Koniec amerického sna

Ilustračná snímka: Arpád Horváth

(Príbeh zo života)

Lenka Kuchárová je šťastná. Konečne má doma milovaného a milujúceho manžela Petra. Prišiel skoro ráno, nasledovalo vášnivé privítanie – a potom sa rozišli. Ona do práce, Peter niečo vybavovať. Teraz prežívajú večer, plný lásky a dôverností. Zrazu Peter prehovorí: „Lenička, už som ti spomínal, že do Nemecka sa nemôžem vrátiť, ale mám dobrú ponuku, vďaka ktorej sa konečne zbavíme dlhov. Jeden môj dobrý priateľ má veľké známosti a sľúbil mi vybaviť džob v Amerike.“

Šokovaná Lenka sa chvíľu vyjavene díva na manžela a potom sa ešte stále nechápavo pýta: „Čo? To chceš odísť do Ameriky?“

„A mám podľa teba aj inú možnosť? Čo mám teda robiť? Vláčiť sa po súdoch? Alebo sa donekonečna naťahovať s exekútormi?“

„Ách, Peter, ako si mohol naletieť takému nezodpovednému človekovi?“

Na toto je Peter alergický. Lenka mu to neustále obíja o hlavu a on už toho má plné zuby. Hrozí, že vybuchne , ale potlačí v sebe nevôľu a ovládne sa. Snaží sa upokojiť situáciu a rezignovane hovorí: „Neviem! Naozaj neviem! Nevidím ľuďom do hlavy, Lenka.“

„Ó, Peter, Peter, do čoho si nás to dostal!“

„Prestaň, prosím ťa! To sme už preberali. Nepomôže nám donekonečna lamentovať nad rozliatym mliekom. Už sa stalo! Vieš dobre, že keby som bol čo len tušil, že to takto dopadne, nikdy by som sa do biznisu s tým človekom nepustil. Ale čo už teraz? Nemôžem to vrátiť späť! Mám sa ísť vešať?“

„Ó, Bože, čoho sme sa to dožili?“

Lenka sa pustí do plaču. Peter ju vezme do náručia a snaží sa ju utíšiť: „Je to skúška. Horšie to už nebude. Neboj sa, dobre to dopadne. Zarobím peniaze, vrátim dlh a potom už budeme stále spolu.“

Lenka cez slzy: „Čo to je za manželstvo? Teraz si bol tri mesiace v Nemecku, no sotva si sa vrátil domov, odchádzaš na ktovieako dlho... Na ako dlho vlastne ideš?“

„Rok – dva.“

„Než takto žiť, to som sa vôbec nemusela vydávať.“

To už je na Petra priveľa a on popúšťa uzdu svojmu podráždeniu: „No to sa mi snáď len zdá! Je mi tak ťažko, že sa to nedá vypovedať. Zúfalo sa snažím vyhrabať z tej biedy a ty namiesto toho, aby si stála pri mne, podrážaš mi nohy!“

„Ja? Tak ja som nakoniec všetkému na vine!“

„Tak toto nebudem počúvať!“

Peter sa zlostne zberá na odchod. Lenka sa ho pokúša zastaviť a zúfalo vykríkne: „Kam ideš?“

Jej úsilie je však márne. Peter odchádza a tresne dverami za sebou.

Lenka začína byť netrpezlivá. Pán farár mešká a ona má toľko povinností. Ale trpezlivosť ruže prináša. Konečne sa k fare približuje auto, ktoré dobre pozná každý z farníkov. Keď pán farár zastaví a vypne motor, vystupuje z auta so slovami: „Prepáčte, Lenka, skôr som naozaj nemohol. Tak poďme do kancelárie. Veľa času nemáme, ale hádam to bude stačiť.“

Obaja vstupujú do budovy fary a zamieria do kancelárie. Pán farár odomyká dvere, pozve Lenku dnu a ponúka jej miesto. Sám si sadá do kresla za veľkým stolom a ujíma sa slova: „Váš hlas v telefóne znel naliehavo. Ako vám môžem pomôcť, Lenka?“

