19. februára 2021

Likvidácia kláštorných knižníc v roku 1950

 

Ľudovít Košík

V roku 2020 sme si pripomenuli 70. výročie barbarskej noci z 13. na 14.apríla 1950, keď boli v bývalom Československu zlikvidované všetky mužské kláštory, zo strany jej organizátorov, predstaviteľov komunistickej moci, bola označená aj ako akcia „K“ – kláštory. Celá akcia, ako uvádza Martin Šabo v príspevku na konferencii v Bratislave (2010), postihla v Čechách 1164 rehoľníkov umiestnených v centralizačných a 76 v internačných kláštoroch, zo 144 kláštorov. Na Slovensku 1037 rehoľníkov v centralizačných a 99 v internačných kláštoroch, zo 75 kláštorov. Celkovo v Československu postihla akcia „K“ 2376 rehoľníkov zo 175 rehoľných domov.

Likvidácia ženských kláštorov sa začala 29. augusta 1950 ako akcia „R“ – rehoľníčky a bola zameraná na odsun rehoľníčok predovšetkým zo školských a výchovných zariadení a prebiehala počas dlhšieho obdobia, pokračovala postupne, pretože rehoľníčok bolo viacej než rehoľníkov a tvorili veľkú väčšinu personálu v zdravotníckych a sociálnych zariadeniach a štát ich nemal kým nahradiť, najprv musel vyškoliť civilný personál, takže likvidovanie ženských kláštorov a odsúvanie rehoľníčok z ich pôvodných kláštorov prebiehalo postupne v priebehu niekoľkých rokov.

Kláštory sa od počiatku našich dejín podieľali  na náboženskom, ale i sociálnom a kultúrnom poslaní. Benediktíni opisovaním kníh zachovali pre kultúru poklady antickej literatúry. Františkáni už v stredoveku opisovali filozofické a teologické diela, hlavne tam, kde boli teologické školy a učilištia. Najstaršie rukopisy sú vo františkánskych kláštoroch zachované zo 14. storočia. Skutočná literárna činnosť slovenských františkánov sa začína v 17. storočí. Tiež sa venovali spevu a hudbe. Cez niekoľko storočí boli rehoľníci takmer jedinými nositeľmi vzdelanosti a zakladateľmi stredných a vysokých škôl.

Knižnice boli neodmysliteľnou súčasťou každého kláštora, zakladali sa obyčajne hneď s kláštorom, pretože liturgické knihy boli potrebné. Tiež boli knihy potrebné na štúdium. Boli to knihy nielen náboženského, ale aj filozofického, historického, prírodovedeckého a iných žánrov, knihy gréckych a latinských klasikov. Knihy boli vo viacerých jazykoch.

Poznatky získané v knihách pátri odovzdávali v kázňach medzi ľudí. Starostlivosť o knižnice patrila k veľmi dôležitým úlohám, čo sa zdôrazňovalo už v 17. storočí, za zlé zaobchádzanie s knihami sa vyhrážalo dokonca exkomunikáciou, predstavení kláštorov boli vyzývaní, aby sa starali o nákup kníh, ktoré majú slúžiť nielen na vzdelávanie členov kláštora, ale aj na poučenie ľudu.

Významné miesto medzi kláštornými knižnicami mala knižnica bývalého františkánskeho kláštora v Skalici. Jozef Kuzmík v štúdii Historické knižnice na Slovensku spravované Maticou slovenskou (Knižný zborník) píše, že bola druhou najväčšou aj druhou najcennejšou františkánskou knižnicou po bratislavskej. Najstarší katalóg vo františkánskych knižniciach na Slovensku je známy z roku 1662 zo Skalice, založil ho vtedajší gvardián a skalický rodák Klement Padela; evidoval 1251 zväzkov a zapisovali sa doň prírastky do roku 1783.

