24. novembra 2016

Syn dvoch matiek

(Rozprávka z nedávno vydanej knihy Karola Dučáka O márnotratnom otcovi)
V istom meste žili mladí chudobní manželia, Peter a Anna, ktorí nemohli mať deti. Preto v ich príbytku nebolo počuť detský džavot. Po čase však bola Anna ťarchavá, no skôr, než sa dieťa malo narodiť, jej manžel sa náhle odobral na večnosť. Aby toho trápenia nebolo málo, toho roku, keď sa malo dieťatko narodiť, prikvačila krajinu veľká bieda. Jedla bolo čoraz menej a hlad číhal na každom kroku. Mladá žena takmer prepadla zúfalstvu. Cítila k dieťatku, ktoré sa malo narodiť, veľkú lásku, no nechcela sa dožiť toho, aby to malé nebožiatko hynulo pred jej očami.
„Čo si len počnem sama s dieťaťom? Z čoho budem žiť a živiť dieťa?“ tak hútala zúfalá žena.

Raz večer Anna znovu nemala čo do úst a úplne prepadla strachu z budúcnosti. Ležala v posteli a ľútostivo sa rozplakala. Hladila si bruško, v ktorom bolo bábätko, a prihovorila sa mu: „Ách, dieťatko moje drahé! Tak veľmi ťa ľúbim a chcela by som, aby si sa narodilo a vyrastalo zdravé a silné, ale mám veľký strach, či sa mi podarí uchrániť ťa pred krutým údelom. Čo mám robiť? Čo mám robiť, dobrý Bože?“ obrátila sa vzápätí na Pána Boha, „Pane, pomôž mi, alebo ak už nie mne, pomôž aspoň tomuto bezbrannému dieťatku, ktoré nosím pod srdcom.“ 
Zúfalá žena sa znovu srdcervúco rozplakala, no zrazu zdúpnela od prekvapenia. Začula detský hlások, ako sa jej prihovára: „Mamka, mamička!“
Anna prestala plakať a pozorne načúvala. Nebola si istá, či nemá vidiny, no zrazu znovu začula anjelský hlások, ktorý sa jej prihováral: „Mamička! Mamička moja!“
Prekvapená žena zistila, že hlások vychádza z jej lona. To sa k nej prihováralo jej dieťatko. Annu zaplavila vlna pravého šťastia a vrúcnej lásky k bábätku, ktoré sa k nej ozývalo. A tak sa mu prihovorila: „To si ty, anjelik môj?“
Na jej veľkú radosť jej dieťa odpovedalo: „Áno, mamička. Ja som to. Nebuď smutná a netráp sa!“
Anna bolestne vzdychla a odvetila: „Ach anjelik môj, ako sa netrápiť, keď mám taký veľké trápenie?“
„Neboj sa, mamička, viem čo ťa trápi, ale Pán Boh ti pomôže.“
„Ako, anjelik môj?“
„Zajtra ťa navštívi jedna bohatá pani, ktorá už desať rokov žije so svojím manželom, no nemôžu mať deti. Už začali uvažovať aj o tom, že si nejaké bábätko adoptujú, ale zatiaľ nestihli svoj zámer uskutočniť. Táto pani si ma s radosťou adoptuje, ak jej to dovolíš. A pomôže aj tebe.“
„Ako to vieš?“
„Nestaraj sa, mamička, a dôveruj mi. Umožni tej panej, aby sa ma ujala a nedovoľ, aby sa stalo niečo zlé.“
„No dobre. Ak je tak, ako hovoríš, radšej ťa zverím inej matke, ako by sa ti malo niečo stať.“
„Ďakujem, mamička. Neboj sa. Aj keď si ma tá pani adoptuje, my dvaja zostaneme spolu ešte dlhé, dlhé roky.“
„Čo to hovoríš, anjelik môj? Ako môžeme zostať spolu, keď si ťa tá pani adoptuje?“
„Len mi dôveruj, mamička, a neoľutuješ!“
„No dobre, anjelik môj. Keď to hovoríš...“
„A už sa netráp. Dobre sa vyspi a neplač. Neboj sa, všetko bude dobré. Pán Boh sa o nás postará.“
Annu znovu zaplavili slzy ako hrachy, ale už to neboli slzy bolesti, ale slzy šťastia. Ešte sa zdráhala uveriť všetkému, čo počula, ale predsa len jej svitla nová nádej a potešila sa aj tomu, že sa mohla takým podivným spôsobom pozhovárať so svojim ešte nenarodeným bábätkom. Znovu si začala hladkať bruško, v ktorom cítila svoje dieťa a prihovárala sa mu: „Ach, anjelik môj, ako veľmi ťa milujem.“
„Aj ja teba, mamička,“ odvetilo bábätko.
