- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

29. decembra 2021

Útek z tábora nútených prác

 

Obálka vydania z roku 1993
Karel Kukal: Deset křížů

 Praha, Academia, 2020

Knižka politického väzňa Karla Kukala (1927–2016) opisuje útek väzňov z tábora pri Hornom Slavkove. Je to teraz jej tretie vydanie, predchádzajúce vydania, prvé z roku 1993 a druhé 2003, sú rozobrané. Úvodné slovo je od Jiřího Padevěta, ktorý v ňom približuje vtedajšiu situáciu po tom, čo sa 25. februára 1948 Československo ponorilo na dlhé desaťročia do komunistickej totality, ktorá bola k svojim občanom nesmierne brutálna; komunistická strana si vyžadovala absolútnu poslušnosť a každý odpor trestala, v táboroch nútených prác sa mohol ocitnúť každý, o kom sa komisia uzniesla, že by mohol mať nedobrý pomer k ľudovo-demokratickému zriadeniu, alebo že bol proti znárodneniu, či vlastnil väčší majetok.

Za ostnatými drôtmi, medzi strážnymi vežami vznikol svet, v ktorom komunistický režim na malom priestore svoju nenávisť koncentroval a zameral na celkom bezbranné obete. Človek sa stal len číslom, ktoré sa v prípade zranenia či úmrtia len prečiarklo. Medzi väzňami boli demokratickí politici, kňazi, vojaci, policajti, skauti, študenti, adventisti i jehovisti. Tiež príslušníci východnej armády, ktorí prežili krvavé boje na Dukle, letci, ktorí prežili bitku o Britániu, ľudia z domáceho protinacistického odboja. Ľudský život v týchto táboroch nemal žiadnu cenu, ale boli to miesta hrdinstva, túžby po slobode a spravodlivosti. Do tohto priestoru sa dostal aj Karel Kukal z Prahy, ktorý s kamarátmi vydával ilegálny časopis, okrem toho posunuli ohrozeným ľuďom legitimácie, ktorých falšovanie bolo odhalené.

Z neľudských podmienok väzenia a ťažkej práce sa z tábora XIV pri Hornom Slavkove podarilo uniknúť 15. októbra 1951 dvanástim väzňom. V priebehu úteku smrteľne zranili strážnika Jána Guckého, ktorý chcel strieľať, a zranili Karola Landu. Strážnika Zdeňa Dušku odzbrojili. Zradil ich spoluväzeň Jiří Levinský, ktorý sa od nich odpojil pod zámienkou stratenej čapice a zburcoval stráže, upozornil ich na útek.

Časti utekajúcich väzňov sa podarilo dostať do Stanovíc, ale do prenasledovania sa zapojili i  armádne jednotky, a tak utečencov rýchlo našli. Zranených bolo niekoľko príslušníkov SNB a zastrelení boli väzni Ferdinand Compela, František Petrů, Vladislav Roubal, Jan Trna a Jan Úlehla. Väzeň Ladislav Plšek, ktorý vydržal v úkryte celý deň, sa sám prihlásil v tábore a autor spomienok Karol Kukal bol zavlečený späť do tábora s nohou v sadre. Väzeň František Čermák bol zastrelený pri pokuse o prechod štátnej hranice v decembri 1952, niekde pri Malackách. Miroslav Hasil pravdepodobne spáchal samovraždu pri pokuse o jeho zadržanie SNB v Dolných Bojanoviciach, keď sa chcel stretnúť so svojimi kamarátmi na katarínskej zábave 28. novembra 1952 a našiel sa niekto, kto ho udal, bol príslušníkmi ŠtB prichytený a možno zranený. Ladislav Plšek a Boris Volek boli odsúdení štátnym súdom na trest smrti a popravení 11. novembra 1952 v Prahe na Pankráci. Zdeněk Štich sa po brutálnych výsluchoch nervovo zrútil, stratil pamäť a bol trvalým invalidom. V roku 1991 bol rehabilitovaný a v roku 2001 vyznamenaný prezidentom Václavom Havlom. Zomrel v roku 2013. Jediným žijúcim z tohto úteku zostal Karel Kukal, ktorý bol pôvodne odsúdený na sedem rokov, už v roku 1948, a po úteku na ďalších 25 rokov, bol však prepustený z väzenia na amnestiu v roku 1962. V roku 1968 odišiel do Švajčiarska, zomrel v roku 2016.

V knihe je okrem textovej časti viacero čiernobielych fotografií a kópií dokumentov a rozsudkov, ako aj list Borisa Volka na rozlúčku pred trestom smrti, zoznam zastrelených na úteku i dokumenty z rehabilitačných konaní a zo stretnutí po rokoch. Pokiaľ to situácia dovoľovala, každoročne sa pri pamätníku zastrelených na cintoríne v Hornom Slavkove koncom mája konala z iniciatívy organizácií združujúcich bývalých politických väzňov pietna spomienka na väzňov z úteku. Kniha je v pevnej väzbe, má 140 strán a na obálke tretieho vydania je čiernobiela fotografia Karla Kukala.

V závere autor uvádza deväť mien zastrelených, deväť krížov... a kladie otázku, ktorý je ten desiaty: „Domnievam sa, že by mal niesť meno Zdeňka Šticha. Ten síce žije. Ale zabili mu dušu. A to je niekedy horšie než vražda.“

Kniha je cenným dokumentom o totalite, ktorá nastúpila v roku 1948 a postihla mnohých len preto, že mali vlastný názor, usilovali sa o slobodu a demokraciu a odmietli sa podriadiť totalitnej moci, ktorá postihovala každý náznak túžby po slobode. Má teda čo povedať i v súčasnosti.

 

Ľudovít Košík


::

Odporúčame:

Rudolf Tibenský: Tango s pekelníkmi

Jana M. Lapšanská: V tvojom náručí

Štefan Wolf: Vrchárske drámy


::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.