Popri rukopisných kódexoch najhodnotnejšími knihami boli inkunábuly – knihy vytlačené do roku 1500. Vo františkánskych knižniciach ich bolo v Bratislave 213, v Skalici 82, v Šebeši 73, v Kremnici a Nitre po 31, v Malackách 23, v Hlohovci 20, v Trnave 19; inde menej, spolu 428. Pri zvoze v roku 1950 sa niekoľké z nich stratili. V súčasnosti sú zachované v Univerzitnej knižnici v Bratislave a v Slovenskej národnej knižnici v Martine. Historickým profilom františkánskych knižníc sa pred ich likvidáciou i po nej venoval páter Vševlad Jozef Gajdoš OFM.

Františkánsku kláštornú knižnicu v Skalici začali  budovať najneskôr v prvej polovici 16. storočia. Pre jej rozvoj malo význam, že v kláštore býval noviciát a rôzne druhy škôl pre rehoľný dorast. Na konci 18. storočia, po jezuitskej knižnici v Trnave a benediktínskej knižnici v opátstve na Panonhalme, bola najväčšou rehoľnou knižnicou v Uhorsku. Mnohé rukopisy padli za obeť vojnám a požiarom, no i napriek tomu sa v nej viaceré zachovali. Inkunábul, prvotlačí, mala knižnica asi 70, viaceré s ozdobnými iniciálkami a koženými väzbami, čo je pekné svedectvo o záujme a pochopení skalických františkánov pre knižnú kultúru. Ich zoznam je možné nájsť v štúdii Dr. Vševlada Jozefa Gajdoša Skalické inkunábuly.

Paleotypy, knihy zo 16. storočia, boli  latinské i české, vzhľadom na to, že kláštor bol na slovensko-moravskom pomedzí. V kláštore okrem latinských a českých boli aj slovenské a poľské knihy, tiež mnohé knihy vytlačené v miestnej škarnitzlovskej tlačiarni. V skalickom kláštore pôsobili aj autori niektorých kníh, napríklad profesor teológie Damascen Charvat, Antonín Presl, kazateľ a hudobník Pavlín Bajan.

Pri poslednej úprave knižnice v roku 1907 vyhotovili tri katalógy, v knižnici bolo zaregistrovaných 5250 zväzkov, do roku 1950 ich mohlo byť asi 8000. Niektoré  inkunábuly pochádzajúce z majetku kláštora, v súčasnosti uložené v Univerzitnej knižnici v Bratislave, aj ďalšie knihy pôvodne z františkánskej knižnice uložené v archíve farnosti v Skalici, bolo možné vidieť na výstave Františkáni v Skalici – duchovný a kultúrny odkaz, ktorá bola  na prelome rokov 2015 a 2016 inštalovaná v Záhorskom múzeu.

Barbarskou sa nazýva noc, keď boli zlikvidované kláštory v celej republike. Iste preto, že predstavitelia nastupujúcej komunistickej moci nešetrili a nevážili si stáročnú činnosť rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí obetavo a nezištne slúžili pre dobro ľudí nielen na duchovnom, ale aj na kultúrnom, sociálnom, zdravotnom, vzdelávacom, vedeckom, výchovnom poli, ale ani kultúrneho, umeleckého a historického dedičstva, ktoré vytvorili a v kláštoroch uchovávali. Nivočili knižnice, umelecké predmety, obrazy, len časť z rukopisov a inkunábul bola prevzatá matičnými a múzejnými pracovníkmi, obrovské množstvá kníh boli naložené na vlečky a odvezené do zberu, alebo spálené.

Akcia likvidácie reholí nemala žiadny zákonný podklad. Mnohí sa dodnes právom pýtajú, kto je zodpovedný za tie obrovské škody. V kláštoroch boli likvidované státisíce kníh, obrazov, sôch a iných kultúrnych hodnôt. Už začiatkom roku 1950 sa začal zvoz kníh z kláštorov. Po odsune rehoľníkov knihy hádzali ako hnoj na vlečky. Inštitúcie a jednotlivci si vyberali to najvzácnejšie, rukopisy a vzácne tlače. Zvyšok sa pomiešal, nahádzal a odviezol...

