- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

11. mája 2021

Diletant Ivan Korčok – hanebná škvrna slovenskej diplomacie

 

Ilustrácia: Andrej Mišanek

Nešťastím Slovenskej republiky sú servilní prozápadní politickí lokaji, ktorí zradili a stále zrádzajú národné záujmy Slovákov. Medzi týmito renegátmi vyniká minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Ivan Korčok. O takomto type ľudí sme za oných neblahých čias totality hovorievali: „Iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ.“

Náš minister Korčok od svojho nástupu do funkcie chcel dať všetkým doma i v zahraničí najavo, že chce byť pápežskejší ako pápež. Prejavilo sa to napríklad vo vzťahu v udalostiam v Bielorusku. Náš „najpápežskejší pápež“ Ivan Korčok odsúdil diktátora Lukašenka ako netvora, ktorý gniavi bieloruský ľud, dokonca vyčlenil fond „na podporu bieloruskej občianskej spoločnosti“ vo výške 700 tisíc eur, ktorý by mal prispieť k destabilizácii politických pomerov v Bielorusku.


Lenže štúdium faktov naplno odhalí pokrytectvo Ivana Korčoka. Pre nás, slovenských katolíkov, je diktatúra na Slovensku, ktorej súčasťou je aj minister Korčok, horšia ako Lukašenkova diktatúra v Bielorusku. Vládnuca diktatúra na Slovensku nám na dlhé mesiace zatvárala kostoly a decimovala sviatostný život. Ale aj tým občanom, ktorí sa nehlásia k náboženstvu, diktátorská vláda SR pošliapala základné práva a slobody, garantované Ústavou Slovenskej republiky.

Ako uvádza Generálna prokuratúra SR, „podľa názoru generálneho prokurátora zákaz pohybu a pobytu implicitne zasahuje aj do výkonu ďalších základných práv a slobôd občanov garantovaných Ústavou Slovenskej republiky, ako je napríklad vlastnícke právo (obmedzenie práva užívať majetok v inom okrese), sloboda náboženského vyznania (obmedzenie účasti na bohoslužbách, náboženských úkonoch, obradoch a vyučovaní), právo slobodného združovania (výkon práva združovania sa za účelom športovej činnosti alebo inej záujmovej činnosti občanov), právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (zatvorenie prevádzok reštaurácií, obchodov). Generálny prokurátor zastáva názor, že v núdzovom stave by mal byť primeraný rozsah obmedzení aj týchto základných práv a slobôd ustanovený v rozhodnutí vlády Slovenskej republiky“ (genpro.gov.sk).

Úplne iná situácia panovala a panuje v Bielorusku. Je to prevažne pravoslávna krajina, v ktorej tvoria katolíci cca pätnásť percent obyvateľstva. Zacitujem aspoň časť z článku českého katolíckeho historika Dr. Radomíra Malého, ktorý svojho času Bielorusko navštívil: „Pred niekoľkými rokmi som bol v Bielorusku a ak na základe vlastných skúseností z cudzích krajín mám odpovedať na otázku, kde Cirkev naozaj prekvitá, tak je to práve tam... Paradoxne som nepoznal žiadny iný režim s takým ústretovým správaním sa ku kresťanstvu a jeho hodnotám... Všetky fakulty vysokých škôl musia zo zákona mať zriadenú kaplnku, kde raz za týždeň pravoslávny kňaz celebruje liturgiu a je študentom k dispozícii na spoveď a na osobný pohovor. Na základných a stredných školách sa síce náboženstvo nevyučuje, to si pravoslávni aj katolíci organizujú sami vo farnostiach, ale pravoslávni kňazi majú právo štyrikrát počas školského roka požiadať v škole v ich teritóriu o besedu so žiakmi alebo študentmi a musí im byť zo zákona vyhovené. Štát vynaložil obrovské finančné prostriedky na rekonštrukciu boľševikmi zlikvidovaných pravoslávnych i katolíckych kostolov. V modernej vládnej štvrti dal Lukašenko postaviť nový pravoslávny chrám. V katolíckej katedrále hlavného mesta Minsk sa slúži v nedeľu dvanásť omší... Vo všedný deň som zavítal do katolíckeho mariánskeho kostola v centre Minska, práve sa slúžila omša, štyria kňazi spovedali a pri každej spovednici stáli dlhé rady prevažne mladých ľudí. To je skutočne kvitnúca Cirkev, akú dekadentný Západ už nepozná. Chrámy sú vo dne a často aj v noci otvorené – a nikto si netrúfne ich znesvätiť, lebo za to hrozia tvrdé tresty väzenia“ (tedeum.cz).

