Vojne sa dalo predísť...

 

Karol Dučák

„Poučenie z krízového vývoja“ na Ukrajine

Tak najprv fakty. Stalo sa to, čomu ešte aj v polovici februára 2022 bol málokto ochotný uveriť. Že sa totiž v 3. tisícročí dočkáme vojenského konfliktu na európskom kontinente. Napätie medzi Ruskom a Ukrajinou prerástlo do ozbrojeného konfliktu. Začala sa strašná vojna, ktorá ako každá iná vojna prináša nešťastie, bolesť, krv, nenávisť. Ako každú vojnu, aj túto treba odsúdiť a nájsť vinníka. Väčšina politikov i masmédií už vinníka našla a všetci ukazujú prstom na ruského prezidenta Putina. Pravda je však taká, že minimálne polovicu viny na tejto situácii nesie Západ, predovšetkým USA.

Najhoršie však je, že sa tejto vojne dalo zabrániť, keby sa ľudstvo konečne dokázalo poučiť z chýb minulosti. Veď tá istá situácia sa v histórii človečenstva s istými obmenami znovu a znovu opakuje. Ako je to možné? Je vari ľudstvo nepoučiteľné? Zdá sa, že áno. Aj v prípade súčasnej vojny na Ukrajine znovu a znovu tie isté chyby. Arogancia mocných tohto sveta, hluché uši, ktoré nepočúvajú a nechcú počuť hlas z druhej strany.

Ale veď to isté sa stalo aj pred sto rokmi! Veru tak. Pred niečo vyše storočím, po prvej svetovej vojne, nám história dala príklad toho, ako sa môže vypomstiť nespravodlivosť voči veľkému národu, respektíve voči veľmoci. Stalo sa tak v prípade Versaillskej zmluvy, ktorá nespravodlivo potrestala ako vinníka vypuknutia prvej svetovej vojny Nemecko, hoci v skutočnosti Nemecká ríša nielenže nevyvolala vojnový požiar, ale naopak, od začiatku sa snažila zabrániť vypuknutiu konfliktu medzinárodných rozmerov. Toto temné memento by malo slúžiť na poučenie budúcich generácií ľudstva, ale žiaľ, nestalo sa.

Nemecko nemalo bezprostredný záujem na vyvolaní prvej svetovej vojny. Jej priamym iniciátorom bolo Rakúsko-Uhorsko svojím útokom na Srbsko. Keď 23. júla 1914 dalo Rakúsko-Uhorsko, so súhlasom svojho spojenca Nemecka, ultimátum Srbsku ako odpoveď na zavraždenie svojho následníka trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda a jeho manželky pri sarajevskom atentáte, zaslal už na druhý deň nemecký ríšsky kancelár Theobald von Bethmann Hollweg ostatným mocnostiam súrnu nótu, v ktorej sa uvádzalo, že v tomto prípade ide o záležitosť, týkajúcu sa výlučne Rakúsko-Uhorska a Srbska. Kancelár prízvukoval, že Nemecko si želá lokálne obmedzenie konfliktu, pretože zásah akejkoľvek inej mocnosti by mohol mať nedozerné následky.

Srbská vláda 25. júla takmer v plnom rozsahu prijala požiadavky Rakúsko-Uhorska a svet si nakrátko vydýchol. Nemecký cisár Wilhelm II. s uľahčením konštatoval, že akýkoľvek dôvod na vojnu odpadol. Rakúsko-Uhorsko však považovalo srbskú odpoveď za nedostatočnú a začalo mobilizovať. Keď Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo 28. júla vojnu Srbsku, vzbudilo značný odpor v cárskom Rusku, ktoré bolo spojencom Srbska. Vtedy sa znovu angažoval nemecký kancelár, ktorý naliehal v noci z 29. na 30. júla 1914 na priame rokovania vlády Rakúsko-Uhorska s Ruskom v záujme lokalizácie konfliktu so Srbskom. Dňa 30. júla však nasledovala mobilizácia ruských vojsk, spočiatku čiastočná, neskôr rozšírená na všeobecnú.