Kardinál Korec spomína, ako v jezuitskom kláštore boli knihy vidlami zhadzované z poschodia na nákladné autá – na zošrotovanie. Anton Srholec v roku 2010 zaspomínal, ako v lete roku 1950 vyhlasovali v Skalici v mestskom rozhlase, aby zväzáci prišli do františkánskeho kláštora pomáhať pri nakladaní a odvoze kníh. Nakladali ich na vlečky, ktoré ich odvážali do zberných surovín. Vládcovia zničili veľa hodnôt a v mnohých dušiach vytvorili vákuum, ktoré sa nedarí vyplniť dodnes.

Pracovník Matice Slovenskej Augustín Maťovčík v periodiku Matičné čítanie (16/1969) napísal: „Tzv. zvoz historických knižníc možno právom označiť ako jednu z najsmutnejších stránok v minulosti slovenských knižníc, ba knižnej kultúry u nás vôbec, ktorému sa nevyrovnajú vandalské pálenia kníh v stredoveku... Približne od začiatku r. 1950 za súhlasu štátu a pod dozorom knihovnícky nevzdelaných jednotlivcov, začal sa tzv. zvoz, sústreďovanie, zlievanie a splývanie, zvážanie kníh do centrálnych zberných miest, tragické likvidovanie pôvodných vzácnych historických knižníc, ktoré trvalo zhruba do konca roku 1952; v tejto razii sa stratil prehľad a evidencia, zvážané knihy sa nahadzovali ako hnoj na vlečky, pričom množstvo sa určovalo podľa množstva nákladných aut. Inštitúcie i jednotlivci si pritom vyberali to najvzácnejšie, tzv. balast, ak nešiel do šrotu sa pomiešal a nahádzal do nevyhovujúcich priestorov, v ktorých sa ich chytala iba pleseň a drobné domáce zvieratá. Možno sa preto právom opýtať, kto zapríčinil tento úpadok zosurovenie zdivočenia mravov, kto je za tie obrovské škody pre štát, národ a jeho kultúru vôbec zodpovedný... Z nedostatku iného riešenia oficiálne poverili Maticu slovenskú starostlivosťou o historické fondy a tak sa začala ujímať téza, že náš socialistický štát popri živých knižniciach venuje zaslúženú pozornosť aj historickým fondom. Nemožno tvrdiť, že to nebola istá starostlivosť, ale bola to starostlivosť smutná a tragická, ktorú sme vôbec nemuseli mať, keby sme sa boli pozerali ako kultúrni ľudia na knihu s úctou. Tragédia zostane tragédiou a hanbou celého slovenského knihovníctva a našej kultúry, ktorú čas nezmyje. Žaluje nás hrubo odhadnutý počet zachovaných 1 271 325 kníh historických a rezervných fondov.“