„Ste mi ako druhý otec. Toho svojho som poznala len z fotografií. Bola som príliš malá, keď zomrel. Mamu som pochovala pred dvoma rokmi. Aj môj manžel má už len matku a tá je navyše nevládna. Nemám sa veľmi o koho oprieť, s kým poradiť.Teda okrem manžela, ale on ešte nemá toľko životných skúseností. Okrem toho toto je chúlostivá záležitosť, s ktorou sa ťažko môžem obrátiť na niekoho iného, preto sa chcem poradiť s vami.“

„Samozrejme. Veľmi rád. Preto som tu.“

„Poznáte mňa, poznáte aj Petra, môjho manžela. Viete aj o našich ťažkostiach.“

„No, minule ste mi o tom hovorili. Váš manžel bol niekde v zahraničí. V Nemecku, pokiaľ si spomínam.“

„Áno. Dobre si spomínate. Bol tri mesiace v Nemecku. Teda presnejšie,najprv bol dva mesiace, potom prišiel na tri dni domov, lebo potreboval niečo veľmi súrne vybaviť, a po troch dňoch odišiel ešte na mesiac do Nemecka. Práve sa vrátil. Už definitívne.“

„A prečo sa to vlastne manžel dostal do ťažkostí? Tuším... teda pokiaľ sa pamätám, bolo to niečo s podnikaním... Niečo ste mi spomínali, ale do detailov sme vtedy nešli.“

„Viete, Peter je v podstate dobrý a čestný človek, ale precenil svoje sily. Začal podnikal, no nemal žiadne skúsenosti a natrafil na zlého spoločníka, ktorý bez Petrovho vedomia spreneveril peniaze. No potom za záhadných okolností zmizol ako gáfor a všetky dôsledky musí znášať môj manžel.“

„To je naozaj smutné. Žiaľ, ľudia sú všelijakí. Čo chcete robiť?“

„To je práve to, kvôli čomu som prišla. Môj manžel sa rozhodol pre radikálny krok. Chce odísť do Ameriky. Zarobiť peniaze, vyplatiť dlhy a znovu začať.“

„Na ako dlho chce odísť?“

„Rok alebo dva.“

„A vy s tým súhlasíte?“

Lenka si vzdychne a odvetí: „A čo mám robiť? Aj preto chcem počuť váš názor, prípadne nejakú radu.“

„Pozrite, Lenka. Budem úprimný. Zásadne neschvaľujem takéto riešenie, aj keď uznávam, že niekedy je ľuďom na Slovensku veľmi ťažko. Tá nešťastná Amerika rozbila už toľko manželstiev, až hrôza. Len v tejto farnosti sa rozpadli tri manželstvá po odchode jedného z manželov na dlhú dobu do cudziny.“

„Veď práve. Z toho mám aj ja strach. Neviem, či naše manželstvo vydrží túto skúšku a neviem ani, ako ja sama zvládnem tú hroznú samotu. Mám strach z budúcnosti.“

Lenka znepokojene pozrie na kňaza a ten sa jej opýta: „Máte pochybnosti?“

Lenka si vzdychne a hlesne: „Áno. A veľké. Vlastne aj preto sa s tým zdôverujem práve vám.“

„Počúvam.“

Lenka začne zoširoka: „Som tri roky vydatá. Mám manžela, ktorého milujem. Vydávala som sa z lásky. Nemusela som. Bola som panna, hoci som mala už vyše dvadsať. Snažila som sa ale zachovať si čistotu.“

„To je chvályhodné.“

Lenka chce pokračovať, ale téma je chúlostivá a tak hľadá slová. Kňaz ju povzbudzuje: „Len hovorte ďalej. Pokojne.“