Pritom Dr. Malý vôbec nepatrí k nekritickým obdivovateľom Lukašenka. Sám o tom v tom istom článku píše: „Nie som pritom nekritickým obdivovateľom prezidenta Alexandra Lukašenka. Vytýkam mu, že doteraz nedokázal prestrihnúť pupočnú šnúru spájajúcu jeho a celý štát s komunistickou minulosťou, pred budovou parlamentu stále stojí veľká socha V. I. Lenina, ulice sa menujú po boľševických zločincoch (jedna z hlavných tried v Minsku nesie názov Felixa Dzeržinského). Ani Lukašenkova národnostná politika voči poľskej menšine nie je spravodlivá. Rozhodne ale nie je krutým diktátorom, demokratické mechanizmy fungujú a opozícia je v parlamente zastúpená“ (tedeum.cz).

Aj počas rozšírenia ochorenia covid-19 fungoval život v Bielorusku tak ako predtým. Nehovorilo sa o zákaze vychádzania ani o obmedzení stretávania sa. Ulice boli plné ľudí, konali sa hromadné podujatia a športové súťaže, dokonca naplno fungovala bieloruská futbalová liga. Ten „diktátor Lukašenko“ netrápil občanov svojej krajiny neustále predlžovaným núdzovým stavom a nesiahal im na základné občianske práva a slobody tak ako obyvateľom SR súčasný diktátorský režim, ktorého súčasťou je aj minister Korčok. Pritom ku dňu 4. 5. 2021 vykazovala SR podľa medzinárodných štatistík celkove 11 855 úmrtí na covid-19, kým takmer dvojnásobne početnejšie Bielorusko len 2 582 obetí toho istého ochorenia (porov. worldometers.info).

Je nutné pripomenúť, že bieloruská diktatúra sa o svojich občanov stará omnoho lepšie ako diktatúra v SR. Kým na Slovensku podľa štatistík pripadá na tisíc obyvateľov 5,8 nemocničných lôžok, v Bielorusku 11 lôžok. Na Slovensku štatisticky pripadá na tisíc obyvateľov 3,4 zdravotníkov, v Bielorusku 5,2 zdravotníkov (porov. hrot.info).

Pochopí toto Ivan Korčok? Asi sotva. Jeho militantná prozápadná orientácia mu bráni vnímať fakty, ktoré sú v rozpore s jeho videním sveta. To mu evidentne nedovoľuje posudzovať udalosti v Bielorusku objektívne a nestranne. Preto vedome ignoruje aj „prípravy štátneho prevratu v Bielorusku a atentátu na prezidenta Alexandra Lukašenka“ (porov. spravy.pravda.sk).

Minister Korčok evidentne zlyhal aj vo vzťahu k Turecku. Ak v prípade Bieloruska minister Korčok zjavne konal nad rámec svojho mandátu, pretože Bielorusko nie je ani členom EÚ, ani kandidátskou krajinou na vstup do EÚ, úplne odignoroval svoj mandát posudzovať politické pomery v kandidátskych krajinách na vstup do EÚ. A práve Turecko je jednou z krajín, ktoré na rozdiel od Bieloruska majú záujem vstúpiť do EÚ.

Mnohí európski, ázijskí a americkí politici a analytici v súčasnej dobe konštatujú, že Turecko sa pod militantným vedením terajšieho prezidenta stáva hrozbou pre mier nielen v regióne, ale v globálnom meradle. Jedným z relatívne nedávnych príkladov zákernosti a nepredvídateľnosti tureckej politiky bola podľa expertov opakovaná premena prastarého kresťanského chrámu Hagia Sofia, ktorý vyše 80 rokov slúžil ako múzeum, znovu na mešitu v júli roku 2020. Turecko si dokonca dovolilo ďalšiu neslýchanú provokáciu voči kresťanskému svetu. Dňa 21. augusta 2020 bol premenený na mešitu ďalší prastarý kresťanský kostol, Chrám svätého Spasiteľa v Chora (súčasť dnešného Istanbulu).