Roztočila sa špirála vojnových príprav, ktoré už nebolo možné zastaviť. Po naliehavej výzve cisára Wilhelma II. ruskému cárovi sa síce podarilo zastaviť na niekoľko hodín mobilizačnú mašinériu, ale proti ruským generálom bol už aj cár bezmocný. Keď sa 31. júla 1914 nemeckí generáli dozvedeli o všeobecnej ruskej mobilizácii, naliehali na vládu krajiny, aby objasnila svoj ďalší postup. Večer 1. augusta, po tom ako Petrohrad odmietol nemeckú požiadavku na odvolanie mobilizačného rozkazu, vypovedalo Nemecko vojnu Rusku. Tak sa roztočil kolotoč prvého celosvetového konfliktu v dejinách ľudstva.

Nedá sa teda povedať, že by bolo samotné Nemecko iniciátorom prvej svetovej vojny, ale napokon práve Nemecko najtvrdšie pykalo za toto nesmierne pustošenie. Veľký a silný nemecký národ bol nezaslúžene a kruto pokorený. Pocit potupenej národnej cti rezonoval v nemeckom obyvateľstve a do značnej miery uľahčil neskoršiu cestu Adolfa Hitlera k moci.

Versaillská zmluva sa takto stala aktom krutého a nespravodlivého pokorenia nemeckého národa. Nemecku boli odobraté mnohé územia. Bez plebiscitu pripadlo Francúzsku Alsasko-Lotrinsko, Poľsku západné Prusko a významná časť provincie Poznaňsko, Československo získalo Hlučínsko, Litva oblasť Memelu (severnej časti Východného Pruska). Okrem toho mesto Gdaňsk bolo ustanovené za slobodné mesto.

Na základe plebiscitu boli Nemecku odňaté tieto územia: mestá Eupen a Malmedy pripadli Belgicku, Severné Šlezvicko bolo po plebiscite odovzdané Dánsku, Poľsko získalo 50 kilometrov pravého brehu dolného toku rieky Visly, mesto Działdowoa juhovýchodnú časť Horného Sliezska. Nemecko celkove stratilo zhruba osminu svojho územia. Okrem toho boli Nemecku odňaté všetky kolónie.

Ani na vlastnom území neboli Nemci pánmi svojej krajiny. Oblasť Sárska bola zverená pod kontrolu Spoločnosti národov na 15 rokov a došlo k okupácii ľavého brehu Rýna a pravobrežných predmostí v oblastiach miest Kehl, Mainz, Koblenz a Köln s predpokladom úplného ukončenia okupácie po 15 rokoch v prípade, že Nemecko bude plniť povinnosti vyplývajúce zo zmluvy. Nemci sa museli zrieknuť zvrchovaného vzdušného priestoru a oblasti Memelu, Odry, Labe, Rýna a Dunaja boli internacionalizované.

Podľa ustanovení Versailleskej zmluvy nesmelo dôjsť v budúcnosti k spojeniu Rakúska a Nemecka. Versailleská mierová zmluva výrazne obmedzila nemeckú brannú moc. Zakazovala Nemecku vlastniť ťažké delostrelectvo, tanky, vojenské letectvo a ponorky. Čo však najviac decimovalo vojenskú silu Nemecka, bolo zrušenie všeobecnej vojenskej povinnosti. Nemecko malo povolenú minimálnu profesionálnu armádu, reichswehr, s celkovým počtom 100 tisíc príslušníkov. Taktiež malo Nemecko zákaz vykonávať akýkoľvek vojenský výcvik obyvateľstva a vytvárať polovojenské organizácie. Obmedzené boli aj stavy vojnového loďstva. Nemecko mohlo mať vojenskú flotilu s výtlakom cca 110 000 t s 15 000 mužmi. Bola vytvorená demilitarizovaná zóna východne od Rýna v šírke 50 km.