Lenka sa znovu rozhovorí: „Viete, kým sme boli s manželom spolu, bolo všetko v poriadku. Horšie to bolo, keď manžel odišiel pracovať do Nemecka. Zrazu som pocítila strašnú túžbu po ňom. Po necelých dvoch mesiacoch sa stalo čosi, čo ma trochu zaskočilo. V televízii dávali film o mladom zamilovanom páre. V jednej vášnivej scéne... Ako to povedať? No, budem úprimná... Nenechalo ma to chladnou. Ak som si chcela uchovať čistotu duše, radšej som rýchle prepla telku na iný program. Lenže tam po chvíľke takisto došlo k háklivej scéne a tak som prepla na program, na ktorom sú len samé správy. Odvtedy som v telke pozerala výlučne správy. Poznáte ma a viete, aké dôležité pre mňa je každodenné sväté prijímanie, a podľa toho sa stále riadim. Našťastie, po pár dňoch sa Peter vrátil domov.“

Lenka sa rozpačito pousmeje a pokračuje: „Hádam ešte nikdy ma manželov návrat nepotešil tak ako vtedy. Vrhla som sa mu do objatia, ako keby sa vrátil z druhého konca sveta.“

Lenka sa zľahla zapýri a rozosmeje sa. Potom sa ospravedlňuje: „Prepáčte.“

Kňaz protestuje: „Nie, nie, to je v poriadku. Nemáte sa za čo ospravedlňovať.“

Nastáva krátka chvíľka ticha, po ktorej Lenka zrazu cíti potrebu obhajovať sa a rýchlo pokračuje: „Otče, neodsudzujte ma, prosím. Ako som vám už povedala, do manželstva som vstupovala ako panna a nikdy som nemala iného muža ako svojho manžela.“

„Ale veď ja vás neodsudzujem. Nemám na to právo a nemám ani dôvod. Máte problém a úprimne sa snažíte riešiť ho tak, aby nebola ohrozená spása vašej duše. To vám slúži ku cti. Veľa ľudí v takýchto prípadoch rezignuje a podvolí sa zlu. Ostatne, ja vám veľmi dobre rozumiem. Aj ja si musím dávať veľký pozor na čistotu duše. Ak by som v telke pozeral hocaký film, po krátkej dobe by som ako kňaz skončil. Takže tak, ako hovoríte. Aj ja som sa musel odstrihnúť od mnohých vecí, ktoré sú pre iných ľudí samozrejmosťou.“

Kňaz končí svoje vyznanie a uprie spýtavý pohľad na Lenku. Potom povie: „Ale pokračujte, prosím. Prerušil som vás.“

Lenka sa nadýchne a pomaly začne: „No, viete, tie tri dni, čo bol Peter doma, som bola ako vo snách. No nič netrvá večne. Peter znovu odišiel na mesiac do Nemecka a pre mňa začali muky. Počítala som doslova každý deň do jeho príchodu. Celý ten čas som chodila každý deň na sväté prijímanie, a to mi bolo posilou, ale aj tak ma to dlhé odlúčenie stálo veľa sebazaprenia. Poučená skúsenosťou som v telke pozerala len správy a aj to nie každý deň. Petrov príchod domov bol pre mňa vykúpením. Lenže on sa zrazu vytasil s tou svojou novinkou, ktorá ma doslova odrovnala. Zmocňuje sa ma hrôza pri predstave, že tu budem tak dlho sama. Keď si pomyslím, ako dlho boli pre mňa najprv dva mesiace, potom mesiac samoty, kým bol Peter preč, neviem si ani len predstaviť, ako tu vydržím sama rok či dva.“

Lenka sa odmlčí a smutne si povzdychne.

