12. januára 2021

Žalujem! (List slovenskému národu)

 

Karol Dučák
Ctené Slovenky, Slováci,

ako plnoprávny občan Slovenskej republiky, vedený vrúcnou láskou k svojej domovine a vedomý si svojej morálnej povinnosti brániť demokraciu v našom štáte v stave ohrozenia súčasným režimom, usilujúcim sa o zavedenie diktatúry, žalujem pred tvárou Boha a pred tribunálom národa vládu SR a predovšetkým ministerku spravodlivosti SR Máriu Kolíkovú z mnohých fatálnych zlyhaní, v dôsledku ktorých došlo k tragickej smrti generála Milana Lučanského v neregulárnej kolúznej samoväzbe. V zmysle § 3 zák. č. 4/2001 z. z. je Zbor väzenskej a justičnej stráže podriadený priamo ministrovi spravodlivosti, takže ministerka Kolíková je od nástupu do svojej funkcie vrchným veliteľom tohto zboru a riadi ho. Nesie teda plnú zodpovednosť za jeho fungovanie.

Ministerstvo spravodlivosti SR, vedené ministerkou Máriou Kolíkovou, tým najhrubším spôsobom porušilo práva generála Lučanského v mnohých bodoch, z ktorých tu vymenujem aspoň tie najrelevantnejšie.

Prvým a najtragickejším fatálnym zlyhaním rezortu spravodlivosti na Slovensku, ktoré spustilo reťazovú reakciu ďalších zlyhaní, zakončených tragickým skonom generála Lučanského, bola jeho neregulárna kolúzna samoväzba na základe výpovedí „kajúcnikov“. „Kajúcnici“ sú ľudia, ktorí si chcú zachrániť kožu a môžu preto vypovedať čokoľvek. Takíto ľudia už nemajú čo stratiť, naopak, môžu len získať. Môžu vyfabrikovať relatívne dokonalú zmes pravdy a klamstiev. Na základe ich výpovedí však nemožno zabezpečiť dôvodnosť vznesenia obvinenia.

Nie, nezavrhujem a priori ani výpovede „kajúcnikov“, pretože ak na ich výpovediach bude čo len polovica pravdy, aj to môže pomôcť k úplnému objasneniu prípadov. Výpovede „kajúcnikov“ však v žiadnom prípade nemôžu slúžiť prokurátorom a súdom ako základ ich rozhodnutí. Rozhodnutie o väzbe môže byť prijaté až na základe nezvratných dôkazov proti obvinenému. Je potrebné výpovede „kajúcnikov“ veľmi starostlivo preverovať, oddeliť v nich zrno od pliev, pravdu od klamstiev a predovšetkým: konfrontovať tieto výpovede s indíciami, získanými inými cestami.

Výpoveď „kajúcnika“ v žiadnom prípade nemožno použiť ako procesne spôsobilý dôkaz pre vznesenie obvinenia, na základe ktorého by bolo možné vziať obvineného do väzby. Lenže práve na základe výpovedí „kajúcnikov“  bol generál Lučanský vzatý do kolúznej samoväzby. Toto bolo prvé fatálne zlyhanie, na ktoré sa nabaľovali ďalšie, až vznikol reťazec hrubých právnych lapsusov, zakončený smrťou generála polície. Navyše – čo je najväčšia tragédia celej kauzy – neregulárna kolúzna samoväzba generála Lučanského nielenže pripravila o život človeka, ale navyše ani nesplnila svoje poslanie. Mala odhaliť údajné úplatkárske aféry, no v skutočnosti ešte viac spochybnila obvinenie generála Lučanského a my sa už sotva niekedy dozvieme úplnú pravdu. Nebohý generál Lučanský definitívne stratil možnosť úplne očistiť svoje meno od obvinení, ktoré oprávnene vzbudzujú mnohé pochybnosti.

K tragédii prispeli aj ďalšie fatálne zlyhania, predovšetkým porušenie dvoch z najzákladnejších ľudských práv: práva na život a práva na bezpečnosť. Došlo k tomu v dôsledku toho, že generál Lučanský bol bezdôvodne v neľudskej izolácii samoväzby, navyše bez možnosti komunikácie s rodinou, pričom nebol zabezpečený nepretržitý monitoring cely, v ktorej bol umiestnený.

