Kameň

 

Robert Hakala

V posledný deň nášho pobytu u dcéry (býva v Holandsku) ma prekvapil vnuk Felix, ktorý vtedy nemal ani šesť rokov. Prišiel ku mne a povedal:

„Tu máš kameň. Zober si ho domov. Na Slovensko.“

Bol som prekvapený jeho dobrou slovenčinou aj darčekom, ktorý mi vtisol do ruky.

Kameň, obyčajný kameň, plochý, pri troške fantázie tvarom podobný srdcu, s priemerom asi tridsať milimetrov.

Vedel som, že Felix niekedy zbiera ploché kamene v záhrade, na ktoré potom maľuje portréty ľudí... Ale dostať kameň ako darček, to ma prekvapilo.

Samozrejme, pekne som sa poďakoval a kameň som schoval do vrecka nohavíc. Až doma, na Slovensku, som ten kameň či skôr kamienok zobral znova do ruky a začal som trochu rozmýšľať. Kameň, obyčajný kameň, akých sú tisíce v záhradách, na lúkach, jednoducho v okolitom priestore.

Prečo som dostal práve kameň? To bola otázka, na ktorú som hľadal odpoveď. Dostať kameň, uznáte, nie je obvyklé.

Myslím, že tento dar je veľkým znakom Felixovej lásky ku mne. Áno, aj takto možno prejaviť lásku či priateľstvo. Dostať kameň, to nie je len tak.

Na mojom nočnom stolíku je teraz v kameni kúsok Holandska. Maličký, no nie zanedbateľný. Napokon, v tom kamienku je aj kusisko Felixovej lásky, ktorú takto prejavil. V obyčajnom kameni je teda niečo veľmi cenné.

Ďakujem, Felixko, za taký vzácny dar!

 

Robert Hakala

::

Rozhovor s autorom: Ísť svojou cestou...

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.