Víťazné mocnosti mali aj ďalšie požiadavky, napríklad potrestanie takzvaných vojnových zločincov, predovšetkým cisára Wilhelma II. Nariadili predpisy o vysielaní nemeckých vojnových zajatcov a o vojnových hroboch (po nadobudnutí platnosti zmluvy). Nemecko značne poškodzovali aj požiadavky víťazných mocností na zabezpečenie nákladov pre okupačné vojská a obchodné zvýhodňovanie.

Určite najťažším úderom Nemecku po prvej svetovej vojne však bolo nariadenie o splácaní vojnových reparácií v neslýchanej výške 132 miliárd zlatých mariek s dobou splatnosti 30 rokov. Táto obrovská záťaž gniavila nemeckú ekonomiku až do roku 1932, keď bolo splácanie reparácií pozastavené.

Versailleská zmluva nemohla priniesť trvalý mier v Európe. Bola dvojsečnou zbraňou. Krivdu nikdy nemožno napraviť inou krivdou. Aj pápeži Benedikt XV. a Pius XI. opakovane vystupovali s výstrahami a upozorňovali na to, že Versailleská zmluva nie je zárukou mieru, ale príčinou a začiatkom nových vojnových príprav. Múdrym slovám pápežov však nebolo dožičené sluchu. „Mierotvorcovia“ v Paríži presadzovali vlastne záujmy. Hlavné slovo mala „Veľká trojka“, ktorú tvorili zástupcovia Francúzska, Veľkej Británie a USA.

V každom prípade však Versailleská zmluva nespravodlivo zúčtovala s Nemeckom, čo malo pochopiteľne zhubný dopad na široké vrstvy nemeckého obyvateľstva a zaťažilo na niekoľko ďalších desaťročí vzťahy medzi európskymi národmi. Pocit potupenej národnej cti rezonoval v nemeckom obyvateľstve a do istej miery uľahčil neskoršiu cestu Adolfa Hitlera k moci. Tvrdé podmienky Versaillskej zmluvy, predovšetkým splácanie astronomických vojnových reparácií, uvrhli Nemecko do vleklých hospodárskych ťažkostí, ktoré vytvárali živnú pôdu pre extrémne sily v nemeckej spoločnosti, sily krajnej ľavice aj krajnej pravice. Práve „tieto sily napokon povalili demokraciu v Nemecku a otvorili cestu totalitnému režimu, ktorý neskôr vyvolal spustošenie sveta“ (priestornet.com).

Čosi podobné sa odohráva dnes neďaleko Slovenska. Takisto je tu mocný národ, ktorý má svoje legitímne požiadavky, ale ktorý je konfrontovaný s hluchými ušami mocných protivníkov na opačnom konci sveta. A tak sa po skončení studenej vojny medzi Západom a Východom a po nasledujúcom relatívne krátkom období uvoľnenia vzťahov rozpútala nová studená vojna, ktorá sa stala vážnou hrozbu pre existenciu sveta. A pritom stačilo trochu viac snahy a ochoty politikov Západu rešpektovať garancie o nerozširovaní NATO východným smerom, opakovane dávané Gorbačovovi od roku 1990.

Po páde Berlínskeho múru v roku 1989 vznikol spor o tom, komu pripadne Nemecko po zjednotení. Američania vtedy žiadali, aby sa zjednotené Nemecko stalo súčasťou Severoatlantickej aliancie. Ako protihodnotu ponúkli Sovietskemu zväzu záruky, že sa NATO nebude rozširovať k hraniciam ZSSR. Vo februári 1990 predložili Spojené štáty „návrh, ktorého obsah je súčasťou zápisu z týchto rokovaní. Podľa neho vtedajší minister zahraničných vecí USA James Baker vyhlásil, že je pripravený poskytnúť Sovietskemu zväzu železnú záruku toho, že sa aliancia nerozšíri ani o piaď výmenou za podporu amerického stanoviska vo vzťahu k Nemecku“ (napalete.sk).