Podľa správ z ministerstva bolo umiestnenie generála Lučanského v samoväzbe odôvodnené tvrdením, podľa ktorého „je praxou, že ak to podmienky ústavu umožňujú a ide o obvineného, ktorý je vo väzbe z dôvodu kolúznej väzby, umiestňuje sa samostatne. Tak to bolo aj v tomto prípade“. Zákon však neurčuje, že kolúzna väzba musí byť automaticky realizovaná v samoväzbe a nie je to napokon ani nevyhnutné. Väznica predsa pozná pomery, z akých väzobne stíhaný pochádza. V prípade podozrenia, že by mohol generál Lučanský ovplyvňovať svedkov vonku pomocou spoluväzňa, stačilo umiestniť k nemu takého väzobne stíhaného, ktorý nemá možnosť prísť do styku s potenciálnymi svedkami, ktorými boli ľudia z generálovho prostredia. Okrem toho je krajne nepravdepodobné, že by chcel generál Lučanský akokoľvek ovplyvňovať svedkov alebo mariť vyšetrovanie. Veď by konal sám proti sebe. Je známe, že generál Lučanský sa dobrovoľne vrátil z dovolenky v Chorvátsku, aby mohol vypovedať a očistiť tak svoje meno. Mal preto eminentný záujem na tom, aby vyšetrovanie prebiehalo bez akýchkoľvek rušivých zásahov zvonku. Umiestnenie v samoväzbe bolo teda ďalším fatálnym zlyhaním, ktoré prispelo k tragédii.

Väzeň má síce právo požiadať o umiestnenie v samoväzbe v prípade, že z nejakých dôvodov  chce byť umiestnený v cele sám, lenže z väzenskej dokumentácie vyplýva, že o samoväzbu nepožiadal samotný generál Lučanský, ale ani prokurátor alebo vyšetrovateľ, pretože vo väzenskej dokumentácii o obvinenom sa nenachádza nijaká písomná žiadosť o samoväzbu. Z toho logicky vyplýva, že o samoväzbe rozhodol riaditeľ väznice, pravdepodobne ústne. Pravdou síce je, že zákon umožňuje riaditeľovi väznice rozhodnúť o samoväzbe, ale musí k tomu byť závažný dôvod a riaditeľ väznice to musí náležite písomne zdôvodniť. Nič také sa však podľa medializovaných správ nestalo.

Už pri prvom incidente v prípade generála Lučanského (dňa 9. 12. 2020) boli kompetentní povinní urobiť opatrenia na zvýšenie ochrany zdravia a života obžalovaného. Nekonanie ministerky spravodlivosti SR Márie Kolíkovej vzbudzuje oprávnené otázniky o úprimnej snahe ministerky zabrániť tragédii. Nevierohodné vysvetlenie zranení generála Lučanského vrhá zlé svetlo na túto veľkú tragédiu, ktorá postihla nielen samotného generála, ale napokon celú krajinu, pretože sa výrazne oslabuje dôvera občanov v justíciu na Slovensku.

Na základe uniknutej lekárskej správy vyslovili mnohí odborníci pochybnosti o tom, že si generál Lučanský mohol sám spôsobiť také zranenia, aké pri uvedenom incidente utrpel.

Ministerka bola z titulu svojho postavenia vrchného veliteľa Zboru väzenskej a justičnej stráže povinná osobne navštíviť zariadenie, v ktorom sa generál Lučanský nachádzal, a priamo na tvári miesta riešiť situáciu. Túto povinnosť ministerka hrubo zanedbala a spoľahla sa na informácie z druhej ruky. V dôsledku tohto zanedbania zbytočne zahynul človek, ktorý mal veľké zásluhy na očiste spoločnosti od mafiánskych štruktúr.

Nariadenie kontrol každých 30 minút je urážkou inteligencie každého súdneho človeka. Je predsa nad slnko jasné, že 30 minút bohato stačí na dokonanie samovraždy. Ak už tu bola politická objednávka umiestniť generála Lučanského v samoväzbe s cieľom zlomiť ho, bolo nevyhnutné nariadiť monitoring obvineného 24 hodín denne, čím by sa riziko ohrozenia zdravia a života väzobne stíhaného znížilo na minimum.

