Helenka a uzimený Ježiš na kríži

 

Ilustračná snímka: Ján Maršálek

(Rozprávka)

Helenka bola od najútlejšieho detstva dobrým dievčaťom. Počúvala mamu a pomáhala jej v domácnosti ako len mohla. Aj v škole bola usilovná. Dobre sa učila a mala samé dobré známky. Najradšej zo všetkých predmetov mala náboženstvo. Pán kaplán, ktorý ju učil, bol k nej dobrý a ona si ho veľmi obľúbila. Helenka mala rada svet, ktorý ju obklopoval – ľudí, zvieratká aj rastliny. Celú prírodu. No najviac si zamilovala toho, ktorý celú tú nádheru okolo nej stvoril – Pána Boha. Na hodinách náboženstva sa učila o tom, ako Boh stvoril svet, ako stvoril prvých ľudí, Adama a Evu, ako títo zhrešili a boli vyhnaní z raja, ako sa potom Boh zľutoval nad ľuďmi a poslal na svet svojho Syna, aby vykúpil ľudstvo, ako ľudia Ježiša ukrižovali, ale On na tretí deň vstal z mŕtvych a vystúpil do neba.

Helenka rada chodila do kostola v rodnom mestečku, v ktorom žila so svojimi zbožnými rodičmi. Často sa pristavovala pri kríži pred kostolom a modlila sa k Ježišovi na kríži. Jedného dňa počas krutej zimy sa Helenka znovu pristavila pri kríži a s veľkým súcitom sa dívala na Ježiša, ktorý takmer nahý visel na kríži. Zrazu zafúkal mrazivý vietor a dievča zbadalo, že Ježiš na kríži sa zachvel od náporu mrazivého vzduchu. A potom zrazu otvoril oči a uprel na Helenku smutný, utrápený pohľad. Prekvapená Helenka sa najprv zarazila, no potom sa nesmelo prihovorila trpiacemu Ježišovi:

„Ježiško! Ježiško na kríži!“    

„Áno, Helenka?“

„Nie je ti zima? Vonku tak strašne fúka, je mráz a ty si takmer nahý. Visíš pribitý na kríži a nemôžeš sa ísť ani trochu zohriať. Určite si už celkom premrznutý. Je mi ťa tak veľmi ľúto. Keby som ťa ja mohla nejako zohriať.“

 „Môžeš, Helenka. Dobrým a láskavým slovom voči svojim blížnym, dobrými skutkami, častou modlitbou, tým, že budeš čo najčastejšie pristupovať k svätým sviatostiam... Tým všetkým ma môžeš zohriať.“

Helenka ochotne prisľúbila Ježišovi, že toto všetko bude ochotne robiť, ale potom sa v jej detskej hlávke zrodila otázka, ktorú o chvíľu vyslovila:

„A nemôžeš ani na chvíľku zísť z kríža a aspoň trochu sa zohriať?“

„Nemôžem veru. Musím tu byť za každého počasia, aby som ľuďom neustále pripomínal, že som za nich prelial svoju krv. Aj v lete, keď sú horúčavy a praží na mňa slnko, aj v zime, keď prídu tuhé mrazy a ja mrznem... Musím tu byť, či prší, či sneží, skrátka dňom i nocou. Aby ľudia nezabúdali.“

„To je naozaj hrozné! Toľko musíš vytrpieť kvôli krutému počasiu.“

„Máš pravdu. Ale počasie nie je to najhoršie. Omnoho viac ma bolí niečo iné.“

„A čo je to?“

Ježiš sa na chvíľu odmlčal, potom sa pozrel svojimi utrápenými očami na Helenku a povedal jej, že najväčšie utrpenie mu spôsobujú hriešnici, ktorí odmietajú jeho nekonečné milosrdenstvo a tak ich duše nikdy neprídu do večnej blaženosti. Tak veľmi ich miluje a tak veľmi túži spasiť ich duše. Každého, aj toho najväčšieho hriešnika, volá k sebe, do večnej blaženosti. Lenže nikoho nechce nútiť. Túžba po nebi musí vychádzať zo srdca každého človeka. Už na počiatku sveta predsa ľudia dostali rozum a slobodnú vôľu a každý človek sa musí sám rozhodnúť, či chce prísť do večnej blaženosti, alebo nie. Akokoľvek Ježiša bolí strata každej duše, ktorá skončí vo večnom zatratení, nechce ľudí násilím nútiť, aby išli za ním. Preto len prosí, volá, presviedča, snaží sa obmäkčiť zatvrdené srdcia ľudí pohľadom na jeho utrpenie, ale neberie nikomu slobodnú vôľu. A toto, tá neochota ľudí prísť k nemu do neba, ho bolí ešte omnoho viac ako vrtochy počasia.