Farár chvíľu uvažuje, potom povie: „ Veľmi dobre vám rozumiem, Lenka. Pozrite, ani ja nie som úplne sám. Viete, že tu so mnou býva moja mama, pomáha mi...“

Kňaz sa znovu odmlčí a potom povie: „Pokúsim sa vám pomôcť. Porozprávam sa s Petrom. Napokon, poznáme sa už nejaký čas, tak prečo nie?“

Lenka sa s obavami pozrie sa kňaza a on sa chápavo pousmeje: „Nebojte sa, Lenka. Nepoviem mu, že ste boli naňho žalovať. Urobím to tak, že nebude vedieť, odkiaľ vietor fúka.“

Lenka je stále v rozpakoch a tak ju farár s úsmevom upokojuje: „Verte mi, Lenka. Bude to dobré. Spoľahnite sa na diplomatické schopnosti skúseného muža...A farára.“

Lenka s uľahčením odchádza. Cíti veľkú úľavu.

Ilustračná snímka: Arpád Horváth

Šťastie aj nepokoj sa zmocnil Lenky. Sedí spolu s manželom v obývačke a obaja pozerajú film v televízii. Lenže ona pozerá len naoko. Od návratu Petra z Nemecka už uplynul mesiac a ona je vďačná za každú spoločnú chvíľu s manželom, ale teraz myslí na niečo úplne iné. Dnes sa konečne dozvedela túžobne očakávanú novinu, len ako sa s ňou vyrovná Peter? Keď jej to lekár definitívne potvrdil, šťastím sa rozplakala. Lenže potom si spomenula na Petra a jeho veľký americký sen a v tej chvíli sa jej zmocnili obavy. Ako to prijme? Niečo jej hovorilo, že to nebude nič príjemné. Aj teraz má pochybnosti. Lenže dlhšie to už odkladať nemôže. Odsadne si od Petra, pozrie sa mu hlbokým pohľadom do očí a odhodlane vyslovuje slová: „Peter, musím ti niečo povedať. Niečo veľmi dôležité.“

Peter prekvapene pozrie na ňu a ten pohľad mu jasne naznačuje, že ide o vážnu vec. Znepokojene sa pýta: „O čo ide?“

Lenka uvažuje, aké najlepšie slová použiť. Nakoniec však povie len to klasické: „Budeme mať dieťa.“

Peter stuhne. Je to prekvapenie, na ktoré nebol pripravený. Potrebuje chvíľku, aby sa s tým vyrovnal. Po chvíli sa zmôže na otázku:

„Kedy sa narodí?“

„O sedem mesiacov. Ak sa pravda nevyskytne nič mimoriadne.“

„Takže to bolo...“

„Áno, vtedy, keď si po dvoch mesiacoch prišiel po prvý raz domov z Nemecka. Tie tri dni. Čakala som na teba s veľkou túžbou. A vtedy sa to stalo.“

Lenka má slzy v očiach. Aj Petrove oči sa zalesknú. Zrazu si pritiahne Lenku k sebe a vrúcne ju objíma a bozkáva. Potom sa však vyslobodí z Lenkinho náručia a na tvári sa mu rozhostí ustarostený výraz. V jeho vnútri sa odohráva zápas. Bojí sa povedať to, čo má na jazyku.Aj on tak veľmi túžil po tomto okamihu. Už sa chvíľami aj obával, že ostanú bezdetní, no zrazu to prišlo. Ale v nevhodnej chvíli.

Lenka má slzy na krajíčku. Tuší o čo ide a priamo sa opýta: „Napriek tomu odídeš?“

Peter zúfalo zápasí sám so sebou. Ťažko zo seba súka slová: „Lenže ja už mám zaplatenú letenku do Ameriky. Všetko je vybavené.“

„A to ma necháš samú? Ani neuvidíš svoje dieťa, ako sa narodí?“

Peter si sťažka vzdychne a úpenlivým hlasom hovorí:

„Ach, Lenka, Lenička, naozaj si o mne myslíš, že som dobrodruh, ktorý sa teší, že opustí manželku, ktorú miluje, aby mohol prežívať avantúry na druhom konci sveta? Keby si vedela, o koľko šťastnejší by som bol, keby sme nemali dlhy a mohli spolu žiť a pracovať tu? Myslíš, že ja sa nebojím odlúčenia? Že nemám strach z neznáma? Myslíš, že mi nebudeš chýbať? Vari pochybuješ o tom, že som si ťa bral z čistej lásky?“

„Nie, verím ti. A milujem ťa. Zostanem pri tebe, nech by sa stalo čokoľvek.“

Vrhne sa Petrovi do náručia a takto, v zovretí, hľadajú silu čeliť krížu, ktorý sa na nich navalil.