Erdoğan systematicky a cieľavedome oživuje mýtus o obnovení Osmanskej ríše, pričom eskaluje konfliktnú situáciu v regióne. Turecko sa pod vedením svojho prezidenta zapojilo do konfliktu v Sýrii, kde podporuje teroristov a hodlá anektovať temer celý sever krajiny, pričom bude likvidovať miestnych Kurdov, s ktorými je v permanentnom vojnovom stave. Turecko tiež opakovane porušuje suverenitu Grécka a Cypru so zámerom posilňovať svoj vplyv v tomto bývalom priestore Osmanskej ríše a navyše sa snaží ovládnuť náleziská ropy v Lýbii.

Turecká vláda dokázateľne podporuje teroristické islamské skupiny v Európe. Už v júli 2020 rakúsky minister vnútra Karl Nehammer obvinil turecké tajné služby z organizovania násilností medzi tureckými imigrantmi a Kurdmi v tejto alpskej krajine. Erdoğan chce milióny Turkov v krajinách Európy použiť ako svojho trójskeho koňa a aj keď zďaleka nie všetci zahraniční Turci sú nadšencami súčasného tureckého prezidenta, nájde sa dosť ochotných, ktorí Erdoğana podporujú.

Zvlášť dramatická je situácia vo Francúzsku. Keď po niekoľkých brutálnych teroristických útokoch moslimov vo Francúzsku prezident krajiny Emmanuel Macron avizoval tvrdé opatrenia proti radikálnym islamistickým zoskupeniam v krajine, turecký prezident navrhol Macronovi liečenie, pretože má údajne duševné problémy. Macronova reakcia nenechala na seba dlho čakať a francúzsky prezident povolal na konzultácie francúzskeho veľvyslanca z Ankary. Ako nedávno pripomenula aj agentúra Reuters, Francúzsko a Turecko sú síce členské krajiny NATO, ale zásadne sa rozchádzajú v názoroch na mnohé politické otázky, týkajúce sa Líbye, Sýrie, konfliktu o Náhorný Karabach a námorného práva vo východnom Stredomorí. Francúzi vyjadrili odhodlanie vyhostiť z krajiny 231 cudzincov podozrivých z extrémizmu. Elyzejský palác vyzval Erdoğana zmeniť kurz svojej politiky, nebezpečnej vo všetkých ohľadoch.

Akýkoľvek odpor doma aj v zahraničí Erdoğan sebavedome valcuje. Svedčia o tom aktivity tureckej armády v Líbyi, Sýrii, vojenské provokácie namierené proti Grécku či zabíjanie Kurdov nielen v samotnom Turecku, ale aj mimo jeho hraníc. Turecko pod vedením svojho prezidenta navyše podporovalo nedávnu agresiu moslimského Azerbajdžanu proti kresťanským Arménom v Náhornom Karabachu. Došlo tu k ďalšiemu ohrozeniu mierovej existencie Arménov, ktorých sa militantní Mladoturci snažili úplne vykynožiť už pred vyše sto rokmi. Ťažko skúšaný arménsky národ, najstarší kresťanský národ sveta so spoľahlivou a nepretržitou historickou kontinuitou, vďačí predovšetkým Rusom za to, že ešte existuje v tomto zemepisnom priestore. Bez nepretržitej pomoci Ruska by sa Arméni v tejto oblasti už dávno utopili v moslimskom mori a ich krajania by prežili len v zahraničných komunitách. Predovšetkým vďaka masívnej podpore Turecka pod vedením súčasného prezidenta zvíťazil Azerbajdžan v Náhornom Karabachu.

S rovnakou krutosťou postupuje Erdoğan proti Arménom aj v iných krajinách, ba aj v samotnom Turecku. V máji 2020 bol v Istanbule znesvätený arménsky kostol. Ďalšie protiarménske aktivity vyvolala skupina Tureckom podporovanej skupiny extrémistov v júni 2020 v Libanone, kde zorganizovali protiarménske demonštrácie, ktoré boli iniciované videozáznamom glorifikujúcim arménsku genocídu. V tomto videozázname sa dokonca objavili rasistické urážky a vyhrážky smrťou jednému libanonskému novinárovi s arménskymi koreňmi.

