Návrat domov

 

Podobenstvo je poučný príbeh, uvádzajúci príklady z prírody alebo ľudského života, vnútorne pravdivý, z ktorého vyplýva všeobecne platná myšlienka. Podobenstvo obrazným spôsobom odráža realitu a pomáha pochopiť hlboké pravdy o živote. Podobenstvá majú svoje miesto aj v Biblii, osobitne v evanjeliách. Nie sú to literárne ozdoby či doplnky, ale vážne, nadčasové výpovede. Biblické podobenstvo nezakrýva pravdu, obrazná reč tu nie je prostriedkom klamu, slúži ako nosič duchovného posolstva. Každé podobenstvo by sa dalo aplikovať na súčasnosť. Veď človek sa v podstate nemení. Pravda o živote nie je závislá na čase.

Jedným z najkrajších biblických podobenstiev je podobenstvo o márnotratnom synovi, ktoré v širšom význame hovorí aj o hodnote a nenahraditeľnosti domova. Márnotratný syn, keď „všetko premrhal“ a začal trieť núdzu, vstúpil do seba a povedal si, že jedinou možnosťou jeho záchrany je návrat domov. A nemýlil sa. Milujúci otec ho prijal s radosťou, lebo syn „bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa“ (Lk 15, 11–32).

Pravdaže, táto záchrana bola podmienená vstúpením do seba, teda priznaním viny a úprimnou túžbou po náprave. Podobnou sebareflexiou by malo prejsť i márnotratné ľudské spoločenstvo, ktoré premrhalo, respektíve odvrhlo dedičstvo po predkoch. Domovom spoločenstva je kult a kultúra – duchovné a duševné útočisko, skultúrnená pôda dávajúca živiny spoločenskému organizmu.

Friedrich Romig píše, že človek vďačí za osobnostné formovania a rozvoj, ako aj za svoju identitu piatim spoločenským okruhom (rodina, práca, domov, ľud a cirkev): „Rodinné väzby určujú pôvod a príbuzenstvo. Práca (domácnosť, inštitúcia, podnik) mu umožňuje uplatniť sa. Domov určuje priestorový pôvod a korene. V spoločenstve ľudu sa dozvedá o previazanosti na duchovnú a politickú kultúru. Praktizovaním náboženstva sa zúčastňuje na uctievaní Boha“ (Friedrich Romig: Práva národa).

Domov je priestor pravej slobody a voľnosti, ale ak takým má byť, musí mať hranice. Ochrana domova preto nespočíva v zrušení či odstránení všetkých hraníc, ale v ich zabezpečení: „Iba za zabezpečenými hranicami sa môže chrániť, zachovávať a rozvíjať kultúrna, sociálna, politická a hospodárska jedinečnosť domova“ (Friedrich Romig: Práva národa). To je i úloha štátu. Štát, ktorý neochraňuje domov, stráca svoju legitímnosť. Romig v súvise s tým poznamenáva, že súčasťou tejto ochrany je aj regulácia prisťahovalectva. Štát má právo odmietať cudzincov, ktorí ohrozujú jedinečnosť domácej kultúry a narúšajú domovský poriadok.

Podobne to vidí francúzsky autor Grégoire Celier, ktorý problematiku migrácie rozoberá z kresťanského hľadiska. Zdôrazňuje, že pri pohľade na prisťahovalcov je nutné rozlišovať – sú takí, ktorí rešpektujú zákony hostiteľskej krajiny, a takí, ktorí do krajiny vnikajú nelegálne, mnohí bez dokladov, a zneužívajú situáciu vo svoj prospech. Treba odmietnuť imigračnú ideológiu podľa ktorej Zem patrí kozmopolitnému ľudstvu. Hlavnou úlohou verejnej moci je starostlivosť o blaho vlastného národa, nie iných národov, obmedzenie imigrácie je preto oprávnené: „Verejná moc musí najprv zhodnotiť, akú má kapacitu na prijatie imigrantov... Do úvahy treba taktiež vziať zdroje krajiny; krajina, ktorá ledva dokáže vypestovať dostatok potravín pre seba, nesmie prijať priveľa migrantov, lebo ich nezmôže uživiť“ (Grégoire Celier: Imigrácia očami kresťana).