Peter chvatne kráča ku kostolu. Chce sa pomodliť a poprosiť Ježiša i Pannu Máriu o pomoc a ochranu v týchto ťažkých časoch. Lenže tesne pred dverami kostola sa takmer zrazí s pánom farárom. Obaja sú prekvapení. Pán farár sa ujíma slova: „Peter! To je ale náhoda. Už dávnejšie som sa s vami chcel porozprávať, no nebolo vás vídať.“

„No áno. Bol som rozlietaný.“

„Veľa sa o vás hovorí, Peter.“

„V akom zmysle?“

„Chcete vraj odísť do Ameriky, aby ste splatili dlhy. Toto sa hovorí.“

„Žiaľ, je to pravda. Nemám inú možnosť.“

„Lenže máte mladú ženu. To ju chcete nechať tak dlho samú?“

„Ách, otče. Myslíte, že naozaj túžim nechať doma mladú ženu, ktorú milujem, a ísť do cudzieho sveta? Lenže ak nesplatím dlh, ktorý mám, pôjdu po mne kvôli peniazom, ktoré prehajdákal môj spoločník. On zmizol a teraz mám problémy ja. A čo je najhoršie, môže to zasiahnuť aj moju manželku. Keby ste vedeli, ako strašne mi je niekedy. Ani žiť sa mi nechce. Ak by som nebol veriaci katolík a ak by som nebral ohľad na Lenku, už dávno by som to ukončil.“

„Tak nesmiete hovoriť. Človek musí až do konca bojovať o svoju dušu.“

„Tak čo mám robiť? Mne nikto nemôže pomôcť.“

„A keby predsa?“

„O čom to hovoríte?“

„Pozrite, Peter. Nedávno som zdedil po rodičoch slušnú sumu peňazí. Moji rodičia boli totiž pomerne zámožní a mali pekný majetok. Požičiam ti, ak ostaneš doma. A keby tá suma nestačila, poprosím sestru. Má veľmi schopného manžela a je dobre situovaná. Nikdy mi neodmietne pomoc.“

„Otče, nechcem milodary. Nemohol by som spokojne žiť s vedomím, že sa nedokážem postarať o seba a svoju manželku.“

„Berte to ako pôžičku. Bez úrokov, samozrejme.“

„Ale dáme to na papier.“

„V poriadku. To sa  mi na vás páči.“

„Ešte sa poradím s manželkou.“

„Samozrejme.“

„Len ma mrzí, že nedodržím slovo, ktoré som dal.“

„Možno by som vedel o niekom, kto by mohol ísť namiesto vás. Je slobodný, bez záväzkov...“

„O koho ide?“

„Viete čo? Teraz už musím ísť, ale zastavte sa tu zajtra popoludní o pol druhej. Preberieme to. Dobre?“

„Platí.“

„Tak sa držte!“

„S Pánom Bohom!“

„S Bohom!“

Lenka čaká už dlho, no pán farár nechodí. Konečne sa blíži auto, ktoré zastavuje na parkovisku pri fare. Vystupuje z neho pán farár a vtedy sa Lenka šťastne usmeje. Nedočkavo pristupuje k autu a pohnutým hlasom prehovorí: „Pán farár, ani neviem, ako sa vám mám poďakovať. To, čo ste urobili pre nás, sa nedá ničím vyvážiť.“

„Nepreháňajte! Ja ďakujem vám.“

„Vy? Začo?“

„Umožnili ste mi spáchať pár dobrých skutkov a pomôcť dvom ľuďom.“

„Trom.“

„Ako prosím?“

Farár najprv nechápavo pozerá, no potom sa mu rozsvieti: „No, hneď sa mi zdalo, že ste trochu pribrali, ale takáto možnosť mi nenapadla. Takže konečne...“