Prezident Recep Tayyip Erdoğan inicioval výnimočne agresívnu politiku zastrašovania, namierenú okrem iných voči skupinám občianskych aktivistov, usilujúcich sa zvyšovať povedomie o genocíde Arménov, Asýrčanov a Grékov v Osmanskej ríši. Politická situácia v Turecku sa stáva doslova nedýchateľnou. Každodennou realitou krajiny je prenasledovanie a zatýkanie novinárov i opozičných politikov. Turecko drží smutný rekord: najvyšší počet politických väzňov v prepočte na jedného obyvateľa. Aj kresťania, predovšetkým Arméni, ktorých minorita napriek všetkému prenasledovaniu v minulosti dodnes v krajine prežila, sa znovu stávajú ohrozenou časťou obyvateľstva Turecka.

Dešpekt voči kresťanom dáva Erdoğan veľmi ostentatívne najavo už dlhú dobu. Erdoğan využíva a zneužíva slabosť súčasného kresťanstva, predovšetkým v krajinách Západu, takže kuje železo zahorúca. Nie tak dávno sa turecký prezident v jednom svojom prejave vyjadril, že v mene Alaha zavedie nový poriadok v Stredomorí, na severe Afriky i na Blízkom východe. Zmení mapu tohto regiónu a zmocní sa gréckych ostrov v blízkosti tureckých brehov. Podľa jeho chorých predstáv je viac ako 80 miliónov Turkov ochotných zomrieť v boji za oslobodenie moslimov, údajne utláčaných vo svete, predovšetkým však v Grécku a vo Francúzsku.

Je viac či menej isté, že končí obdobie relatívneho mieru, keď európske štáty považovali Turecko za spoľahlivého partnera, dokonca potenciálny členský štát EÚ, pričom privierali oči nad tureckou okupáciou Cypru, ktorý je členskou krajinou OSN, EÚ a NATO. Brusel krátkozrako vyčleňoval stámilióny eur na podporu demokratických procesov v Turecku. Táto krajina sa mala stať akýmsi mostom medzi Európou a ázijským islamským svetom. EÚ očakávala zintenzívnenie obhajoby ľudských práv v Turecku a zlepšenie postavenia tamojších žien. V skutočnosti však k žiadnemu výraznému progresu v Turecku nedošlo. Situáciu ešte viac zamotal nával migrantov, ktorí sa cez Turecko snažili dostať do Európy. Práve migranti však tureckému prezidentovi dali do rúk nástroj na vydieranie európskych politikov. Erdoğan vďaka nemu vráža klin medzi štáty EÚ, ktorá doposiaľ neprijala jednotnú migračnú a azylovú politiku. Ukazuje sa, že dlhoročná trestuhodná zhovievavosť Európy voči Turecku sa môže vypomstiť.

„Bolo by však naivné predpokladať, že si turecký prezident vstúpi do svedomia a zmení kurz svojej politiky. Turecká vláda reálne začína vytvárať podmienky na prípravu vojny medzi kresťanmi a moslimami predovšetkým v Európe a na Blízkom východe. Tieto skutočnosti nenechávajú nikoho na pochybách, že novodobý samozvaný sultán Erdoğan chce znovu vyhnať Turkov do vojny proti kresťanskému svetu a ohrozeným regiónom sa stáva aj Európa. Nie po prvý raz“ (priestornet.com).

Lenže náš minister Korčok, ktorý sa tak neadekvátne angažuje v Bielorusku, úplne ignoruje hrozby zo strany Turecka pre bezpečnosť nielen v Európe, ale i v globálnom meradle. Nebije na poplach a neusiluje sa o jednotný postup krajín EÚ voči agresívnemu Turecku. Toto je totiž pre ministra Korčoka nezaujímavé, pretože z toho nemôže vytĺcť politický kapitál pre svoj kariérny rast.