Vždy by sa malo dbať na spravodlivosť. Bolo by nespravodlivé, ak by mal imigrant väčšie práva či výhody než domáci občan. Je napríklad neprijateľné, aby mali imigranti prednostný prístup k sociálnym dávkam na úkor tých, ktorí do sociálneho systému prispievajú. Pravdaže, nejde len o ekonomické aspekty, dôležitejší je aspekt identity. Ako píše Celier, národ nie je zoskupením anonymných jednotlivcov, bezmenných a voľne zameniteľných, národ má etnickú a kultúrnu identitu, ktorá je jeho vlastníctvom a ktorú má právo i povinnosť chrániť a udržiavať.

V hre je taktiež ochrana kresťanských základov Európy. Postupné odkresťančovanie priviedlo náš kontinent do hlbokej krízy. Vitalita európskych národov upadá, populácia starne, krajiny bez potomstva umierajú, stávajú sa ľahkou korisťou, zvlášť v situácii, keď sa imigrácia mení na inváziu. Národ, ktorý už nechce žiť, bude skôr či neskôr potlačený inými národmi. Ak národ neopustí cestu pohodlia, ľahostajnosti a egoizmu, nepochybne zahynie a nahradia ho iné životaschopnejšie národy. Abbé Celier vyjadruje presvedčenie, že jedine obnova v kresťanskom duchu by európskym národom mohla vrátiť životnú energiu. Aby sa to dalo uskutočniť, je nutné zastaviť „pekelný stroj“ sekularizácie. Národy sa musia obrodiť „demografickým prírastkom, chuťou do práce, láskou k vlastným hodnotám a vernosťou svojim dejinám“ (Grégoire Celier: Imigrácia očami kresťana).

 

* * *

Vidíme, že domov možno chápať v užšom aj širšom zmysle, ako súkromný, osobný či rodinný priestor a tiež ako priestor prirodzeného spoločenstva (obec, národ, cirkev). Uvažovanie o domove teda zahŕňa aj otázku národného bytia, v našom prípade otázku slovenskosti. Pekne a múdro o tom píše Jozef Markuš v knihe Slovenské osudy – slovenský osud. Díva sa v nej na „slovenskosť“ z hľadiska „osobných a osobnostných osudov“, čo považuje za nosné, pretože životné príbehy jednotlivcov spoločne vytvárajú príbeh kolektívu, dávajú mu podobu, charakter. Nejde tu o nič menšie ako o vyjadrenie národnej myšlienky, ktorá má svoj odraz v národnom povedomí.

Slovenská reč, kultúra, viera, povedomie vlastného poslania, jedným slovom slovenskosť je hodnota, o ktorú sa oplatí zápasiť. Pritom platí, že byť príslušníkom národa nie je v prvom rade etnická, ale etická záležitosť. Na formovaní vlastenectva treba cieľavedome pracovať – len zodpovedná práca na sebe a v prospech celku dáva dobré vyhliadky do budúcnosti. V stave, keď Európa zrádza svoje korene, je nádej na dobré vyhliadky podmienená návratom ku kresťanskej identite. Znamená to, že „boj o kresťanskosť Európy je bojom kľúčovým“ (Jozef Markuš: Slovenské osudy – slovenský osud).

Pravý domov sa vyznačuje stabilitou. Stabilné prostredie vytvára podmienky na rast, obnovu aj ozdravenie, čo sa nedá dosiahnuť v prostredí neustálych zmien, chaotických pohybov a neuvážených experimentov. Dnes jednoznačne platí, že najväčším pokrokom by bol pokorný návrat domov. A ak je domov spustnutý, načim ho opraviť.

 

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Spoločnosť bez svetla, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.