Helenka chvíľu uvažovala o Ježišových slovách a potom povedala: „Ľudia sú nerozumní. Veď ty si taký dobrý. Umrel si za nás na kríži, aby sme sa mohli dostať do večnej blaženosti, ale mnohí ľudia to odmietajú. Odmietajú taký vzácny dar.“

„Veľmi pekne si to povedala, Helenka. Áno, ponúkam ľuďom taký nesmierny dar, o akom sa nikomu nesnívalo ani v tých najkrajších snoch. Veď si len skús predstaviť, že raz budeš nekonečne šťastná a blažená a tvoja blaženosť sa nikdy neskončí, ale bude trvať večne! Dokážeš si aspoň trochu predstaviť večnosť?“

„No...“

„Je to ťažké, že?“

„Veru. A ako vyzerá nebo?“

„Helenka, ak budeš aj naďalej taká vzorná, ako si bola doteraz, raz ti ukážem aj nebo. Ale skús si teraz predstaviť tú najnádhernejšiu lúku, plnú kvetov a krásnych motýľov, počas prekrásneho, teplého, slnečného dňa. No a ty si uprostred tej nádhery. Páčilo by sa ti to?“

„Áno, páčilo.“

„No vidíš! A duše v nebi prežívajú ešte omnoho krajšie zážitky. Sú obklopené tou najúchvatnejšou žiarou, nevýslovnou blaženosťou, nesmiernym teplom, bezhraničnou láskou. Neustále sú tie duše blažené, šťastné. Nič ich nikdy nebude trápiť, nič ich nebude bolieť. Ich blaženosť nebude mať koniec. Nikdy, nikdy. Je to podľa teba veľký dar?“

„Áno. Ani sa to nedá vypovedať.“

„A pretože je to taký nesmierny dar, nemôže ho nikto dostať bez toho, aby preto niečo neurobil. Veď aj ty v škole sa musíš učiť, ak chceš dostať dobrú známku, všakže?“

„Áno.“

„Ja viem, že ty sa svedomite učíš a máš len tie najlepšie známky. Ale teraz si predstav, že by k vám do školy prišiel nový učiteľ, ktorý by dával každému žiakovi samé dobré známky. Bez ohľadu na to, či je žiak usilovný alebo lajdák. Ty by si dostávala dobré známky zaslúžene, pretože sa učíš. Ale predstav si, že by spomínaný učiteľ dával samé dobré známky aj tvojmu spolužiakovi, ktorý je lenivý a nikdy sa neučí. Čo myslíš, bolo by to správne?“                       

„No...“

„Neboj sa a povedz, čo si myslíš!“

„No, myslím, že by to nebolo správne. Každý by mal byť ohodnotený podľa svojej práce... podľa snahy... a usilovnosti.“

„Áno. Presne tak. Aj v duchovnom živote je to tak. Nemôže predsa človek, ktorý je lenivý, pácha samé hriechy a vôbec sa neusiluje dostať sa do neba, dostať tú istú odmenu, ako človek, ktorý žije čisto a zbožne. Zaiste si sa na náboženstve učila o mučeníkoch.“

„Pravdaže.“

„Boli to ľudia, ktorí pre vieru vo mňa preliali svoju krv a obetovali ten najcennejší z pozemských darov, život. Za svoju vernosť dostali úchvatnú odmenu v nebi. No ale ako by to bolo, keby takú istú odmenu v nebi dostali aj tí katani, ktorí mučeníkov prenasledovali, kruto trýznili a napokon aj umučili, a pritom by svoje činy nikdy ani neoľutovali? To by predsa bolo nespravodlivé a Boh nemôže byť nespravodlivý. Tak, ako ty v škole dostávaš dobré známky za svoju snahu a usilovnosť, aj ja dávam ľuďom nebo ako odmenu za snahu o dobrý a zbožný život a za usilovné plnenie náboženských povinností. Preto musím, hoci ma to tak veľmi bolí, nechať nepolepšiteľných hriešnikov ísť do večného zatratenia. Ach, keby si vedela, akú veľkú bolesť mi to spôsobuje!“

„Ó, to je mi ľúto! A nemožno tých hriešnikov nejako presvedčiť, aby sa polepšili?“

„Niekedy pomôže, keď na ľudí dopustím kríž, utrpenie. To mnohých podnieti polepšiť sa. Každého jedného človeka oslovujem a snažím sa ho pohnúť k pokániu. Pomáham viere ľudí zázrakmi a zjaveniami. A ak ani to nepomáha, prosím tých dobrých, aby sa modlili za nenapraviteľných hriešnikov. Každému človekovi dávam znovu a znovu šancu zachrániť si dušu. Aj tak, že im pripomínam svoje utrpenie. Tak už vieš, prečo nemôžem zísť z kríža?“

„Myslím, že áno. Aby ľudia videli, ako strašne si ty trpel, aby sme my mohli prísť do neba.“

„Áno. Pochopila si to.“

„Ale ja ťa chcem prijať do svojho srdiečka.“

„Ja viem, si dobré dievčatko. Máš srdiečko plné lásky. Rád k tebe prídem.“

„Takže zostúpiš z kríža?“

„Nemôžem. Na svete je ešte veľa ľudí, ktorým je moja smrť na kríži ľahostajná. Ak by som zostúpil z kríža a kríž by ostal prázdny, hriešnici by na mňa celkom zabudli a niežeby neprestali hrešiť, ale hrešili by ešte viac. Namiesto lásky a porozumenia by svet úplne ovládla zloba a nenávisť. Preto musím visieť na kríži. Pohľad na moje utrpenie aspoň trochu obmäkčuje tvrdé ľudské srdcia.“