Anna plakala od šťastia a so slastnými pocitmi usnula. V noci sa jej snívali krásne sny a tak sa ráno prebudila so žiariacim úsmevom na tvári. Sotva sa stihla umyť a obliecť, keď ktosi zaklopal na dvere. Anna chvatne pribehla k dverám a otvorila ich. Zbadala bohatú, krásne vyobliekanú pani, ktorá jej s úsmevom povedala: „Dobrý deň prajem.“
„Dobrý deň,“ odvetila prekvapená Anna.
„Vy ste Anna, však?“ opýtala sa návštevníčka.
Prekvapená Anna sa zmohla na strohú odpoveď: „Áno. Vy ma poznáte?“
Pani pohotovo odvetila: „Poznám. Nebudete mi veriť, ale videla som vás vo sne.“
„To vy ste tá pani, ktorá dnes mala prísť?“ spýtala sa znovu Anna.
„Áno. Som barónka Žofia Gilaniová. Smiem vstúpiť?“ odvetila neznáma pani a milo sa na Annu usmiala.
Anna sa konečne spamätala z prekvapenia a pozvala návštevu do svojho skromného príbytku.
Keď sa obe ženy usadili, Anna si prekvapene obzerala neznámu ženu. Bola milá a vyžarovalo z nej také teplo, že sa Anna v jej spoločnosti cítila veľmi príjemne. Po chvíľke ticha sa slova ujala pani barónka a vysvetlila Anne, čo ju k nej priviedlo: „Žijeme s manželom na neďalekom panstve. Sme už desať rokov manželia, ale stále sme bezdetní, hoci sme už skúšali všeličo možné. Dnes v noci sa však stalo niečo neobvyklé. Mala som taký živý sen. Pamätám si z neho každú maličkosť. V tom sne som videla krásneho anjelika. Prihovoril sa mi a porozprával mi o vás.“
„O mne?“
„Áno. Povedal mi, že čakáte bábätko, ale máte veľký strach, či prežijete ťažkú dobu, ktorá na vás doľahla.“
Úbohá Anna od prekvapenia vyvalila oči a udivene sa opýtala: „Vy o tom viete?“
„Áno. Povedal mi to ten anjelik vo sne. A povedal mi ešte viac. Prosil ma, aby som si vaše bábätko adoptovala. S veľkou radosťou tak urobím, ak budete súhlasiť. A chcem vás poprosiť, aby ste sa presťahovali ku mne a mohli tak byť svojmu dieťaťu vždy nablízku. Nebojte sa, ak dovolíte, aby sme si vaše dieťa s manželom adoptovali, stane sa dedičom nášho panstva. Dostane primerané vzdelanie, aby mohlo nadobudnúť dobré postavenie v spoločnosti. A aj keby sa nám snáď niekedy narodilo vlastné dieťa, vaše dieťa určite dostane spravodlivý dedičský podiel tak, ako naše vlastné dieťa.“
V tej chvíli Anna náhle vstala, so slzami v očiach podišla k barónke, kľakla si pred ňou na kolená a pobozkala jej ruku. Barónka však zaprotestovala: „Ale nie, nie. Toto nerobte! Prosím vás o to.“
Anna sa nahlas rozplakala a pomedzi vzlyky zašemotila: „Ste taká dobrá. Ako sa vám môžem odvďačiť?“
„Tak, že sa budete dobre starať o vaše dieťa, ak Boh dá, aby všetko dobre dopadlo.“
„Sľubujem. S najväčšou radosťou.“
„To rada počujem. A viete čo? Ak práve nemáte nič na práci, poďte so mnou na naše panstvo, aby ste si to tam pozreli. Náš koč nás odvezie. Ak sa vám to tam bude pozdávať, môžete sa k nám hneď nasťahovať.“
„S radosťou. Ale ako ste ma vlastne našli?“
„Ten anjelik, čo sa mi zjavil vo sne, mi povedal, že ráno nájdem na našom dvore zázračný hintov, ktorý ma odvezie až pred dom, v ktorom bývate. A tak sa aj stalo. Keď som ráno nastupovala do toho parádneho koča, zbadala som, že v ňom nie sú zapriahnuté žiadne kone. Napriek tomu som doňho vstúpila a v tom momente som sa aj s hintovom ocitla presne pred vaším príbytkom, hoci som vôbec nevnímala, žeby sa bol pohol z miesta.“
Anna sa divila tomu, čo počula, ale už druhý deň sa diali samé neuveriteľné veci, takže napokon tomu prestala pripisovať mimoriadny význam. Slovo dalo slovo a Anna sa dala odviezť v zázračnom hintove na panstvo barónky Gilaniovej. Ešte v ten deň sa k nej presťahovala. Dostala veľkú, parádnu izbu, v ktorej sa mohla pohodlne zariadiť. Pani barónka sa o ňu starala ako o vlastnú sestru a často ju navštevoval doktor, takže Anna neraz vyronila slzičku od dojatia. Chvíľami mala pocit, že sa jej sníva. Premýšľala o tom, akým podivným spôsobom sa zmenil jej život a vrúcne za to ďakovala Pánu Bohu.