Ak si Lučanský naozaj spôsobil úraz pádom na posteľ – čo ešte stále nie je potvrdené! –, bolo potrebné urobiť také opatrenia, aby sa to už nikdy nemohlo zopakovať. Hoci ho nechať spať na dlážke v spacom vaku! V tomto prípade je najzákladnejšie ľudské právo, právo na život, nadradené nad všetky iné práva a je preto nevyhnutné chrániť život väzobne stíhaného aj pred ním samým. Ministerka Kolíková mala podniknúť konkrétne praktické kroky na tvári miesta. Ona však uprednostnila pohodlie svojho úradu a do väznice pred skonom generála Lučanského ani len nenazrela! Ďalší dôvod na okamžité bezpodmienečné odstúpenie!

Znepokojivé otázniky vyvoláva aj dôvod umiestnenia generála Lučanského v preplnenej väznici v Prešove. Práve táto väznica je totiž najviac vzdialená od bydliska Lučanského advokáta, čím bola obhajoba obvineného mimoriadne sťažená.

Podľa niektorých svedectiev za takmer celý mesiac väzby Lučanského nebol vypočutý ani jeden svedok a neurobil sa ani jediný procesný úkon. Prečo?! Pritom paradoxne ani toto nie je najhorší prípad škandalóznej prehnitosti súčasnej justičnej mašinérie počas nedemokratickej vlády Igora Matoviča na Slovensku. Sudkyňa Najvyššieho súdu je už niekoľko mesiacov vo väzbe bez toho, aby sa v jej kauze uskutočnil čo len jediný vyšetrovací úkon. Pritom zákon hovorí, že ak počas jedného mesiaca vo väzbe sa neuskutoční ani jediný procesný úkon, obvinený musí byť prepustený na slobodu.

Ministerka Kolíková poskytovala médiám – či už zámerne, alebo z neznalosti situácie – nepravdivé informácie o prípade a vcelku pôsobila nevierohodne. Tu sa markantne prejavila absolútna nepripravenosť Márie Kolíkovej na výkon funkcie ministerky spravodlivosti SR. Jej neznalosť praktického fungovania justície na Slovensku je evidentná. Nemá dôveru slovenskej verejnosti, rezortu spravodlivosti ani akademickej obce. Práve z radov sudcov a advokátov sa zdvíha vlna odporu a výziev na abdikáciu ministerky Kolíkovej. Svedčí o tom okrem iných iniciatív aj nedávna výzva štrnástich sudcov za zachovanie demokracie a právneho štátu.

Veľmi znepokojivé slová nachádzame v zápisnici o výsluchu, kde obvinený Lučanský uvádza vetu, ktorá doslova mrazí: „Na koniec ešte chcem uviesť, že nikdy som si neuvedomoval, ako je u nás postavený trestný poriadok a trestný zákon, ale je smutné, že ja musím dokazovať svoju nevinu a nie naopak, že by mne bola dokázaná nejaká vina.“ Toto vari najmarkantnejšie dokazuje nebezpečný rozklad slovenskej justície i právneho štátu na Slovensku v súčasnej dobe. Ako keby išlo o kvantitu, nie o kvalitu výsledkov práce. Kam sme sa to dopracovali?! Vari sme sa omylom ocitli kdesi v rovníkovej Afrike?!

Mohli by sme hovoriť aj o ďalších zlyhaniach, ale tie najzákladnejšie a najtragickejšie boli vymenované v predchádzajúcom texte. Jedno je však jasné a toto opakovane zdôrazňujem kvôli poučeniu do budúcnosti: za život a zdravie obvinených vo väzbe je v zmysle medzinárodných noriem a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva objektívne zodpovedný štát, na Slovensku teda vláda Igora Matoviča, konkrétne ministerka spravodlivosti SR. A to 24 hodín denne a v plnom rozsahu.

V demokratickom štáte je absolútne neprijateľné, aby 51-ročný relatívne zdravý muž, plný síl a energie, zahynul po necelom mesiaci v kolúznej samoväzbe!