O niekoľko dní neskôr Michail Gorbačov súhlasil s takouto ponukou. Zaviazal sa, že podporí členstvo zjednoteného Nemecka v Severoatlantickej aliancii za garancie zo strany USA, že sa NATO nebude rozširovať smerom k Moskve. Gorbačov svoje slovo dodržal, naivne sa domnievajúc, že aj politici Západu majú aspoň štipku charakteru a aj oni dodržia svoje slovo. Neskoršie udalosti ukázali, ako tragicky sa mýlil. Spočiatku to vyzeralo nádejne. Garancie boli opakovane dávané vtedajšiemu Sovietskemu zväzu aj v roku 1991 (porov. novinky.cz).

Aj v nasledujúcom období sa zdalo, že bude všetko v poriadku. Preto bolo Rusko právom veľmi znepokojené, keď sa od polovice 90. rokov začala situácia dramaticky meniť a pozvánky do NATO postupne dostávali krajiny Pobaltia, Poľsko, Maďarsko a ďalšie štáty.

Západ sľúbené garancie nedodržal a Severoatlantická aliancia sa rozširovala na východ. Na toto stupňovanie politického napätia v Európe zo strany Západu čoraz naliehavejšie upozorňovala Moskva, avšak arogancia predstaviteľov krajín Severoatlantického paktu pripravila živnú pôdu navybičovanie politického napätia v Európe, ktoré vyvrcholilo vypuknutím súčasného konfliktu na Ukrajine.

Západ tvrdohlavo a arogantne popieral existenciu garancií o nerozširovaní NATO zo strany USA v 90. rokoch 20. storočia. Paradoxne sa však na stranu Ruska postavil aj Joshua Shifrinson, odborník na medzinárodnú bezpečnosť z USA. Podľa neho o porušovaní dohody svedčia stovky memoránd, protokolov a ďalších dokumentov, nachádzajúcich sa v amerických archívoch (porov. napalete.sk).

Znie to priam neuveriteľne. Západ už viac ako tridsať rokov provokuje Rusko a ohrozuje tak existenciu ľudstva. Lenže struna sa môže napínať len dovtedy, kým nepraskne. A tá struna praskla v podobe vojny na Ukrajine. Západ opakovane odmietal požiadavky Ruska, aby Ukrajina nemohla vstúpiť do NATO a ešte viac tak ohroziť už aj tak dosť ohrozenú bezpečnosť Ruska. Západ riskoval možné vypuknutie konfliktu aj sústavným vyzbrojovaním Ukrajiny ničivou ťažkou technikou, neriešením postavenia terorizovanej ruskej menšiny na východe Ukrajiny, toleranciou voči rozmáhajúcemu sa ukrajinskému neonacizmu a inými nepriateľskými postojmi, ktoré veľmoc ako Rusko nemohla donekonečna prehliadať.

Nie, nemôže to byť ospravedlnením vojny! Katolícka morálka uznáva za spravodlivú iba obrannú vojnu. Ak je krajina napadnutá, má právo sa brániť. Keby bolo Rusko bezprostredne vojensky napadnuté, má v zmysle katolíckej morálky plné právo použiť svoju armádu na obranu, ale nemá právo vojensky dobývať inú krajinu, pretože je to v rozpore s katolíckou morálkou. To však nič nemení na tom, že Západ nesie spoluvinu na vypuknutí tohto poľutovaniahodného vojnového konfliktu.

