdovy, opustené manželky, dievčatá bez dozoru, kajúcnice i prostitútky, ktoré v domovoch prevychovávali), 24 charitatívnych stredísk, zaisťujúcich pomoc pre približne stotisíc chudobných, taktiež útulky pre chorých, starých, choromyseľných, siroty, žobrákov atď.

Zvládnuť správu takého rozsiahleho arcibiskupstva si vyžadovalo mimoriadnu inteligenciu a priam nadľudské úsilie. Karol Boromejský to zvládal priam excelentne. Predovšetkým zreorganizoval arcibiskupstvo, ktoré rozdelil na dvanásť obvodov: šesť v meste a šesť na vidieku. Nanovo usporiadal aj farnosti. Zveľaďoval kňazský seminár, ktorý založil v roku 1564 generálny vikár Mons. Niccolo Ormaneto z Verony. Neuspokojil sa však s tým a založil v Miláne aj tzv. Helvétske kolégium pre švajčiarskych seminaristov a ďalšie tzv. malé semináre pre mladších kandidátov kňazstva.

Nezabúdal ani na nemajetných záujemcov o vzdelanie. Pre chudobných univerzitných študentov dal postaviť v Pávii kolégium, dokončené v roku 1568. Založil milánsku univerzitu Brera, ktorá bola otvorená v roku 1572 a podporil založenie viacerých kolégií, ktoré mali na starosti poväčšine rehoľníci.

Veľmi si zakladal na osobnom kontakte s veriacimi. Peši niekoľkokrát prešiel celé rozsiahle arcibiskupstvo a navštívil všetky jeho farnosti. Osobne kázal pri svätých omšiach a rozdával sväté prijímanie tým, ktorí chceli. Dozeral na stav kostolov, bohoslužobných a všetkých posvätných predmetov, aj na správanie kňazov i veriacich počas bohoslužieb a pobožností.

Agilný milánsky arcibiskup sa však zaujímal aj o každodenný život veriacich. Chcel vedieť, či svätia sviatočné dni a zachovávajú prikázané pôsty, či nie sú vydieraní alebo okrádaní, či nežijú v konkubináte, či podporujú dobročinnosť a ako v arcidiecéze fungujú charitatívne zariadenia. Veľmi si potrpel na disciplínu a poriadok v kláštoroch a prísne dozeral na morálku zamestnancov arcibiskupstva. Tam, kde sa žiadala náprava, arcibiskup energicky, ale ohľaduplne zasiahol.

Karol bol prísny, ale aj láskavý, obetavý a chápavý. Predovšetkým však išiel príkladom. Zriekol sa drahých omšových rúch, žil priam núdzne a viedol k tomu aj svojich veriacich. Jedol veľmi málo, od roku 1577 dokonca s výnimkou veľkých sviatkov iba raz denne, a to chlieb, vodu, ovocie a zeleninu. Dôchodky z rodičovských majetkov venoval chudobným a Cirkvi. Na chod seminárov venoval aj vlastný zdedený majetok po otcovi. Dedičstvo po bratovi predal a peniaze rozdal chudobe.

Neúnavné zavádzanie reforiem a poriadku však bolo nie všetkým po vôli, preto mal Karol Boromejský aj úhlavných nepriateľov, nevynímajúc z toho rehoľníkov. Prežil dokonca aj atentát, keď na neho pri modlitbe v kaplnke vystrelil rehoľník, istý fra Girolamo Donato. Nijaké protivenstvá však nemohli neúnavného arcibiskupa zlomiť.

Najväčšie osobné hrdinstvo a bezhraničnú obetavosť preukázal Karol Boromejský počas moru, ktorý vypukol v Miláne v auguste 1576. Bol v tom čase na pastoračnej vizitácii mimo Milána, no keď sa dozvedel o pohrome, bez akéhokoľvek otáľania sa náhlil do svojho pôsobiska. Dňa 9. septembra odkázal v testamente celé osobné imanie hlavnej milánskej nemocnici a plne sa vložil do služby chorým a zomierajúcim. Nedbal na nebezpečenstvá a keď ho napomínali, aby bol opatrný, odpovedal: „Dobrý pastier dá aj život za svoje ovce.“

Na odvrátenie moru konal kajúcne pobožnosti, modlitby a postil sa. Mor pominul na Vianoce 1577, po vyše ročnom trvaní, a vyžiadal si v Miláne 18 000 obetí. Karol napriek neustálemu kontaktu s nakazenými prežil v úplnom zdraví aj túto skúšku, ktorou sa navždy zaskvel v pamäti ľudí. Nepovažoval však vypuknutie moru za náhodu, ale za Boží trest a vážne varovanie do budúcnosti.