Ak sa toto na Slovensku stalo a ak po tomto svojom škandalóznom zlyhaní nehodlá odstúpiť vláda a dokonca ani ministerka, v rezorte ktorej k tak fatálnym zlyhaniam došlo, potom na Slovensku nemáme demokratický režim, ale režim inklinujúci k diktatúre! Tento režim má na svedomí smrť generála Lučanského! To nie je ohováranie, to je nespochybniteľný fakt, ktorý zo súčasnej slovenskej vlády nezmyje ani svätená voda!

Mala by neodkladne odstúpiť vláda, minimálne však by mala okamžite abdikovať ministerka spravodlivosti SR Mária Kolíková, ale aj minister obrany Jaroslav Naď i minister vnútra Roman Mikulec, ktorí nedôstojnými, siláckymi vyjadreniami a prejavmi arogancie moci v súvislosti s touto tragickou udalosťou odhalili svoju nespôsobilosť vykonávať zodpovedné ústavné funkcie ministrov. Ich politický diletantizmus a spoločenská ťarbavosť je priam nočnou morou, charakteristickou pre celú súčasnú slovenskú vládu na čele s premiérom Matovičom. 

Mali by odstúpiť! V každej krajine s elementárnou úrovňou politickej kultúry sa to považuje za samozrejmosť. Na Slovensku zatiaľ nie. Je na nás, príslušníkoch slovenského národa, aby sme neakceptovali našim politikom porušovanie zákona a aby sme ich naučili elementárnej politickej kultúre, ku ktorej patrí aj povinnosť odstúpiť z postu v prípade závažného pochybenia. Samozrejme nie anarchiou, ale legitímnymi prostriedkami, ktoré nám zákon umožňuje v dostatočnom rozsahu. Nedovoľme, aby chobotnica diktatúry úplne ochromila demokratické princípy, ktoré politici síce radi deklarujú, ale sami sa nimi neriadia. Ak premeškáme správny okamih, ostane nám len plač nad rozliatym mliekom. Nedajme si vziať naše práva! Prosím a žiadam Vás o to, Slovenky a Slováci, ale aj všetci ostatní obyvatelia Slovenska, ktorým je táto krajina drahá.

 

Karol Dučák

7 komentárov:

  1. „Kajúcnik“ Igor Matovič obvinil ministra Sulíka zo zodpovednosti za smrť tisícov ľudí... Nemala by byť na ministra Sulíka uvalená kolúzna väzba? Veď generál Lučanský bol na základe obdobného (ba omnoho ľahšieho) obvinenia uväznený!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný12.1.21

    Aj naša rodina bola týmito udalosťami a tragickou smrťou generála Lučanského doslova znepokojená a - aj keď sme exprezidenta polície osobne nepoznali, prežívali sme to ako úmrtie blízkej osoby.... Je strašné, že sa také niečo mohlo na Slovensku stať v 21. storočí... Opäť to otriaslo našou dôverou v justíciu a len prispelo k tomu, že sa nedá veriť ani v schopnosti ministerky Kolíkovej a celej vlády na čele s Matovičom. Áno, určite došlo k viacerým vážnym pochybeniam (to už konštatovali viacerí aj experti a vyjadrovali aj výhrady voči viacerým špecifikám nášho väzenského systému aj zo strany odborníkov zo zahraničia - v prvom rade už samotné uplatňovanie (presnejšie zneužívanie) kolúznej väzby na neurčitý neobmedzený čas... V článku sa poukazuje aj na viaceré ďalšie pochybenia... Máme obavy, či určená komisia dokáže (bude chcieť) objektívne zistiť posúdiť všetky skutočnosti. Bežný občan je otrasený, zneistený, prežíva to ťažko... To sa jednoducho nemalo stať. A aký bol prístup k pohrebu pána generála, nedávno ešte šéfa polície, ktorý - ako sa aj v článku uvádza, vrátil sa z Chorvátska - neušiel a prišiel vypovedať a nebolo mu nič dokázané. Kde je prezumpcia neviny... Nemal žiadne zásluhy a postavenie? Poslať veniec po kuriérovi - to je reakcia čelných politických predstaviteľov? Ani zmienka o
    nutnosti prešetriť túto udalosť v novoročnom prejave, v čase, keď aj bežní občania mali túto tragickú udalosť vo svojom podvedomí, mysleli na zosnulého, zapaľovali sviečky a modlili sa ... (nie je to min. trochu necitlivé?). Pohreb bol dojímavý (ani sa to pokojne nedalo odsledovať - prerušenia raklamami) , ale mala to byť v podstate len rozlúčka s rodinou, rodákmi a priateľmi? Nechcem tu už pripomínať iné pohreby z nedávnej minulosti... Malo by sa to vyšetriť dokladne (o čom má asi väčšina z nás pochybnosti) a mali by sa vyvodiť dôsledky... Že ministerka sama neodstúpila, to je smutné - odstúpenie šéfa ZVaJS nie je dostatočne primerané... A že premiér - od prvého momentu - stráca pôdu pod nohami, je jasné asi každému, len jemu nie. Nadávať, obviňovať a dehonestovať kohokoľvek dokáže, ale sebareflexiu nemá.
    Vďaka autorovi za rozbor problematiky a občiansku odvážnosť (aj v týchto časoch, keď sa väčšina ľudí doslova bojí vyjadriť svoj názor - to sme si želali v novembri 1989? Aby sa minister Nagy vyhrážal, že zistí, ako mohli uniknúť inf. z lekárskej správy a dotyčný bude potrestaný? Nie tí, čo zanedbali svoje povinnosti? To je prístup k problematike informovanosti verejnosti? A cynický postoj V. Remišovej (a s jej zoznamami ...) a ďalších členov vlády?
    Vyhýbam sa soc. sieťam, tak ako mnoho ďalších občanov v zrelom a staršom veku, preto táto forma.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Spomínate viacero problémov a pochybností, ktoré trápia občanov... žiaľ, skutočne je to tak, že väčšina ľudí sa bojí vyjadriť svoj názor – až k tomu sme sa dopracovali pri budovaní liberálnej demokracie.