„Áno, ak to bude Božia vôľa, narodí sa nám bábätko.“

„Chlapec?“

„Dievčatko.“

„Tak vám zo srdca blahoželám a teším sa spolu s vami.“

„Ďakujem, otče duchovný. Aj v mene toho dieťatka.“

„Už sa teším na krst v kostole. Tento národ začína vymierať. Potrebujeme mládež ako soľ.“

„Máte pravdu.“

„A čo manžel? Vzdal sa amerického sna?“

„Vzdal. A už aj rozbehol ďalší biznis...Dal sa dokopy s novým partnerom. Zdá sa, že úplne iným, ako bol ten predchádzajúci. Dal by Pán Boh, aby sme sa nemýlili.“

„No veru. Je potrebné veľa a vrúcne sa modliť.“

„Veď sa modlíme.“

„Verím vám, Lenka, veď vás poznám. Aj ja sa budem modliť za vás oboch.“

„Ďakujem, pán farár, zo srdca ďakujem.“

„Priznám sa však, že som mal s Petrom iné plány.

„Plány? Aké plány?“

„Nó...Nosím v hlave jeden taký projekt.“

„Aký projekt?“

„Družstvo.“

„Družstvo?“

„Viete, po druhej svetovej vojne rozbehol takúto myšlienku v Španielsku baskický katolícky kňaz, ktorý sa volal Arismendiarrieta.“

„Akože sa volal?“

„Arismendiarrieta.”

„To je ale krkolomné meno!”

„Čo tam po mene? Dôležité je, čo tento človek dokázal. Počuli ste o Mondragone?“

„No, snáď som to už počula, ale nič konkrétne neviem.“

„Arismendiarrieta pôsobil ako kňaz v takom vidieckom mestečku Mondragon. Je to v Baskicku, na severe Španielska. Keď tam po španielskej občianskej vojne prišiel, bolo to zaostalé miesto, zničené bojmi. Otec Arismendiarrieta získal skupinu nadšencov, ktorá sa rozhodla postaviť továreň v spoluvlastníctve tých, čo v nej pracujú. Pritom rozvinuli predstavy výrobného družstevníctva. Dnes je toto družstvo najväčším kooperatívnym združením na svete. A tak som uvažoval: ak sa toto podarilo v Baskicku, prečo nie aj u nás? Aj tu je málo roboty, ľudia odchádzajú za prácou do cudziny. Chcem urobiť niečo preto, aby sa aj tento kraj postavil na nohy.“

„Uhm, zaujímavé... A čo by toto družstvo malo vyrábať?“

„No...“

Kňaz nestihne dokončiť začatú vetu, pretože v tej chvíli sa v jeho blízkosti objaví kostolník a netrpezlivo preruší dialóg: „Pán farár, nehnevajte sa, že ruším, ale musíme sa pripraviť na ten pohreb. Je najvyšší čas.“

„Ja viem. Už len chvíľu. Hneď prídem,“ odvetí farár a obráti sa znovu k Lenke: „Tak to vidíte. Som v jednom kole.“

„Vidím. Nebudem vás zdržiavať. S Pánom Bohom. A Pán Boh zaplať za všetko.“

„Rád som pomohol. A pozdravujte Petra.“

„Ďakujem. Vybavím.“

Lenka náhlivo odchádza. Pán farár sa ešte chvíľu za ňou díva s hrejivým pocitom dobre vykonanej práce, potom nasadí vážny výraz a ponáhľa sa za svojimi povinnosťami.

Andy Langa

::

Čítajte s nami:

Kristova pravá ruka (rozprávka)

Slovo k rodákom (výber z myšlienok Ľudovíta Štúra)

Z poézie (verše Roberta Hakalu)

::

Vážený čitateľ,
váš názor nás zaujíma – pomôžte nám skvalitniť túto stránku: redakčný dotazník.