K návšteve pápeža Františka

 

Ľudovít Košík

Keď sa po zmene spoločenských pomerov v Československu konala prvá návšteva pápeža,  bola to veľká udalosť pre Cirkev aj spoločnosť, prebehla v atmosfére eufórie a nadšenia väčšiny obyvateľov. Pápež Ján Pavol II. navštívil v dňoch 21. a 22. apríla 1990 Prahu, Velehrad a Bratislavu. Prihlásil som sa vtedy a zúčastnil sa ako usporiadateľ na letisku vo Vajnoroch. Pápežove pamätné slová „Nebojte sa! Kráčajte vždy vo svetle pravdy vzkrieseného Krista. Buďte silní v nádeji a láske k Bohu a blížnemu“ si tam priamo vypočulo a na sv. omši sa zúčastnilo podľa odhadov cca  800.000 návštevníkov.

Počas druhej návštevy Jána Pavla II. som sa zúčastnil stretnutia mládeže s pápežom spolu s autobusom mladých pútnikov v Nitre 30. júna 1995 a 1. júla v Šaštíne, kde som sprevádzal štyri pútnické autobusy; na každom mieste bolo asi 400.000 pútnikov. Vtedy sa na ním slávenej sv. omši v Levoči zúčastnilo 650.000 ľudí.

V nedeľu 27. apríla 1997 som bol v Prahe na Letnej, keď navštívil Ján Pavol II. Českú republiku, tam nás bolo vyše 100.000. Tiež som bol v Brne v nedeľu 27. septembra 2009, počas návštevy pápeža Benedikta XVI., kde nás bolo asi 120.000. V roku 2003, pri poslednej návšteve Jána Pavla II. na Slovensku, som sa nezúčastnil osobne zo zdravotných dôvodov, ale prenos z Bratislavy, kde bolo odhadom 250.000 ľudí som sledoval v priamom prenose v televízii.

Je legitímna otázka, ako prišlo k tomu, čo je príčinou, že počet účastníkov verejných stretnutí počas predchádzajúcich pápežských návštev sa rátal v státisícoch, no počas aktuálnej (rok 2021) len v tisíckach, i keď sa koná v zvláštnej dobe protipandemických opatrení, po opakovaných lockdownoch, zákazoch zhromažďovania a vychádzania a zákazoch konania bohoslužieb.

Po ohlásení návštevy pápeža Františka som nepociťoval túžbu byť na nej osobne prítomný, a nebolo to ani možné, pretože nie som zaočkovaný. Neskôr sa táto podmienka zrušila, ale počet ľudí na verejných stretnutiach s pápežom výrazne nestúpol. Myslím si, že to svedčí o kríze cirkevných i svetských autorít, ktorá vyplýva aj z hlbokej krízy Cirkvi i spoločnosti.

Mohlo by mi to byť ľahostajné, ako je to mnohým iným, ale keďže to má vplyv a dosah na náš každodenný osobný, rodinný i spoločenský život, tak o tom uvažujem. A možno by sa nad tým mohli viac zamyslieť aj tí, ktorí sa stretnutí s pápežom zúčastnili a boli z nich nadšení, že akosi pribudlo ľudí skeptických a ľahostajných. Aj na Slovensku pribudlo a pribúda ľudí, ktorí by na stretnutie s pápežom neprišli, ani keby zavítal do im najbližšieho kostola. 

Ale problém nie je len v tom, že niektorí nie sú nadšení z návštevy pápeža. Problémov je veľa a zasahujú do života každého z nás. Zodpovední by mohli hľadať a dať odpoveď, prečo je tomu tak. A aspoň tam, kde je to možné, mohli by odpovede viesť aj k vyvodeniu dôsledkov a k náprave situácie, ak sa nechceme aktívne spolupodieľať na likvidácii Kristovej Cirkvi a jej života na Slovensku a brániť ľuďom žiť plnohodnotným životom.

Cirkev mala posledných tridsať rokov až doteraz možnosť slobodne pôsobiť a vyvíjať svoje aktivity. Pomenovanie príčin, vyvodenie dôsledkov a stanovenie spôsobov nápravy súčasného zlého stavu a úpadku života Cirkvi nielen kvantitou, ale aj kvalitou života a morálky, ktorý možno budú signalizovať aj výsledky sčítania obyvateľov z tohto roka, by bolo náznakom zrelosti, zodpovednosti a nádeje do budúcnosti.

Cirkev po stáročia aj na Slovensku pôsobila v rodinách a farnostiach, ba aj po nástupe komunistickej moci, ani tá si nedovolila obmedziť cirkevný a náboženský život tak, aby sa celé mesiace veriaci nemohli stretávať na bohoslužbách a modlitbách v kostoloch, ako sa to stalo v súčasnosti. Korene možno hľadať už v rokoch totality, keď sa všelijakí aktivisti postavili do čela veriacich a začali organizovať petície, manifestácie, protesty, referendá, pochody... možno v snahe upútať pozornosť, a po zmene pomerov sa ujali vedenia mnohých kresťanských i politických iniciatív, ktoré sa skončili fiaskom. Akosi zabudli na to, čo Cirkev buduje, a tá sa akosi rýchlo vyprázdnila a stratila svoj vplyv.