Ivan Korčok sa vždy správal ako servilný lokaj euroatlantických štruktúr. Zosmiešnil sa aj v prípade dovozu vakcíny Sputnik V na Slovensko. Na jednej strane je fakt, že bývalý premiér Igor Matovič zorganizoval dovoz ruskej vakcíny tak diletantsky, že horšie urobiť by to hádam nedokázal nikto na svete, aj keby chcel. Lenže rovnakým prekvapením bola reakcia ministra Korčoka. Najprv bľabotal o ruskej vakcíne ako nástroji hybridnej vojny zo strany Ruska. Strápňoval sa aj neskôr, keď Európska lieková agentúra oznámila začiatok procesu priebežného hodnotenia vakcíny Sputnik V. Vtedy sa Korčok „blysol“ blúznením o tom, že k začiatku procesu hodnotenia ruskej vakcíny podľa neho prispela „i principiálna diskusia na Slovensku“ (trend.sk/spravy). Ako keby bol veľký ruský výrobca vakcín odkázaný na stupídne komentáre slovenských politikov.

Nedávno chcel minister Korčok znovu ohúriť svet, keď zase vykonával ťažkú nadprácu, až z toho mal určite mozole na rukách. Išlo o prípad sporného podielu Ruska na výbuchu v muničnom areáli vo Vrběticiach v ČR. Paradoxne, hoci aj samotný český prezident Zeman má pochybnosti v tomto prípade, „najpápežskejší pápež“ Ivan Korčok neodkladne koná ako včelička. Nedajbože, aby sa oneskoril o niekoľko minút! Čas sú peniaze a čo tam po tom, že sa nakoniec môže blamovať?! Hlavné je, že ho za jeho usilovnosť pohladkajú po hlave v centrále NATO i vo Washingtone. To je pre takú usilovnú včeličku ako je Ivan Korčok ten najsladší nektár.

Vypovedanie ruských diplomatov zo SR je iracionálny krok, na ktorom má evidentný podiel viny práve Ivan Korčok, správajúci sa ako slon v porceláne. Susedné Maďarsko ruských diplomatov nehodlá vypovedať, ako sa vyjadril šéf maďarskej diplomacie Péter Szijjártó (porov. teraz.sk). V tejto krajine prevažuje v politike racionalita nad emóciami. Lenže nie tak na Slovensku, kde sú politickí avanturisti na pozíciách, na ktorých by byť nemali.

Minister Korčok je diletant, navyše nebezpečný diletant, ktorý sa stáva vážnou hrozbou pre vlastnú krajinu. Narúša jednotu krajín V4 a prispieva k zvyšovaniu vojensko-politického napätia  v stredoeurópskom priestore, v ktorom dochádza ku konfrontácii militaristických ambícií USA a Ruska. Minister Korčok navyše ignoruje hrozbu zo strany agresívneho Turecka, ohrozujúceho bezpečnosť v globálnom meradle.

Čo k tomu všetkému dodať? Ostáva už len dúfať, že chystané referendum o predčasných parlamentných voľbách v SR sa podarí a takí neschopní diletanti ako minister Korčok konečne skončia na smetisku dejín. Definitívne! Nenávratne! Čím skôr, tým menej škody Slovensku narobia.

 

Karol Dučák

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).

3 komentáre:

  1. Absolúten súhlasím so slovami autora tohto textu, odsudzujem konanie ministra Korčoka, nevyjadruje svojimi výrokmi a konaním názory väčšiny Slovákov, dokonca je v rozpore so stanoviskom napríklad v oblasti vzťahu Slovenska k Rusku. Píšte prosí ďalej a viac takých to článkov, aby ľudia čítali a cítili, že nie sú sami so svojimi názormi. Ďakujem a prajem veľa úspechov!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný12.5.21

    Žiaľ, zasa len slová, slová, slová. Článok poteší iba tých, čo si to prečítajú a autora. Chýba všeobecná platnosť, slovenská vzájomnosť, úcta, prajnosť, ak treba Slovák Slovákovi, či Slovan Slovanovi pomôcť!!! Tak ako to súdržne robia napríklad Maďari. Pomáhajú si, namiesto závisti a nenávisti. milan

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Páči sa mi napísaná pravda o Bieloruskej slobode. Neni všetko tak, ako nám to prezentujú telekomunikačne prostriedky a tlač. Je to odvaha odhaliť tie všetky klamstvá pán Dučák, ktoré sme doteraz o Lukašenkovi čítali a počuli o jeho politike, aktivitách a "tvrdej ruky" a s jeho vládnutím. .

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.