„Ale ako chceš prísť ku mne, keď nezostúpiš z kríža?“

„Helenka, ja som Boh a môžem všetko. Môžem visieť na kríži a zároveň vstúpiť do tvojho srdiečka, ba aj do sŕdc mnohých iných ľudí súčasne. Lenže mnohí ľudia ma nechcú prijať.“

„Ó, to je veľmi ľúto. Ale nemohla by som ti ja, aj keď som taká malá a slabá, nejako pomôcť, aby si nemusel toľko trpieť?“

„Áno. Mohla. A veľmi.“

„Ako?“

„Si ochotná obetovať celý svoj život službe pre mňa?“

„Ó, áno.“

„A privádzať ku mne čo najviac ľudí?“

„Áno, veľmi rada. A ako to mám robiť?“

„Čo najčastejšie sa modliť za obrátenie hriešnikov. A nielen to.“

„Čo ešte?“

„Všetky svoje kríže, všetky svoje bolesti a trápenia prijímať s láskou a pokorou a obetovať ich za obrátenie hriešnikov. Ak toto budeš robiť, privedieš ku mne veľa hriešnikov. Sľubuješ, že toto všetko budeš v živote robiť?“

„Áno.“

„Výborne. Tak nezabudni na svoj sľub.“

„Nezabudnem.“

Po tomto prvom rozhovore s Ježišom sa Helenka často pristavovala pri kríži a rozprávala sa s naším Spasiteľom. Keď sa to dozvedeli ľudia z mestečka, v ktorom Helenka žila, niektorí sa jej posmievali, ale mnohí iní sa obrátili k Bohu a začali žiť zbožným životom. Pridávali sa k nim aj ľudia z blízkych i vzdialenejších dedín a miest, a tak sa z Helenkinho rodného mestečka stalo pútnické miesto.

Roky plynuli a z Helenky vyrástla krásna, ušľachtilá deva, ktorá vstúpila do rehole a robila všetko preto, aby privádzala hriešnikov k Bohu. Každú bolesť, každý svoj kríž, obetovala za spásu duší hriešnikov.

Ako mladá rehoľníčka však ochorela a trpela veľkými bolesťami. Vtedy prosila Boha, aby jej dal silu niesť ťažký životný kríž. Jedného dňa sa jej stav veľmi zhoršil a lekár jej už nedával nádej na uzdravenie. Ako tak ležala, zrazu sa jej zjavil Ježiš z kríža, s ktorým sa už toľkokrát rozprávala. Veľmi sa potešila, keď ho uzrela.

Ježiš jej povedal:

„Helenka, veľmi trpíš?“

„Áno, ty vieš, že veľmi trpím, ale všetky bolesti som obetovala za obrátenie hriešnikov.“

„Áno, viem. Veľmi dobre to viem a môžem ťa potešiť, že si svojím príkladným životom zachránila mnoho duší pred večným zatratením. Zaslúžiš si nebo. Ak chceš, môžem ťa hneď vziať so sebou do večnej blaženosti. Ale ak chceš zachrániť ešte viac duší, môžem ťa ponechať na tomto svete ešte niekoľko rokov v bolesti a trápení. Odmenou pre Teba bude mnoho, mnoho ďalších zachránených duší hriešnikov. Máš možnosť sa slobodne rozhodnúť, čo chceš.“

„Ježišu, Ty mi vidíš do srdca a vieš, že chcem naďalej zachraňovať duše hriešnikov, dokedy to len bude možné.“

„Veľmi si ma potešila, drahá moja priateľka. Ponechám ťa teda v tomto slzavom údolí ešte tri roky v bolestiach a trápení. Potom ťa vyslobodím a vezmem ťa do raja, kde budeš prežívať nesmiernu slasť, ktorú si si zaslúžila svojím životom. A ja budem menej trpieť na kríži.“

„Áno, Ježiš môj. Ďakujem za všetko.“

„Nuž, pozdvihni svojho ducha, drahá priateľka, hoci ťa ťažký kríž ohýba a gniavi. Som s tebou a navždy budem.“

Spasiteľov obraz zmizol a zdravotný stav Helenky sa o niečo zlepšil. Neumrela, ale prežila v bolestiach ešte ďalšie tri roky s pokorou a odovzdanosťou do Božej vôle. Tým zachránila mnoho duší pred večným zatratením. Po smrti si ju Pán odviedol do večnej blaženosti, kde už necíti ani tú najmenšiu bolesť.

 

Karol Dučák

::

Odporúčané:

Syn dvoch matiek (rozprávka)

Koniec amerického sna (príbeh zo života)

::

Vážený čitateľ,
pomôžte nám skvalitniť tento portál, prispejte svojím komentárom, vyjadrite svoj názor...
(redakčný dotazník)