Panna Mária a diktátor Stalin (7)

 

Karol Dučák

Zásluhy Ruskej pravoslávnej cirkvi a slávne víťazstvo Panny Márie
nad Hitlerom v druhej svetovej vojne

K víťazstvu ZSSR nad nacistickými vojakmi a ich spojencami prispela ešte jedna významná dejinná udalosť. Dňa 31. októbra 1942 pápež Pius XII. prostredníctvom rozhlasového prenosu „zveril, odovzdal, zasvätil... Nepoškvrnenému Srdcu Máriinmu nielen svätú Cirkev, ktorá trpí a krváca na toľkých miestach a v toľkých rôznych súženiach, ale aj celý svet, a menovite nevercov, rozkolníkov, – a celkom zvlášť Rusko, – v nádeji, že láska a ochrana Nepoškvrneného Srdca Máriinho urýchli víťazstvo kráľovstva Božieho, a že všetky národy, zmierené medzi sebou navzájom a s Bohom, budú Ju blahoslaviť, a že s Ňou z jedného konca zeme na druhý zanôtia večné Magnifikat slávy, lásky, vďačnosti k Srdcu Ježišovmu, v ktorom jedinom môžu obsiahnuť pravdu, život a mier“ (citované podľa: impulzrevue.sk).

Toto zasvätenie pápež Pius XII. slávnostne zopakoval na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie dňa 8. decembra 1942 v Bazilike sv. Petra a na hrobe kniežaťa apoštolov v prítomnosti 40 kardinálov, mnohých biskupov, diplomatického zboru a desaťtisícov pútnikov. A začali sa diať zázraky. Od tej doby boli hitlerovské dobyvačné hordy na ústupe. No aj Stalin sa – aspoň navonok – zmenil. Zúfale potreboval zjednotenie všetkých síl veľkej krajiny na boj proti invázii Nemcov a ich spojencov a „naučil sa poslúžiť si aj vierou Rusov“ (modlitba.sk).

Bol to však prejav Stalinovho obrátenia? Naozaj sa Stalin stal veriacim človekom? Sotva. Mnohé fakty svedčia skôr o opaku. U Stalina išlo s najväčšou pravdepodobnosťou skôr o vypočítavosť a snahu zachrániť si za každú cenu vlastnú kožu. Aj mnohí súčasní ruskí historici sa zhodujú v názore, že „stalinské  ‚oteplenie‘ vo vzťahu k Pravoslávnej cirkvi, ktoré sa začalo počas Veľkej vlasteneckej vojny, bolo iba taktickým manévrom v ťažkom období pre krajinu“ (rbc.ru).

Faktom je, že počas Veľkej vlasteneckej vojny v ZSSR nastalo predtým nebývalé oživenie náboženského života v ZSSR. Došlo k čiastočnej legalizácii Pravoslávnej cirkvi. Po desivom stalinskom terore, ktorý zdecimoval cirkvi v ZSSR pred začiatkom Veľkej vlasteneckej vojny, začal Stalin v roku 1941 raziť takzvaný nový kurz vzťahov štátu s cirkvami, predovšetkým s Ruskou pravoslávnou cirkvou. Jeho najmarkantnejším prejavom bolo stretnutie Stalina v Kremli s tromi metropolitmi v noci zo 4. na 5. septembra 1943. Bola oslabená proticirkevná propaganda v sovietskych médiách, „časopis Bezbožnik prestal vychádzať. Občania Ruska sa dozvedeli, že súdruh Stalin prijal patriarchu Sergeja. Stalin pridelil patriarchovi automobil so šoférom“ (impulzrevue.sk).

No totalitný režim išiel ešte omnoho ďalej. Ako odpoveď na patriotizmus veriacich ľudí sovietska vládna moc pristúpila k čiastočnej legalizácii Ruskej pravoslávnej cirkvi. Bol obnovený patriarchát, synoda, povolili sa sobory, zriadili eparchie, otvorilo sa veľa farností a chrámov, boli obnovené kláštory, továrne na výrobu sviečok a Cirkvi boli vrátené relikvie niektorých uctievaných svätcov. Z táborov a väzníc oslobodili mnoho duchovných, ktorí prežili hrôzy stalinského teroru. Boli vymenovaní biskupi, vysvätení noví kňazi. Mnoho cirkevných komunít, predtým zahnaných do podzemia, bolo teraz legalizovaných. Vláda udelila náboženským organizáciám právo „ohraničenej právnickej osoby“. Bolo otvorených niekoľko teologických vzdelávacích inštitúcií, takže Ruská pravoslávna cirkev po mnohých rokoch opäť dostala príležitosť legálne pripravovať svoje „kádre“. Režim dokonca dovolil vydávať liturgickú literatúru i jediný cirkevný časopis. Prenasledovanie veriacich sa výrazne zmiernilo (porov. rbc.ru).