      Odstrániť
  3. Anonymný13.1.21

    Je mi ľúto, že odchádzajú ľudia schopní, zodpovední, vzdelaní, inteligentní, múdry a sú nahrádzaný ľuďmi neschopnými, tupými, drzými, arogantnými, hlúpimi, nevzdelanými. Cirkev nevynímajúc. Nevidím radostnú budúcnosť ani tohto národa ani sveta. Kiež by som sa mýlil. Arcibiskup pochovával Kuciaka či jeho frajerku. Teraz nikto z cirkevných predstaviteľov nepokladal za potrebné viesť pohrebné obrady. Asi to bolo kvôli hrozbe pandémie, ktorá je tiež v rukách mocných tohto sveta. Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Anonymný13.1.21

    Pán Dučák, chcem Vám poďakovať za odvahu a statočnosť výstižne popísať súčasnú politickú situáciu na Slovensku, ktorá - či sa to komu páči alebo nie - čoraz zreteľnejšie naberá kontúry diktátorstva a fašizmu.
    Jediným východiskom z tejto situácie sa javí „vyhnať“ súčasnú neschopnú a neľudskú vládu prostredníctvom celoštátnych masových protestov a zhromaždení, čo je však vzhľadom na mentalitu Slovákov nie celkom reálne. A v tom spočíva tragédia slovenského národa.
    Spoliehať sa na Božie mlyny, ktoré by „zomleli“ súčasných Judášov a poslali ich nie do očistca, ale rovno do pekla, zrejme stačiť nebude...

    Ján Grešák

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák13.1.21

      Ďakujem, pán Grešák, za výstižné a úprimné slová. Žiaľ, zhodneme sa v tom, že vyburcovať náš národ k činu si žiada priam nadľudské úsilie. Hrozím sa len toho, ako to tu bude vyzerať, keď ostane ešte ďalšie 3 roky pri koryte súčasná vládna garnitúra.

      Odstrániť
  5. Karol Dučák14.1.21

    Dostal som správu, ktorá ma potešila. Generálna prokuratúra prijala moje „Žalujem! (List slovenskému národu.“, ktoré som včera poslal, ako podanie a pridelila mu číslo, ktoré zatiaľ zverejňovať nebudem. To znamená, že sa GP bude mojím podaním seriózne zaoberať. Mám teda nádej, že očista slovenskej justície predsa len prebehne a začne od najvyššieho postu – ministerky spravodlivosti.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.