Jedného dňa porodila krásneho synčeka, ktorému dala meno Michal, pretože sa narodil na sviatok svätého Michala archanjela. Pani barónka a jej manžel si chlapca s úprimnou láskou adoptovali. Ubolená Anna sa s krvácajúcim srdcom zriekala syna, no uvedomila si, že ona nemôže synovi zabezpečiť takú budúcnosť ako jeho nová matka. Uspokojovala sa aspoň tým, že bude môcť byť v blízkosti svojho syna. Barónka Gilaniová a jej manžel boli ľudia so zlatým srdcom. K svojím podriadeným sa správali ako praví kresťania, takže všetci ľudia na ich panstve boli spokojní a milovali svojich pánov a živiteľov. Navyše majitelia panstva pomáhali aj biednemu ľudu naokolo, ktorý trpel hladom a biedou.
Anna sa stala blízkou osobnou priateľkou pani barónky. Vzniklo medzi nimi zvláštne mocné puto vzájomnej oddanosti. Keďže sa Anna nevedela pohybovať vo vyšších kruhoch, pani barónka ju naučila mnoho nových vecí, ba zaúčala juaj do vedenia panstva. Anna bola veľmi učenlivá a šikovná a tak sa po čase stala barónkinou pravou rukou. Pomáhala jej a jej manželovi so správou panstva.
To ešte netušila, ako dramaticky sa zmení jej život. Jedného dňa jej barónka povedala: „Drahá Anna, dejú sa zázračné veci. Som v požehnanom stave. Boh vyslyšal dlhoročné modlitby moje i môjho manžela a ja som počala dieťatko.“
Obe ženy si v tej chvíli padli do náručia a od dojatia sa rozplakali. Keď sa utíšili, Anna trochu posmutnela. Pani barónka veľmi dobre pochopila, čo sa odohráva v jej srdci, preto povedala Anne: „Drahá Anna, viem, ako veľmi ľúbiš svojho syna. Vždy som mala výčitky svedomia, že ťa pripravujem o tvoje plné práva naňho. Preto som urobila vážne rozhodnutie. Zrieknem sa adopcie a vrátim ti tvojho syna, aby si znovu bola jeho pravou matkou. Tak, ako to napokon je aj v skutočnosti. Požiadam notára, aby pripravil potrebné listiny. Ale neboj sa, slovo, ktoré som ti kedysi dala, dodržím. Aj keď sa nám narodí zdravé dieťa, tvoj syn dostane svoj dedičský podiel z nášho panstva. Tak isto mu zabezpečím vzdelanie a všetky vymoženosti, ktoré by mal, ak by bol mojím vlastným synom. Ty mu budeš nablízku a budeš sa starať oňho aj o moje dieťa. Prijímaš?“
„S veľkou radosťou,“ odvetila vďačne Anna a v tej chvíli jej spadol zo srdca ťažký kameň. Zaliali ju slzy dojatia, chvatne schytila barónkinu ruku a pobozkala ju. Pani barónka zaprotestovala: „Ale, Anna! Priateľky si predsa nebozkajú ruky!“
Po krátkej dobe barónka porodila utešené dievčatko, ktoré dostalo meno Mária. Pôrod bol veľmi ťažký a doktor povedal, že pani barónka už nebude môcť mať ďalšie deti. Aj sa tak stalo. Mária ostala jediným dieťaťom barónky a jej manžela. Anna vychovávala obe deti a po rokoch, keď deti dorástli, s prekvapením spozorovala medzi nimi hlbokú náklonnosť. Zľakla sa toho, pretože si nebola istá, či budú pani barónka s manželom nadšení tým, že sa ich dcéra zahľadela do driečneho šuhaja, pochádzajúceho z chudobného rodu. Našťastie však Gilaniovci nemali námietok proti vôli mladých zaľúbencov a tak sa napokon konala svadba mladého páru. Pri svadbe povedala barónka Anne: „Tak vidíš, drahá Anna, Pán Boh to vyriešil za nás. Nemusíme deliť dedičstvo. Obaja ho dostanú spolu. Tvoj syn, ktorý má vlastne dve matky, aj moja dcéra. Náš nebeský Otec nás nesmierne miluje. Buď mu zato večná vďaka a chvála!“
Ešte dlhé šťastné roky prežila Anna na panstve. Jej nevesta čoskoro porodila utešeného chlapčeka a neskôr aj dievčatko, takže Anna sa stala šťastnou babičkou. S láskou sa starala o vnúčence a ani nespozorovala, ako ju prikvačila staroba. Lenže zostarli aj Gilaniovci. Všetkých troch napokon povolal Pán k sebe a panstva sa ujal Annin syn Michal so svojou manželkou. Boli rovnako spravodliví ako ich rodičia a ľudia na celom okolí ich milovali ako vzácnych dobrodincov. Po nich prevzali panstvo ich deti, po nich ich potomkovia, a tak panstvo prekvitalo a možno aj dodnes prekvitá, ale o tom už naša rozprávka nehovorí.
Karol Dučák
(Z knihy rozprávok O márnotratnom otcovi)
::
Rozhovor s autorom:
::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.