Františkán Teodorik Jozef Zúbek, brat spisovateľa Ľuda Zúbka, reagoval zo zahraničia v článku Osud zhabaných kláštorných knižníc na Slovensku (v kalendári Jednota, roč. 79, 1976): „V každom kláštore, najmä v kláštoroch starých reholí, boli rozsiahle knižnice s cennými knihami, inkunábulami, rukopismi... Pri brutálnom rušení kláštorov nebolo nijakých úprav alebo jednotného plánu ohľadne kláštorných knižníc. Komunistickí činitelia, ktorí rozhodovali o budúcom použití kláštorných budov, považovali vo väčšine prípadov knihy za balast, ktorý treba čím skôr odstrániť... Za takejto mentality prišlo k tzv. zvozovej akcii. Knižničné fondy kláštorov, lepšie povedané: čo z nich nepohynulo, bolo zvážané v rokoch 1950–1952 do centrálnych zberných miest... Vandalské zaobchádzanie s kláštornými knižnicami nezostalo bez povšimnutia... Skonfiškované kláštorné knižnice sa stali, aspoň teoreticky, vlastníctvom Náboženského fondu pri Úrade pre veci cirkevné. No tento úrad, podľa všetkého, neurobil vo veci knižníc nič okrem nešetrného zvozu kníh do Marianky a Jasova. Boli to pracovníci Univerzitnej knižnice v Bratislave, ktorí za pomoci študentov Filozofickej fakulty začali v roku 1952 triediť zvezené knihy v Marianke... Nestačili zvládnuť ohromnú masu tlačív, ktorých sa odhadovalo len v Marinke do 400 000... Dňa 27. júla 1954 prevzala Matica slovenská zmluvou so slovenským Náboženským fondom do svojho vlastníctva všetky skonfiškované knihy zrušených kláštorov. Počet týchto kníh sa odhadoval na 650 000... Nezákonné zrušenie kláštorov, brutálne vyhnanie alebo uväznenie rehoľníkov, zabratie všetkých kláštorných nehnuteľností, včítane knižníc je otázkou mravnosti a ľudských práv. Spravodlivosť, mravnosť, ľudské práva boli komunistickým zásahom proti rehoľníkom a rehoľniciam hrubo porušené. Zabratie kláštorov a skonfiškovanie kláštorných knižníc nemožno ničím ospravedlniť. K poštátneniu kláštorov nebolo nijakého zákonitého dôvodu. Fakticky komunistická vláda neuverejnila nijaký dôvod na zrušenie kláštorov. Jediným dôvodom pre túto akciu bola komunistická nenávisť voči náboženstvu a voči rehoľným osobám ako výrazným predstaviteľom náboženského svetonáhľadu.“

Výberom najvzácnejších kníh a rukopisov v zlikvidovanom františkánskom kláštore v Skalici bol poverený pracovník Univerzitnej knižnice v Bratislave Dr. Imrich Kotvan, rodák z blízkeho Trnovca. Neskôr na to spomínal. Dostal k dispozícii auto od cirkevného referátu ONV Skalica a niekoľko hodín na výber kníh. Pustil sa do vyberania inkunábul, paleotlačí a rukopisov, čo zostali ešte v policiach. Vodič odnášal do auta staré tlače, rukopisy a knihy. Myslel na svojho spolužiaka Dr. Vševlada Gajdoša, ktorý bol vtedy vo väzení. Na vyberanie nebol čas. Zdalo sa mu to chaotické, voči knihám a františkánom kruté, ale bohužiaľ až príliš tvrdo reálne. Auto bolo preplnené, nijako sa nedalo protestovať ani pomôcť knihám, čo tam zostali, odchádzal zo Skalice rezignovane a predsa s trochou radosti zo zachránených hodnôt. 

V auguste roku 1950 odviezli do Bratislavy nákladným autom bez súpisu a evidencie asi tretinu kníh z knižnice, možno 3000. Traktorovú vlečku listín a ďalšiu plnú kníh odviezli do zberu. Na dvore nepálili knihy, ako spomínali niektorí Skaličania, ale kartóny, obaly, zvyšky listín a znehodnotené zabudnuté knihy. Archivár Augustín Sloboda a Dr. František Buchta spomínali, že pri likvidácií knižnice ležali na nádvorí kopy kníh a niekoľkí Skaličania si zopár kníh odniesli domov, v čom im nikto nebránil. Františkánsky páter Alojz Čapkovič, ktorý po likvidácii kláštora zostal v Skalici kaplánom, spomína na likvidáciu knižnice v spomienkach napísaných po roku 1989 takto: „V kláštore bola krásna knižnica, boli tam cenné knihy, asi po dvoch, po troch týždňoch knižnicu odvážali. Nemali úctu k literatúre. Predstavený mal na stole starú Bibliu (Kralickú), ja som hovoril, dajte mi aspoň niečo na pamiatku, že nech si zoberiem. Tak som s vybral túto Bibliu. Mal som ju dlhé roky, potom som ju dal bratovi, tiež kňazovi františkánovi a brat ju dal P. Vševladovi Gajdošovi. To bolo jediné, čo mi z kláštora zostalo.“