K vyhroteniu situácie na Ukrajine prispela aj iná okolnosť. Rusko už dlhé roky upozorňuje na prenasledovanie Rusov na východe Ukrajiny. A opäť ten istý scenár. Hluché uši tých, ktorí mali počúvať, ale nepočúvali. Legitímne požiadavky Rusov dlhú dobu nepadali na úrodnú pôdu a aj toto vytváralo živnú pôdu na vypuknutie súčasnej vojenskej konfrontácie dvoch veľkých slovanských krajín.

Do roku 2014 nažívali Ukrajinci a Rusi na východe Ukrajiny vcelku pokojne. Vážne problémy začali v roku 2014 počas smutne známeho Majdanu, keď v Kyjeve sily Majdanu pod vedením neonacistického Pravého sektoru uskutočnili štátny prevrat a k moci sa dostali prozápadné sily. Prorusky orientovaný prezident Janukovič bol vo februári 2014 nezákonným spôsobom zosadený z funkcie, čo vyvolalo nespokojnosť predovšetkým prorusky orientovaného obyvateľstva Ukrajiny. Slabý režim nedokázal udržať poriadok v krajine, a toto využili neonacistické sily na rozpútanie násilností. Došlo k tragickým udalostiam, keď boli protivníci prevratu v uliciach napádaní i zabíjaní, pričom sa ozývali výkriky: „Rusi a Židia na šibenicu“ (listy.cz).

Veľmi smutnou kapitolou tohto pohnutého obdobia sa stal masaker v Odese dňa 3.5.2014. V tento čierny deň sa pochod „ultras“ futbalového klubu Černomorec Odesa postupne zvrhol na konfrontáciu dvoch politických táborov. Na jednej strane boli militantní organizátori Majdanu a ozbrojení príslušníci neonacistickej organizácie Pravý sektor, založenej na ideovom odkaze Stepana Banderu a haličskej SS divízie Galícia, na strane druhej proruskí aktivisti, ktorí boli v opozícii voči novej vládnej moci na Ukrajine. Došlo k ozbrojenej konfrontácii s použitím strelných zbraní, ktorá pripravila o život štyroch ľudí. Príslušníci proruskej menšiny v snahe zachrániť si holý život hľadali úkryt v Dome odborových zväzov. Okrem nich sa tu vtedy schovávali aj ženy s deťmi. Neonacisti Pravého sektora začali hádzať do vnútra budovy molotovove koktaily a pritom podľa výpovedí očitých svedkov vykrikovali: „Rusi, usmažte sa!“ A tak sa čoskoro dve poschodia „ocitli v plameňoch. Niektorí sa udusili toxickými výparmi, iní uhoreli zaživa a ďalší sa pokúšali skákať z okien. Boli to však smrtonosné skoky, pretože týchto odvážlivcov čakala rovnako strašná smrť – ukrajinskí radikáli ich zabíjali baseballovými palicami alebo ich jednoducho zastrelili“ (srspol.sk).

Tieto hrozné udalosti, neonacistickými radikálmi práporov Ajdar a Azov posmešne nazývané „májové šašliky“, šokovali krajinu: 48 ľudí zhorelo zaživa, ďalších 250 ľudí utrpelo zranenia. Po uhasení požiaru sa ľuďom naskytol otrasný pohľad na obhorené telá žien a znetvorené tváre pozabíjaných ľudí. Západným politikom však takýto vývoj udalostí akoby vyhovoval. Hlavné mesto Ukrajiny „navštívil riaditeľ bezpečnostnej služby USA a neskôr i americký viceprezident Biden, ktorý tu prejavil predstaviteľom novo ustanovenej vlády podporu“ (listy.cz).

Ukrajinská vláda dlho odmietala vyšetriť tieto udalosti a tak až do dnešných dní neboli spoľahlivo vyšetrené. Dokonca sudcov, ktorí sa v roku 2015 pokúšali identifikovať „vinníkov masakru, ohrozovali neonacisti z Pravého sektora. Traja sudcovia odeského súdu Alexandr Iščenko, Viktor Koroj a Sergej Žurik museli v obavách o svoj život podpísať vyhlásenie, že od prípadu odstupujú,  po tom, čo do budovy súdu vtrhla veľká tlupa ozbrojencov v maskách, ktorá zablokovala súdny proces a vyhrážala sa sudcom, že ich zastrelí, ak sa nevzdajú ďalšieho vyšetrovania“ (srspol.sk).

