Kultúra a tradícia

 

Kultúra predstavuje súhrn všetkých hodnôt, vytvorených na uspokojenie duchovných potrieb človeka. Je za ňou dlhý generačný rad, dejinný vývin, proces odovzdávania  a prijímania, spolupráce a nadväzovania. Integrálnou súčasťou kultúry je teda tradícia. Prostredníctvom tradície sa niečo posúva ďalej, vďaka tradícii sa uchovávajú kultúrne hodnoty – uchováva sa to, čo si ľudia vážia, čo im je drahé. Tento proces je neuskutočniteľný bez výchovy a uznania istej autority. Základom je tu rodina, rodinné prostredie naplnené láskou a úctou, poriadkom a rešpektom, ale aj pocitom prijatia a bezpečia.

V kontinuite života a tradície každá nová generácia prijíma a ďalej zveľaďuje duchovný majetok predchádzajúcich generácií. Je to generačná úloha, priam povinnosť – prijaté treba zveľadiť a odovzdať ďalej. Ladislav Hanus v súvise s tým hovorí o „posvätnom záväzku“ dedičstvo prevziať, naň nadviazať, rešpektovať overené zásady a normy: „Kultúra je – z tohto pohľadu – dedičstvom tradície. A zase tradícia je kultúra v jej dejinnom vývine a raste“ (Ladislav Hanus: Človek a kultúra).

Tradícia je nevyhnutná, lebo každé živé spoločenstvo potrebuje korene a živnú pôdu, takpovediac životodarný humus, z ktorého rastie. Každé spoločenstvo, pokiaľ netratilo sebazáchovný inštinkt, dbá na odkaz predkov, cení si tradíciu, čerpá z nej silu a povedomie.

Je príznačné, že takzvané osvietenstvo tradíciu radikálne zavrhovalo. Videlo v nej prekážku budovania nového sveta a formovania nového človeka, oslobodeného od všetkých predsudkov. Akoby bolo možné všetko staré len tak odhodiť. Toľké sebavedomie hraničí s pýchou a hlúposťou. Dôsledkom je spoločenská kríza a kríza identity. Človek, nenachádzajúci dostatočnú oporu v spoločenských štruktúrach, normách a zvykoch, často ani v rodine, sa stáva osamoteným a dezorientovaným.

Tradícia nemá len funkciu záchovnú, je aj prostriedkom zdravého pokroku, je kultúrotvorná, dáva ľudskému jedincovi i spoločenstvu možnosť rásť. Vidíme teda symbiózu kultúry a tradície. Násilné pretrhnutie tohto spojenia je koncom jedného i druhého.

Ladislav Hanus upozorňuje na to, že v našich časoch sme svedkami vášnivej polemiky medzi dvoma protikladnými svetonáhľadmi, medzi kresťanstvom a ateizmom. Dôležitým bodom tohto sporu je otázka kultúry: „Obom stranám ide o dôkaz legitímneho vlastnenia kultúry“ (Ladislav Hanus: Človek a kultúra). Ateizmus upiera Cirkvi akýkoľvek nárok na kultúru, chce si kultúru privlastniť, oddeliť ju od „reakčného konzervativizmu“ a spraviť z nej de facto náhradku náboženstva. Lenže kultúra – ak má byť miestom, kde sa ľudská bytosť cíti dobre – nevyhnutne musí ostať v spojení s kultom.

Náboženstvo pripomína človeku dočasnosť všetkého pozemského, varuje ho pred výlučným spoliehaním sa na záruky a hodnoty tohto sveta, a tým vytvára bytostnú rovnováhu – aj vo vzťahu k pokroku a tradícii. Ak by totiž pokrok nebol korigovaný a usmerňovaný, viedol by ľudstvo do nezvládnuteľného zmätku, v ktorom niet rovnováhy ani usporiadanosti.