Podľa plánu Slovenského úradu pre veci cirkevné mali byť knihy zvezené do malackého kláštora, ale tento plán nebol uskutočnený a knihy boli sústredené v Marianke a v Jasove. MUDr. Eduard Kožuch spomínal, ako bol svedkom, keď sa ako miništranti zo sakristie pozerali na kláštorný dvor, „že k stene kláštora v Malackách pristavili nákladné auto a z obloka na prvom poschodí zhadzovali do korby poklady františkánskej knižnice. Knihy hádzali ako hnoj a na korbe ich ukladali vidlami. Dve veľké debne kníh boli nahádzané ako šrot v pekárni kláštora a neskôr niekam odvezené.“ V Malackách vraj prišlo k pokusu o záchranu knižnice a archívu zamurovaním. Medzi ľuďmi sa však táto informácia šírila a prišlo k jej prezradeniu, preklepávaniu múrov a objavenie skrýše. Nie je známe, aké množstvo kníh bolo odvezených a koľko zničených...

Inkunábuly zo skalického kláštora sa zachovali v Slovenskej národnej knižnici v Martine: 46 tlačí, a v Univerzitnej knižnici v Bratislave: 35 prvotlačí. Slovenská národná knižnica má okrem prvotlačí a rukopisov aj knihy zo 16. až 19. Storočia, asi 2600 kníh, čo je približne tretina pôvodnej knižnice, bez rukopisov. Rukopisné knihy sú vo viacerých inštitúciách. Najviac sa ich nachádza vo fonde rukopisov Univerzitnej knižnice v Bratislave, v Slovenskej národnej knižnici v Martine, menšia časť v štátnom a národnom archíve v Bratislave, Sechényiho knižnici v Budapešti, vo Františkánskej knižnici a v archíve v Budapešti a v pozostalostných fondoch viacerých osobností, ktoré sa venovali výskumu knižnej kultúry.

 

Ľudovít Košík

 

Použitá literatúra:

Brezina, Peter, PhDr.: Harmonizujúce dielo františkánov v Skalici v 15.–21. storočí; Ateliér knihy, Mokrý Háj, 2012

Čapkovič, Alojz: Osobné spomienky na likvidáciu kláštora, rukopis; Ministerstvo vnútra, Štátny archív Trnava, pracovisko archív Skalica

Gajdoš, Vševlad Jozef, PhD.: Františkáni v slovenskej literatúre; Prvá katolícka slovenská jednota, Cleveland, Ohio, 1979

Gajdoš, Vševlad Jozef: Skalické inkunábuly; Zborník Záhorského múzea v Skalici, Skalica, 1972

Gajdoš, Vševlad Jozef: V tichu kláštorov a knižníc; Lúč, Serafín, 2004

Gajdoš, Vševlad Jozef: Z dejín františkánskej knižnice v Skalici; Obzor, Bratislava, 1968

Hlinka, Anton: Sila slabých a slabosť silných; SSV, Tatran, Bratislava, 1990

Hoferka, Martin: Františkáni v Skalici – duchovný a kultúrny odkaz; Záhorie, 1/2016

Jakubčin, Pavol, zost.: Likvidácia reholí a ich život v ilegalite v rokoch 1950–1989; zborník z vedeckej konferencie, ÚPN, Bratislava, 2010

Korec, Ján Chryzostom: Od barbarskej noci; Lúč, Bratislava

Kotvan, Imrich: Inkunábuly na Slovensku; MS, Martin, 1979

Macejka, Martin: Františkánska knižnica v Malackách; malackepohlady.sk

Šmálik, Štefan: Veľký štyridsaťročný pôst Cirkvi na Slovensku; Charis, 1996

 

1 komentár:

  1. Obludné, barbarské... Ale bolo by chybou myslieť si, že barbarstvo je vecou minulosti. Noví barbari už prichádzajú!

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.