S uvoľnením a zlepšením náboženských pomerov v ZSSR však nezačal Stalin. Paradoxne, prví sa o túto pozitívnu zmenu postarali nemeckí okupanti. Nemci, postupujúci na východ, sa rozhodli otvoriť chrámy, aby tak ešte viac rozpoltili obyvateľstvo ZSSR. Vo svojom diabolskom pláne rozštiepenia sovietskej spoločnosti chceli navodiť dojem, že sú lepší ako sovietski boľševici, preto „z propagandistických dôvodov umožňovali na dobytých územiach Cirkvi, aby vykonávala svoje poslanie. Tisíce chrámov tam bolo otvorených, kňazi slúžili omše a vysluhovali sviatosti. Otvorenie seminárov však Nemci nepovolili“ (impulzrevue.sk). Podľa jedného zdroja bolo otvorených chrámov „asi desaťtisíc, ako uvádza igumen Orlovskij“ (impulzrevue.sk). Podľa iného zdroja, ruského, bolo na územiach, obsadených nacistami „otvorených 7 500 pravoslávnych kostolov“ (ng.ru).

Najdôležitejšie však je, že pre milióny sovietskych kresťanov svitlo svetlo nádeje do budúcnosti. Ak chcel Stalin ukázať, že nie je horší nepriateľ ruských kresťanov ako Hitler, musel aj on urobiť ústretové kroky voči veriacim v Sovietskom zväze a aspoň formálne im ukázať ľudskejšiu tvár. K zmene postoja ho vyprovokovali aj predstavitelia Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorí sa napriek krvavému prenasledovaniu neľudským stalinským režimom pred vojnou nepostavili na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny chrbtom k vlasti a nepodporili Nemcov, ale ústami metropolitov Sergeja a Nikolaja jasnou formuláciou podporili sovietsku vládu a vyzvali ruských veriacich do boja za vlasť (porov. matica.sk, s. 3).

To bol v čase zreteľných úspechov nemeckých vojsk a nechuti civilného obyvateľstva, ba dokonca aj armády, brániť sovietsky systém, úctyhodný prejav lojality a vernosti rodnej krajine. Navyše medzi veriacimi sa počas vojny robili finančné zbierky pre potreby obrany krajiny pred nepriateľom, takže ani taký bezcitný netvor, akým bol Stalin, nemohol ignorovať takéto dôležité prejavy lojality Ruskej pravoslávnej cirkvi voči sovietskej vláde aj napriek krutému prenasledovaniu, ktorému bola vystavená pred vojnou. Z čisto pragmatických dôvodov Stalin maximálne využil aktívne vlastenecké pôsobenie Ruskej pravoslávnej cirkvi: „cirkevné kázne oduševňovali obyvateľstvo a medzi veriacimi sa niekedy vyzbierali nemalé finančné prostriedky na fond obrany. Bolo by hlúpe nevyužiť túto duchovnú ‘páku’ v extrémnej vojnovej situácii. Stalin mal tiež plány zahraničnopolitického využívania cirkvi - náboženskí vodcovia mohli byť vynikajúcimi šíriteľmi sovietskeho vplyvu vo svete, najmä v Európe“ (rbc.ru).

Nemožno zabúdať na to, že Pravoslávna cirkev je rozšírená nielen v Rusku, ale prakticky po celom svete a má svoju nemalú komunitu dokonca aj v USA. Pravoslávni veriaci ruského pôvodu žijú na území Severnej Ameriky už po celé stáročia. Taktiež v Európe, predovšetkým na Balkáne má pravoslávie silné postavenie. Aj tieto skutočnosti zahrnul chytrácky diktátor Stalin do svojich kalkulácií.