Najsmutnejšie na celej veci je, že medzi aktivistami útoku bol aj neskorší „predseda parlamentu Andrej Parubij, čo dokumentujú dobové fotografie aj viaceré videá. Sú na nich napríklad aj dievčatá, ktoré pred centrálou odborov plnia prázdne fľaše horľavinou či ostrostrelec v nepriestrelnej veste strieľajúci na ľudí v Dome odborov. Oficiálne je podozrivých zo spáchania série trestných činov 23 ľudí a po ďalších trinástich je vyhlásené pátranie. Sú medzi nimi občania Ukrajiny, Ruska a Bieloruska“ (spravy.pravda.sk). Ďalšou smutnou okolnosťou je to, že poslanec z parlamentnej frakcie Radikálna strana Igor Mosijčuk označil odeský masaker v deň tragédie za „veľký národný sviatok“ (spravy.pravda.sk).

Zločiny v Kyjeve, Odese, Mariupole či atentáty na politikov a novinárov zostávajú nevyšetrené, čo prispieva k nepokojnej situácii na Ukrajine. Zvlášť nepokojný je východ krajiny. Za osem rokov, od roku 2014, zomrelo podľa OSN v konflikte na východe Ukrajiny do začiatku roku 2020 až 13 200 ľudí. Z toho je 3 350 civilistov a 5 650 príslušníkov z radov proruských povstalcov. Okrem toho zahynulo aj 4 100 príslušníkov ukrajinskej armády (porov. dw.com/de).

Pravdou teda je, že umierajú nielen Rusi, ale aj Ukrajinci, ale za nepokojmi jednoznačne stojí ukrajinská vládna moc, ktorá nedokázala zabrániť neonacistickým silám v krajine vybičovať národnostnú nenávisť. Za nezvládnutie situácie na Ukrajine nemôže režim v Kyjeve obviňovať nikoho v zahraničí.

Čo dodať na záver? Súčasný vojenský konflikt je nešťastím nielen pre Ukrajincov a Rusov, ktorí sa navzájom zabíjajú v bratovražednom boji dvoch veľkých slovanských národov, ale jeho dôsledky negatívne ovplyvnia životy miliónov ľudí v mnohých krajinách celého sveta. Najstrašnejšie na ňom je, že za darebáctvo veľkých politikov veľkých krajín sveta trpia nevinní ľudia.

Rusko je agresorom v tomto konflikte a túto vinu Ruska nemožno zmyť. Lenže nič nemôže zmyť ani spoluvinu Západu na rozpútaní tohto vojnového požiaru. Ukazuje sa, že nemožno donekonečna intrigovať proti veľmoci, akou je Rusko, pretože je to nebezpečnejšie ako ruská ruleta.

Táto vojna vôbec nemusela byť. Bolo možné jej predísť. Tak ako sa svetovému spoločenstvu vypomstil nespravodlivý, arogantný postup voči veľkému nemeckému národu po prvej svetovej vojne, tak sa svetu vypomstilo vierolomné zahrávanie sa so svetovým mierom, ktoré skúša Západ, predovšetkým USA, svojimi zákulisnými intrigami proti Rusku.

Poučí sa svetové spoločenstvo z tejto zbytočnej vojny, ktorá vôbec nemusela byť a ktorej sa dalo predísť pri väčšej ochote riešiť nahromadené problémy nevojenskou cestou? Ťažko povedať. To ukáže budúcnosť.

 

Karol Dučák

::

Súvisiaci článok: Nerob inému to, čo sám nemáš rád!

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).