Na konci životopisu svätca hodno spomenúť, že bol dosť rozcestovaný. Štyrikrát navštívil Rím a štyri razy bol v Turíne, kde vzdal úctu vzácnej relikvii – Turínskemu plátnu. Keďže milánske arcibiskupstvo územne zasahuje aj do Švajčiarska, navštívil aj tieto časti svojej arcidiecézy. S osobitným poslaním (predovšetkým ako apoštolský vizitátor) precestoval severotalianske diecézy Cremonu, Bergamo a Bresciu. V roku 1580, v dobe pobytu v Castiglione delle Stiviere, pripravil na prvé sv. prijímanie neskoršieho svätca Alojza Gonzagu.

Karol zomrel 3. novembra 1584 úplne vyčerpaný v pomerne mladom veku 46 rokov. Podľa jeho želania ho pochovali 7. novembra v jednoduchom hrobe pod dlážkou milánskeho Dómu za mohutnej účasti ľudu. Svätorečil ho v roku 1610 pápež Pavol V. O tri storočia neskôr svätý pápež Pius X. venoval pamiatke svätého milánskeho arcipastiera osobitnú encykliku Editae saepe.

Meno svätého Karola Boromejského nesú viaceré rehoľné kongregácie a spolky. Aj na Slovensku, v Košiciach, máme známy Kňazský seminár sv. Karola Boromejského. A tiež máme rehoľné sestry boromejky, ktoré majú svoje rehoľné domy na Slovensku, v Českej republike a iných krajinách.

Svätý Karol Boromejský aj dnes, a práve dnes, inšpiruje, motivuje. Katolík v súčasnosti môže vlastne tak trochu závidieť súčasníkom veľkého svätca. Mohli ho každý deň, aj v čase moru, vidieť z tváre do tváre, mohli prijímať Eucharistiu z jeho rúk. A čo dnes? Biskupov a kňazov vidíme cez televíziu, Eucharistia sa stala zriedkavosťou v živote katolíka. Sväté omše sledujeme na televíznej obrazovke, lenže tie nikdy nenahradia živé sväté omše! Čosi zlé, veľmi zlé sa deje s našou Katolíckou cirkvou a my s hrôzou konštatujeme, že to, čo nedokázal totalitný režim, dokázal „sprostý“ vírus, ktorý ochromil našu Cirkev.

Prosme preto aj dnes sv. Karola Boromejského, nášho veľkého svätca, aby orodoval za súčasnú Katolícku cirkev v nekompromisnom zápase proti agresívnym atakom sekulárneho sveta. Aby sa táto Cirkev nebála smelo, ale s nevyhnutnou ohľaduplnosťou, presadzovať právo na verejné slávenie svojho kultu. Amen.

 

Karol Dučák

::

Odporúčané:

Kristova Cirkev je nezničiteľná

::

PriestorNet

Prinášame pôvodnú tvorbu našich autorov: nekopírujeme, nekradneme.
Rešpektujeme etické pravidlá: publikujeme pod svojím menom.
Cítime zodpovednosť: hľadáme pravdu, odmietame bulvárne témy.
Záleží nám na profesionalite: každý text redigujeme.
Veríme, že i dnes sa nájdu ľudia, ktorí to vedia oceniť.

3 komentáre:

  1. Všetkým nositeľom mena Karol, osobitne autorovi článku, želám hojnosť Božích milostí.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný4.11.20

    Srdečne blahoželám k meninám pán Karol, prajem veľa zdravia, šťastia, Požehnania aj radosti zo života a veľa inšpirácií a múdrych článkov, ktoré by oslovili dnešného človeka. Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Karol Dučák4.11.20

    Zo srdca ďakujem všetkým gratulantom, ktorí na mňa nezabudli v deň mojich menín. Zároveň opakujem to, čo som písal v závere môjho článku: vyprosujme si u veľkého svätca, aby orodoval za našu tak ťažko skúšanú Katolícku cirkev u Pána Boha.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.