Boli tu však aj iné dôvody nútiace Stalina k väčšej ústretovosti voči veriacim v ZSSR. Ako už bolo uvedené, Stalin sa v noci zo 4. na 5. septembra 1943 stretol v Kremli s tromi pravoslávnymi metropolitmi. Výsledkom stretnutia bolo zvolanie soboru len o štyri dni neskôr. Natíska sa otázka: prečo ten zhon? Jedna z možných odpovedí je, že Stalin potreboval druhý front a dúfal, že urýchli jeho otvorenie na blížiacej sa teheránskej konferencii. Uvedomil si, že verejná mienka výrazne ovplyvňuje dianie v demokratických štátoch. Aj Churchill a Roosevelt mu dali na vedomie, že informácie o nastolení náboženskej slobody v ZSSR môžu výrazne ovplyvniť verejnú mienku ich krajín v prospech ZSSR. Významným faktorom bola Anglikánska cirkev, ktorá sa už v roku 1941 dožadovala u sovietskej vlády povolenia na návštevu vedenia Ruskej pravoslávnej cirkvi. Stalin sa rozhodol udeliť povolenie ešte pred stretnutím so západnými predstaviteľmi v Teheráne. Sovietsky diktátor sa potreboval prezentovať slávnostnými bohoslužbami, vykonávanými patriarchom, aby na anglikánov urobil pozitívny dojem. Zdanie obnovy kresťanského života v Sovietskom zväze bolo nevyhnutné aj v súvislosti s postupom sovietskych vojsk na západ, do oblastí, ktoré boli postupne oslobodzované od okupantov. Stalin jednoducho potreboval získať na svoju stranu obyvateľstvo oslobodených oblastí a presvedčiť ich, že „Sovieti už nie sú prenasledovateľmi náboženstva“ (rbc.ru).

Stalin bol skrátka nútený ukázať doma i v zahraničí ľudskú tvár a preto musel robiť ústupky v prospech sovietskych kresťanov. K ideálnej situácii to však stále malo ďaleko. To „oteplenie“ nebolo úplným koncom krvavého teroru voči sovietskym kresťanom, iba jeho zmiernením. Ako uvádza vo svojej správe igumen Orlovskij, „v roku 1943 bolo uväznených asi tisíc duchovných osôb. Z toho polovica bola zastrelená. Po vojnovom obrate, keď sa sovietom podarilo Nemcov postupne vytláčať späť na západ, bolo trochu hlúpe na oslobodených územiach hneď zatvárať chrámy, ktoré boli otvorené za hitlerovcov... Najmä keď výsledok vojny ešte nebol jasný. Bežne však boli zatváraní kňazi a biskupi za to, že využili možnosť riadne vykonávať to, čo bolo zmyslom ich pôsobenia. Sovietska moc to označovala za spoluprácu s nemeckými okupantmi“  (impulzrevue.sk).

Chytrácky Stalin však svojím taktizovaním vyťažil z minima maximum. Ústretovými krokmi voči Cirkvi docielil zjednotenie obyvateľstva ZSSR v boji proti okupantom a eliminoval účinky nemeckej politiky na územiach dobytých okupačnými vojskami. Isté však je, že hlavná zásluha na odvrátení porážky Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne neprináleží neľudskému diktátorovi Stalinovi, ale Ruskej pravoslávnej cirkvi a predovšetkým nadprirodzenému účinkovaniu Panny Márie v tomto konflikte. Tak ako Panna Mária predpovedala vo Fatime neblahý osud Ruska v 20. storočí, tak ona sama zachránila v najkritickejšom období najväčšiu krajinu sveta pred totálnou porážkou v druhej svetovej vojne. Stalin naopak viac uškodil ako pomohol. Nebyť Ruskej pravoslávnej cirkvi a predovšetkým nadprirodzeného účinkovania Panny Márie, bola by porážka Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne nevyhnutným vyústením devastačnej politiky boľševikov v ZSSR po roku 1917.

Panna Mária vypočuje prosby kresťanov o záchranu v časoch najväčšieho ohrozenia. Tak ako zachránila Západ pred hrozbou osmanského jarma v bitke pri Lepante v roku 1571 a neskôr v roku 1683 v bitke pri Viedni, tak ako zachránila od záhuby mnohé národy i mnohých jednotlivcov po celom svete, tak zachránila aj národy najväčšej krajiny sveta v druhej svetovej vojne. Je to poučenie pre nás, aby sme robili vždy tak, ako nás nabáda známa pieseň: „K Márii volajme v každej úzkosti...“

 

Karol Dučák

::

Panna Mária a diktátor Stalin (1)

Panna Mária a diktátor Stalin (2)

Panna Mária a diktátor Stalin (3)

Panna Mária a diktátor Stalin (4)

Panna Mária a diktátor Stalin (5)

Panna Mária a diktátor Stalin (6)