V politike kresťania zbabrali, čo sa len zbabrať dalo, a dnes kresťania, ktorí cítia zodpovednosť za spoločnosť a verejný život, nevedia, kde a ako sa angažovať, koho voliť, alebo sú priamo vháňaní do stáda voličov liberálnych, ľavicových či amorálnych politických zoskupení... Existuje relevantné zoskupenie, ktoré by v spoločnosti obhajovalo kresťanské, národné a rodinné princípy, ktoré by chránilo morálku a rešpektovalo a bránilo Božie prikázania Dekalógu teóriou i praxou? Možno sa o to aspoň niektorí pokúšajú, ale zatiaľ bez úspechu, podpory a vplyvu na spoločnosť.

Pokoncilové kresťanstvo zbiera svoje ovocie, ktoré sa mi zdá trpké, ale môžem sa aj mýliť. I keď v západných krajinách sú o niečo pred nami, prázdne semináre, kostoly a úpadok morálky a nezáujem o Cirkev, jej médiá, tlač a aktivity vidíme a cítime aj u nás. Cirkev nemá  vplyv na spoločenský, rodinný ani osobný život väčšiny obyvateľov Slovenska. Mnohokrát ani na tých, ktorí prichádzajú ešte do chrámov. Neviem, či sa nestalo aj na Slovensku to, pred čím Ježiš varoval:  „Ak soľ stratí svoju chuť, čím ju osolia? Už nie je nanič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali (porov. Mt 21, 43).

Aj po pápežovej návšteve zostáva mnoho otáznikov, čo treba robiť, ako kresťansky žiť, po  siláckych prognózach o budúcnosti modernej Cirkvi, ktorá prekvasí spoločnosť. Čo robiť? Zmieriť sa s teóriou mainstreamu, ktorý sa aktívnych kresťanov snaží uchopiť pre liberálne ciele, alebo veriť prognózam o malých živých spoločenstvách či bunkách? Spoliehať sa na Božie riešenie zázrakom?

Každá pyramídová hra vynáša len na začiatku. Ostatným zostávajú oči pre plač a smútok. Je to veľmi podobné prchavému šťastiu po hriechu – tí, ktorí žili a žijú z rozkladu Cirkvi, už si svoju slávu pozbierali a nás zrejme čaká ťažká prítomnosť i budúcnosť. Mohli by sme si chrániť a budovať aspoň radostnú večnú budúcnosť a usilovať sa ju dosiahnuť. Tá pozemská sa nám aj tak rýchlo kráti. Pán Boh si iste nájde riešenie aj pre tento úpadok, ktorý zažívame a ktorý odkryla aj návšteva pápeža Františka.

Ak je to ešte vôbec možné, chcelo by to život kresťanov znova stavať na tom, čo je stáročiami overené. Treba sa nám vrátiť k osobnej zodpovednej hlbokej viere, k modlitbe, k liturgii, ktorá človeka smeruje nielen k ľudskému spoločenstvu, ale predovšetkým k Bohu, k službe a obete. Bez toho ani spoločenstvá vedené, či skôr manipulované, populárnymi osobnosťami resp. médiami a reklamou nič nedokážu vytvoriť.

Všetci sme Ježišom pozvaní k dokonalosti, k láske a službe Bohu a človeku. On  nás nielen učí, ale dal nám príklad a obetoval za nás svoj život a vstal z mŕtvych. Je chybné budovať Cirkev podľa predstáv populárnych osobností. Pred tým varoval už sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom (porov. 1 Kor 11–13). Treba nám budovať Cirkev Kristovu, ktorá vedie k večnému životu a ktorá má budúcnosť i v protikresťanských dobách, vďaka sile a odvahe kresťanov, ktorí majú vyššie ciele ako pracovať pre svoje pohodlie, zdravie, kariéru, peniaze, zisky, majetky...

Cirkevní predstavitelia, ktorí bez náznaku výhrad prijali nekresťanské až protikresťanské „protipandemické“ nariadenia predstaviteľov štátu, len prispeli k úpadku kresťanského života a k rozdeleniu a polarizovaniu Cirkvi i spoločnosti. Kristus ľudí zjednocuje – jedinou prekážkou je hriech, ten je však možné pravým pokáním zanechať a napraviť sa.

Zdá sa, že my kresťania sme na Slovensku v menšine. Ak chceme prežiť, tak nám treba prijať zodpovedné riešenia pre osobný, rodinný, pracovný i spoločenský život, aby o nás neplatili Ježišove slová: „Preto vám hovorím: vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu“ (Mt 21, 43). Máme byť soľou, kvasom, ktorý prekvasí spoločnosť. Ale najprv treba asi prekvasiť Cirkev.

 

Ľudovít Košík

::

Rozhovor s autorom: Kresťanstvo vybudovalo Európu

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).