 

* * *

Veľké kultúrne hodnoty – krása, vznešenosť, mravnosť – vznikajú v spojení s pozitívnou vôľou milovať a spájať, vytvárať jednotu. Aj umenie, každý tvorivý čin, potrebuje nejakú oporu, potrebuje pevný bod, bod stretnutia a zjednotenia. Nestačí popierať, ale ani zhromažďovať, vystavovať, kalkulovať – to je všetko málo. Kultúra, ktorá stojí na negativizme, vzdore alebo opovrhovaní hodnotami minulosti, je vždy malá, nízka, hanebná.

Kultúrny človek má svoju vieru – vieru spoločenstva, ku ktorému patrí, má vlasť, predkov a úctu k nim. Vie, na čom stojí. Pracuje rozvážne a cieľavedome, zároveň s pokorou, dobrovoľne sa podriaďuje nemenným zákonom života a smrti. Je slobodný, plniac Božiu vôľu, pretože sloboda je niečo vnútorné: „Každý má toľko slobody, koľko si jej dokáže vziať svojím tvorivým činom. Niet slobodných a otrockých dôb, sú len doby veľké a malé: veľké dokážu posvätiť nutnosť a vykúpiť život, malé premrhávajú možnosti života a rozbíjajú umelecké formy. V medziach najužších a najtesnejších konvencií veľké doby dokážu vytvoriť bohaté a hutné diela, no malé doby si nedokážu poradiť ani s najširšou slobodou: všetko, čo dokážu, je, že sa v nej udusia“ (František Xaver Šalda: O umení, kultúre a spoločnosti).

Veľké doby spájajú práva s povinnosťami a slobodu so zodpovednosťou. V takomto svetle byť veľkým znamená dobrovoľne slúžiť dobrej veci, s vedomím, že etické hodnoty sa musia opakovane prežívať a prebojúvať. Veľkí ľudia to vždy tak chápali. V živote nejde o blahobyt, pohodlie a napĺňanie chvíľkových túžob; záleží na inom – život je zápas o večnosť a spásu duše.

Kultúra starých veľkých epoch mala oporu v náboženstve. Náboženstvo dávalo kritériá každej ľudskej činnosti, bolo rámcom a normou, ktorej sa podriaďovali všetky kultúrne aktivity. Náboženstvo zjednocovalo, dávalo cieľ každému jednotlivcovi aj celému spoločenstvu. Život bol takto posväcovaný nadosobnými a nadčasovými hodnotami.

Živnou pôdou heroizmu a veľkých tvorivých činov nie je voľnosť či svojvôľa, ale hodnotový poriadok a túžba po jednote. Priveľká voľnosť, absencia hraníc vedie ku kríze a rozkladu. Šalda vyjadruje názor, že „dnešná kultúrna a umelecká bieda sa začína renesanciou, ktorá sa sústredila na snahu získať voľnosť a dovtedajšiu nádhernú jednotu roztrieštila v drvinu jednotlivostí“. Ak si namýšľame, že odtrhnutím kultúry od tradície dosiahneme pokrok, tak sa veľmi mýlime. Mali by sme sa pozrieť pravde do očí: „Boli dávno minulé veky, ktoré nenapredovali v hmotnom, hospodárskom, politickom a ideovom smere, a predsa svojou kultúrou stáli vysoko nad nami. Ich život niesli hodnoty, ktoré sme my stratili. Nemali azda rozvinuté vedecké metódy, ale namiesto nich mali intuitívne poznanie, náhradu vôbec nie nižšiu, skôr naopak. Mali istoty a klady, ktoré nám unikli; boli spútané veľkými konvenciami a vierami a práve preto sa mohli skoncentrovať do štýlu a zanechať diela zákonitej krásy, o akých sa nám ani nesnívalo. Génius sa k nim prihováral a ony mu dokázali načúvať. Na všetky inšpirácie života dokázali odpovedať činmi. Sú veľkými útvarmi a celkami, my sme vedľa nich len drvina a prach“ (František Xaver Šalda: O umení, kultúre a spoločnosti).

 

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Spoločnosť bez svetla)

::

Súvisiaci článok: Spoločnosť bez svetla (recenzia)